"Uťahujete si zo mňa? Od svojho príchodu vám dokola opakujem, že si od vás žiadne milodary neprajem. Nepotrebujem, aby ste na mňa míňali svoje peniaze."

"Ale dnes máte narodeniny a na tie sa predsa darčeky udeľujú."

"Neoslavujem narodeniny a tú Vespu od vás za žiadnych okolností neprijmem."

"Vy sa toho neoblomného postoju nevzdáte v mojej prítomnosti ani na chvíľu, však?"

"Prečo by som sa mala? Keby ste ma rešpektovali a aspoň raz aj skutočne počúvali, čo vám hovorím, mohli by sme sa vyvarovať takýchto detinských argumentov."

"Nemôžete sa proste len poďakovať? Daroval som vám niečo, čo ste naozaj chceli."

"Odkiaľ o tom viete?"

"Mám svoje konexie," zahlási hrdo a potľapká pristavenú Vespu po jej čiernom sedadle.

Rita! Nikto iný o tom nevedel. Musela mu to vyzradiť jedine ona. Bez nej by sa to nemal ako dozvedieť, pretože s celým tým príbehom o Vespe som sa zdôverila len jej. Súvisí so starou mamou, počas môjho detstva vlastnila podobnú, ktorú dostala od starého otca. Kúpil jej ju z druhej ruky, že vraj bola v katastrofálnom stave. Motor na nej nefungoval, bola celá hnitá a lak úplne zodratý a brzdy, ktoré vôbec nebrzdili. Nemohol si dovoliť novú, tak jej ju postupne prerábal vo svojej dielni a napokon daroval pri príležitosti tridsiateho výročia sobáša. Od tej doby sa na nej prevážala neustále. Nikdy nemala vodičský preukaz a kvôli svojmu skútru ani nebola nikdy prinútená si ho urobiť, keďže jej slúžil ešte ďalších pätnásť rokov. Pamätám si, ako som ju každú sobotu vyzerala z okna, keď sa na ňom vracala s teplým pečivom a farmárskym maslom. Občas ma na nej previezla aj do školy, keď som si chcela dlhšie pospať a chôdza by trvala dlhšie. Jedného dňa však jej životnosť vyhasla. Bola z toho smutná, ale predo mnou sa snažila tváriť silno a hovorila, že materiálne veci odchádzajú, ale ešte kvôli tomu nenastane koniec sveta. Sľúbila som jej, že jedného dňa jej kúpim čisto nový skúter, ktorý síce nebude mať rovnakú sentimentálnu hodnotu, ale bude venovaný zo srdca. Kým som ale mala dostatok financií na zrealizovanie tej kúpy, diagnostikovali jej Alzheimera a zvyšok príbehu už poznáte. Bolo to súkromné. Nemala mu o tom len tak povedať. Obzvlášť nie tomuto podliakovi, ktorý by nikdy nepochopil skutočný dôvod, prečo som si tento skúter v prvom rade priala.

"Darujte ju nejakej z vašich desiatich mileniek na jeden prst, pretože ako som už povedala, v žiadnom prípade si ju od vás nevezmem."

"Ste moja snúbenica, prijímanie darčekov od svojich partnerov je bežná vec."

"Ide o narodeniny Eleny Karlovej, študentky psychológie, nie vašej snúbenice."

"Nebol som si vedomý toho, že tieto dve ženy sú odlišné osoby."

"Tá je nádherná! Kúpil si ju pre Elenu?" zajasá Hana a preruší našu diskusiu. No super, ten hlupák si na odovzdávanie nechceného darčeku nemohol vybrať lepšie miesto, pretože k Hane sa pridáva aj Vivien s Augustom, ktorí na nás dvoch civejú ako na fatamorgány.

"Povedzme teda, že je dnes naše prvé výročie, ktoré súvisí s Elenou - mojou snúbenicou. Ten darček vám v tom prípade neostáva nič iné, ako priať," zahlási víťazoslávne a otočí sa smerom k postávajúcej Hane, Vivien a Augustovi.

"Kúpil si jej ho aj pri nejakej špeciálnej udalosti alebo len rád míňaš svojimi peniazmi, kamoško?"

"S Elenou dnes slávime naše prvé výročie. Presne pred rokom sme sa prvýkrát spoznali."

"No teda, to vám srdečne gratulujeme! Mali by sme to poriadne osláviť!" navrhne Vivien a hrnie sa našim smerom, aby nám mohla venovať aj úprimné objatie.

