"Niečo som tu hľadala," odfrknem s nezáujmom a po kolenačky začínam hľadať spadnuté gombíky, ktoré mi zmizli z dohľadu.

"Svoju dôstojnosť?" spýta sa posmešne a zatarasí mi cestu v hľadaní. Zdvihnem zrak k nemu hore a prevrátim očami.

"Veľmi vtipné."

"Vidíte, aj vy mi ležíte pri nohách a to sa ani nemusím nejako extra špeciálne snažiť," stále si zo mňa uťahuje a naráža na novonadobudnutú situáciu, ktorá pre mňa môže skutočne vyzerať podradne.

"Ste idiot," zahlásim vyčítavo a koncentrujem sa len na malé zelené bodky, ktoré sa naozaj ako keby prepadli pod zem. Prechádzam rukami po mäkkom koberci, snažím sa ich vycítiť aspoň hmatom, ale práve teraz mi to pripadá ako keď hľadáte ihlu v kope sena.

"Ak mi poviete, čo hľadáte, možno by som vám s tým mohol pomôcť," ozve sa a prekvapujúco aj on klesá dole k zemi.

"Gombíky v tvare štvorlístku," odpoviem krátko a snažím sa zájsť čo najďalej od neho.

"A ja som si myslel, že ste stratili nejakú drahú a cennú vec. Ale gombíky? Kto by do vás bol povedal, že ste taká sentimentálna? Obzvlášť u takej ľadovej kráľovnej ako ste vy."

"Nie sú pre mňa."

"Pre koho teda?" opýta sa zvedavo.

"Pre moju starú mamu a kvôli vám som ich stratila. Musíte sa vždy zakrádať poza môj chrbát? Čo tu vôbec hľadáte?"

"Niečo som vám priniesol." Vstane zo zeme a prstom ukáže na krabicu položenú na komode na chodbe.

"Hovorila som vám niekoľkokrát, že od vás nič nechcem. Nepotrebujem, aby ste mi vyberali oblečenie. Nie som vaša hračka. Vezmite si to a odpracte sa mi z cesty. Nemám náladu pozerať sa na váš samoľúby ksicht, pán Oswald."

"Ešte sa aj poslušne podujmem na hľadanie nejakých trápnych gombíkov pre vašu starú mamu a vy ma častujete urážkami? Nezaujíma ma, čo hovoríte, v tej krabici je kostým na zajtrajší halloweenský večierok, na ktorom ma budete sprevádzať. Oblečiete si ho a to je moje posledné slovo. Nezabúdajte, že v mojom albume sa stále nachádzajú vaše milostné akty s tou gorilou. Nerád to priznávam, ale mám vás v hrsti. Neprotirečte mi, ak si vážite svoju prácu."

"Vyhrážky zbohatlíckeho chrapúňa. Aké prekvapujúce. A čo keby sa Timea dozvedela o vašom sexuálnom obťažovaní v tom klube? Nie ste jediný, kto tu má triumf v rukáve." Postavím sa zo zeme, pretože naraz ma prešla akákoľvek chuť pátrania po stratených gombíkoch šťastia a so založenými rukami na prsiach sa postavím oproti nemu.

"Tak sa dohodnime na tom, že budeme obaja mlčať. Keby ste neboli taká tvrdohlavá ako mulica a aspoň raz urobila tak, ako vám kážem, vyhli by sme sa týmto zbytočným argumentom."

"Vidíte, a to je váš problém. Ste zvyknutý, že ľudia skáču tak, ako vy pískate. Ja však do toho zoznamu úbohých ľudí nepatrím. Mali by ste sa naučiť, že nie vždy bude všetko tak, ako to vy chcete."

"Odkiaľ viete, že som mal vždy všetko, po čom som túžil?" Zastane si ku mne bližšie, nespúšťa zo mňa oči a usmieva sa. Jeho zrak smeruje presne k tomu môjmu, je oblečený ležérne, obtiahnuté džínsy, tmavomodrá košeľa, ktorú nemá ako zvyčajne zakasanú, ale len voľne spustenú. Plavé vlasy vyfúkané a objemné.

"Nebolo to tak?"

"Kedy sa konečne naučíte, že na otázky sa nemá odpovedať otázkou. Nie, slečna Karlová, nie vždy som dostal všetko, čo som si prial, ale vo väčšine času mi nič nechýbalo. Prehliadnime tie vzájomné vyhrážky a oblečte si, prosím, ten kostým. Nebojte sa, vyberal ho môj PR manažér, nemusíte sa obávať, že by som vás chcel zámerne ponížiť pred očami všetkých tých dôležitých ľudí."