Ide ma roztrhnúť od jedu, pretože znovu dosiahol svoje. Zaumienil si, že mi niečo dá a vôbec nepremýšľal nad tým, že od neho nič nechcem. Stále myslí len na seba. Neváži si ma ako ženu a moje slová pre neho nič neznamenajú. Mám toho po krk. Som alergická na to, že ma vždy núti do vecí, ktoré odmietam a dobre vie, že si ich ani neželám. A ešte k tomu aj musím predstierať silenú radosť. Viem, čo si o mne teraz myslíte. Že som len nevďačná a rozmaznaná žena, ktorá nedokáže oceniť takéto milé gesto a správa sa ako keby prijímanie darčeku, ktorý si navyše naozaj priala, bolo najväčšou tragédiou na svete. Tu však ide o princíp. Narušil môj osobný priestor a vyhľadával si o mne cielene informácie. Nie som jeho naozajstná snúbenica, nemal by o mne vedieť žiadne intímne záležitosti, ale on si ma nechal preveriť a teraz ešte aj obťažuje moju najlepšiu kamarátku. I keď na druhú stranu som si sama na vine. Prezradila som jeho rodine príbeh môjho skutočného života. Rozhodla sa zdôveriť sa im s pravdivými udalosťami a teraz za to musím niesť následky.

"Ale nechceme nič veľké. Len malé posedenie v kruhu rodiny," ozve sa a priťahuje ma za pás k sebe.

"Nad niečím popremýšľam." Mávne Hana rukou a vracia sa späť do hotela. Ostatní ju nasledujú a nechávajú nás stáť pri pristavenom skútri osamote.

"No tak, nebuďte urazená. Naozaj mi išlo len o to, aby som vám urobil radosť."

"Tým, že budete vydierať moju najlepšiu kamarátku?"

"Ako viete, že som dostal informácie od nej?"

"A touto otázkou aj dostávam potvrdenie."

"Nevydieral som ju. Spýtal som sa jej len, či vie o niečom, čo by vám vyčarovalo úsmev na tvári, keďže ste neustále nadurdená a zlostná."

"Čo vám záleží na tom, aby som sa usmievala?"

"Pretože úsmev sedí vašej krásnej tvári viac. Hoci sa rada hráte na ľadovú kráľovnú, občas sa dokážete aj roztopiť a uvoľniť svoje mimické svaly."

"Len aby bolo jasné, tú Vespu si môžete zaparkovať do tej vašej podzemnej zbierky komplexov. Milodary nie sú môj štýl, ale aby ste nepovedali, že som úplne nevychovaná, zavolám tej vašej sekretárke, ako sa to volala, Milena? Každopádne zavolám jej a odkážem, že pre ňu máte láskavý darček. Určite jej zvlhnú v momente nohavičky a vy nebudete mať problém sa do nich dostať."

"Vy ste ale jedna panovačná, zatrpknutá a otravná ženská! Som idiot, keď som si vôbec myslel, že na vás zapôsobím. A volá sa Monika a asi, teda nie asi, ale určite by si tú Vespu odo mňa zaslúžila omnoho viac."

"Fajn, tak jej ju darujte."

"Ste príšerná, slečna Karlová. V reálnom živote by som musel byť poriadny blázon, keby som vám kúpil čo i len kofolu."

"Máme to ale šťastie, že sa táto hlúpa šaráda onedlho skončí."

"To teda máme. Už žiadna minúta strávená počúvaním tých nezmyslov, ktoré vychádzajú z vašich úst."

"A žiadna minúta dýchaním rovnakého toxického vzduchu."

"Musíte mať stále posledné slovo?"

"V tomto prípade áno."

"Ste neskutočná," pokrúti hlavou a aj on kráča naspäť do haly v hoteli.

Ešte raz hodím jeden nenávistný pohľad na skúter zaparkovaný pri ceste a ponáhľam sa za ním. Jemu by som to nikdy nepriznala, ale asi nejako takto som si predstavovala, že bude vyzerať, až si jedného dňa jeden kúpim. Nádych retro štýlu a príjemná pastelová farba, ktorá pripomína jar a vyvoláva také to imaginárne a metaforické teplo vo vnútri. Nech ho venuje komu chce. Pokojne aj tej jeho hlúpej sekretárke Milene. Tá bude určite šťastím celá bez seba a vrhne sa mu nadržane do náručia. To je to, čo ten egomaniak potrebuje. Ženy pobláznené a lietajúce okolo neho. Vôbec na mňa nezapôsobil. Ten jeho pokus o takzvané urobenie radosti ma necháva vlažnou. Našťastie im aspoň nepovedal, že mám dnes narodeniny. Nepotrebujem, aby mi títo cudzí ľudia blahoželali. Nič o mne nevedia. Vôbec ma nepoznajú. Bolo by to len zo slušnosti. Na tú odkázaná nie som.

Postáva pri dverách a čaká na mňa. Keď k nemu dorazím, nič nehovorí a len sa mlčky presúvame k stolu, pri ktorom sú už všetci posadení. Jeho otec počká, kým sa posadíme a potom prednesie slávnostný prípitok ku príležitosti nášho nekonajúceho sa prvého stretnutia. Samozrejme, že jeho matka po každom jeho oslavnom slove len drzo odfrkne a niečo si šomre popod nos, ale nejak tomu nevenujem príliš veľkú pozornosť. Prehliadam reči pri stole a mám v hlave prázdno. Nepočujem slová vychádzajúce z ich úst a potláčam ich do úzadia. Snažím sa do seba niečo natlačiť, ale prešla ma chuť do jedla. Neviem, čo je dôvodom tejto náhlej straty chuti. Možno som už z celého tohto divadielka znechutená a unavená. Pobyt u Oswalda ma vyčerpáva a to vzájomné súperenie mi začína prerastať cez hlavu. Potrebujem sa odosobniť. Vyčistiť si mozgové závity a hľadieť dopredu. Možno som len prepracovaná. Alebo iba cítim vinu, pretože som sa správala ako nejaká prvotriedna mrcha? Nezamýšľam sa nad tým, čo mu poviem, pretože vyslovím prvú vec, ktorá ma napadne. Čo ak všetko toto prezradí Timee? Potrpí si na tom, aby sa k nám klienti správali úctivo, ale na oplátku rovnaké správanie vyžaduje aj od nás. Ja to nespĺňam. Nie. Nemám z neho strach. Ani on mi nič nedaruje. Predpokladá, že mi kúpi nejaký darček a všetky doterajšie nezhody medzi nami budú zažehnané? Nebuď hlúpa, Elena. Nenechaj sa opantať neodpostatneným pocitom viny. Plným právom si zaslúži takéto zaobchádzanie.

"Elena? Elena?" mykne mnou Hana a rukou mi prebieha pri očiach.

"Áno?" ozývam sa a vôbec netuším, o čom bola reč. Potláčanie ich slov dopadlo úspešne a ja nemám šajnu o diskusii, ktorá pri tomto stole v posledných minútach prebiehala.

"Kam by si dnes chcela ísť osláviť vaše výročie?"

"Nepremýšľali sme o tom."

"Čo keby sme išli do toho nového klubu Ilúzia?" zajasá Hana a mne takmer zabehne pomarančový džús a prederie si cestu z môjho systému von nosom.

"Si v poriadku, miláčik?" opýta sa Damián a tľapká ma po chrbte, aby mi pomohol pri mojom dusení, čo je myslím len zámienka na to, aby ma mohol udierať.

"Tá nevychovaná drzaňa nemá žiadne spôsoby!" teatrálne lomcuje rukami tá stará bosorka a prepicháva ma očami s úzkym obočím.

"Zavolám pomoc?"

"Nie, už som okej," vyslovím cez kašeľ a prikrývam si ústa rukou, aby som na nich neprskala a oni ma neskôr náhodou neobvinili, že som na nich preniesla nejaký smrteľný vírus chudobných ľudí.

"Takže súhlasíte?" stále entuziastická Hana nepovoľuje a pýta sa znovu.

"Na ten klub máme s Damiánom veľmi dobré spomienky, takže prečo nie," ozve sa s potmehúckym úsmevom August a nadvihuje záludne obočím.

"Teba sa niekto na niečo pýtal? Na tvoj názor nie je nikto zvedavý. Oslávenci sú Elena a Damián, záleží na ich súhlase."

"Elena, zlatko, čo na to hovoríš?" prehovorí zákerne a usmieva sa. Ten darebák.

"Samozrejme, s radosťou."

"Tak teda vybavené! O piatej sa všetci stretneme v hale. Musím si zájsť ku kaderníčke, chcete sa niektorá pridať?" Vstáva zo stoličky a pred odchodom počká na moju alebo Vivieninu odpoveď. Obe potrasieme hlavou a Hana sa rozbehne von dvermi. To dievča je šialené, ale je omnoho prívetivejšia ako Damián a dajme tomu, že je aj normálna vzhľadom na fakt, v akej rodine vyrastala. Dojedáme svoje raňajky a vychádzame von z jedálne. Damián sa musí dostaviť do svojej kancelárie na nejakú pre mňa nepodstatnú schôdzku, čiže mám od jeho nepríjemného ksichtu pokoj aspoň do piatej.

"Určite si v poriadku, Elena? Mal som najväčšiu chuť k tebe pribehnúť, keď si sa tak dlho neozývala."

"Neobávaj sa, len mi zabehol džús. Na to sa neumiera. Hoci by bolo vtipné, keby som umrela v presne rovnaký deň, v ktorý som sa narodila."

"O takýchto veciach ani nežartuj."

"Prepáč, len som chcela, aby si sa zasmial."

"Smiať sa pri predstave o tvojej smrti?"

"Dobre, uznávam, možno to nebola najvhodnejšia kombinácia slov."

"Čo ti to ten chlap ukazoval pred hotelom?"

"Ale nič, len sa chválil najnovším úlovkom do svojej zbierky vozidiel a motoriek."

"Ten manekýn je nehorázne zúfalý a úbohý človek."

"Tak v tom sa zhodneme. Na chvíľu si idem ľahnúť, stretneme sa o piatej, dobre?"

"Platí." Bozkáva ma na ústa a toto slovo vyjadruje skrz bozk. Usmejem sa a odťahujem sa od neho. Hneď ako vstúpim na svoju izbu, vyťukávam Ritine meno vo svojom mobile a zavolám jej.

"Chýbam ti, miláčik?"

"Ty mi chýbaš vždy, ale to nie je dôvod, pre ktorý ti teraz volám, pretože som na teba nahnevaná."

"A čo som urobila?" prihovorí sa mi líškavým a nevinným hlasom a z jej tónu usudzujem, že už vie, koľká bije.

"Prečo si mu povedala o tej Vespe?"

"Včera mi volal a pýtal sa, aký darček by si si priala k narodeninám. Chcel počuť niečo, čo ti urobí naozajstnú radosť, čo pre teba bude mať vážnu hodnotu a znamenať veľa, a ja som si ihneď spomenula, ako si mi hovorila o Vespe tvojej starej mamy a ako si si želala kúpiť jej ju. Iba som ťa chcela potešiť, zlatko. Nemôžeš mi to mať za zlé."

"Hovorila som ti to s úmyslom, že ti môžem dôverovať. Nikomu nehovorím o svojich súkromných veciach okrem teba a Adriána. Nemala si právo povedať mu to, vieš, že ho nemôžem vystáť."

"On ťa má ale očividne rád, inak by si takú námahu nedával, Elena."

"Rád? Ten chlap nedokáže mať rád nikoho iného, okrem seba. Na koho strane vlastne si?"

"Samozrejme, že na tvojej! Ospravedlňujem sa ti. Nechcela som ťa uraziť."

"To je v poriadku. Nedokážem sa na teba dlho hnevať, ale teraz potrebujem byť sama. Budem končiť, ahoj."

"Ľúbim ťa!" zakričí do reproduktoru a aj keď ju nevidím, stavím sa, že čaká na moju odpoveď.

"Aj ja teba," odvetím a skladám jej. Prečo ide tomu naničhodníkovi o to, aby mi venoval darček, ktorý by pre mňa niečo znamenal? Určite má niečo za lubom. Využil Ritu na získanie osobných informácií. Vie o mne, že mi na starej mame záleží najviac na svete. Čo ak sa bude pokúšať použiť to proti mne? Už raz sa mi predsa vyhrážal tými fotkami s Adriánom.

Ľahnem si na posteľ a zatváram oči. Upadám do hlbokého spánku takmer okamžite. Prebudím sa až na dlhotrvajúce a intenzívne klopanie na dvere. Vstanem a hodím automaticky pohľad na hodinky postávajúce na nočnom stolíku. Trišvrte na päť! Spala som takmer sedem hodín a o niekoľko minút máme ísť do toho prekliateho baru. Napravím si rukou vlasy a otváram dvere, pri ktorých stojí Adrián.

"Zaspala som. Daj mi päť minút!" hovorím v panike a pribuchujem mu dvere pred nosom.

Postavím sa ku svojmu šatníku a kvôli nedostatku času schmatnem prvé šaty, ktoré mi prídu pod ruku. Boli v čistiarni, ráno mi ich na izbu priniesla chyžná. Aký to paradox, že sú to znovu tie slávne červené šaty z onej noci v klube. Prisahám, po tejto akcii ich nadobro vyradím. Navliekam sa do nich, rýchlo sa odlíčim a nanovo nalíčim. Nemám čas na nejaké zdĺhavé maľovanie, takže používam len červený rúž a maskaru na mihalnice. Vlasy si prečešem kefou a upravujem do jediného zmysluplného účesu, ktorý túto strapatosť ako tak zakryje. A keďže ich mám stiahnuté do drdolu, na uši si zo svojej šperkovnice vyberám zlaté visiace náušnice. Radšej sa ani nepozerám v zrkadle, schmatnem listovú kabelku a ponáhľam sa do výťahu. Znovu budem posledná, na ktorú sa bude čakať.