"Takže mi nehrozia šaty s miliónmi malých bodliakov?"

"Také utrpenie by som vám nespôsobil," odpovie s úsmevom a uškrnie sa. Stojíme blízko pri sebe, ale nedotkýname sa. Obaja máme založené ruky pri svojich telách a nehýbeme sa.

"Ak neotvoríte ústa, myslím, že budete vyzerať celkom obstojne," prehovorí po chvíľke ticha a otáča sa cestou späť k výťahu.

"Dúfam, že si dáte nejakú masku, ktorá zakryje vašu tvár úplne, aby som sa na ňu celý večer nemusela pozerať!" kričím za ním s vysokým hlasom, aby ma mohol počuť. Neodpovedal mi. Znovu som len počula jeho zvodný smiech, ktorý sa šíril po úzkej chodbe ako ozvena.

Mávnem nad ním rukou a dám sa do hľadania. Prejdem každý kúsok centimeter po centimetri, ale nenachádzam ich. Načisto sa zľahli pod zem. Alebo je možné, že som ich vôbec nevidela a len si to namýšľala? Vábili ma k sebe svojou ostrou prenikavou zelenou ako nejaký amulet, ku ktorému sa približujete a samy vlastne nepoznáte dôvod, pre ktorý pri ňom chcete stáť. Vyzerali presne rovnako ako tie, ktoré mi darovala. A teraz ich už nenájdem. Všetko len kvôli nemu! Ide ma rozdrapiť od nervov. Mám po krk toho, ako mi neustále všetko kazí a objavuje sa nečakane v mojej prítomnosti. Vždy je tam, kde ho najmenej čakáte. Boli malé, ale nie natoľko, aby zanikli na povrchu bieleho kobercu. Hlavne boli nepredhliadnuteľné vďaka svojej jasnej zelenej farbe. Vstávam zo zeme a ďalej sa neunúvam. Zrejme to bolo len chvíľkové šťastie. Nájdete ho a v momente strácate. Nepatrilo mi. Snáď ho vypátra ráno nejaká chyžná, ktorej sa zídu omnoho viac. Vraciam sa naspäť na izbu a hodím sa do mäkkej postele s obrovským množstvom vankúšov. V sekunde mi však dochádza, že som škatuľu od toho naničhodníka zabudla na chodbe. Sťažka si vzdychnem a vyberám sa pre ňu. Stále tam na mňa čaká. Ťahám za sebou nohy, šuchocem nimi a razím si k nej cestu ako keby to bola rovno gilotína, ktorou sa ma snažia popraviť. Je biela a previazaná červenou stuhou. Neochotne ju schmatnem a vláčim pred sebou do svojej izby. Aký kostým mi už len mohol jeho manažér vybrať?

Nerobí mi dobre, keď od neho musím niečo prijať. A fakt, že mi to dal obliecť príkazom, celej situácii príliš nepomáha. Vydieral ma. Je taký priehľadný, až to bolí. Vedela som, že tie fotky mňa a Adriána využije vo svoj prospech. Ešte šťastie, že o tom Adrián nevie a ani mu to neplánujem povedať. On je v tom nevinne. Ja som tá, ktorú ten blbec nenávidí. Je však nespravodlivé, že je do toho kvôli mne zatiahnutý aj on. Keby prišiel o prácu, neodpustila by som si to. Neverím tomu chlapovi ani nos medzi očami, oblečiem si ten hlúpy kostým len preto, že Adriána milujem a netúžim ho zatiahnuť do ďalšej kaše. Otváram poklop na krabici, pod ktorým ma vítajú biele šaty. Čo už je to len za kostým, ktorý pozostáva z obyčajných bielych šiat? Pýtam sa vo svojom vnútornom monológu a vykladám ich von, aby som ich mohla vidieť celé. Práve to som potrebovala, aby som dokázala odhadnúť, na koho sa to vlastne zajtra budem hrať. Rozšírená plísovaná sukňa s ramienkami okolo krku a výstrihom. Marilyn Monroe. Minulý rok sme s Ritou boli za Cher a Dionne z filmu Bezmocná. Prehovorila som ju ja, keďže ten film som videla najmenej tisíckrát a mať príležitosť obliecť sa do žltého kostýmčeku s károvanou sukňou som nemohla prepásť. Rita si dokonca na pokožku nastriekala nejaký pigmentový sprej, aby sa priblížila Dionninej farbe pleti a potom to zo seba zoškriabávala takmer viac ako týždeň.

Vôbec som nevedela, že sa v prvom rade nejaký večierok koná, ale neprekvapuje ma, že ma prakticky postavil k hotovej veci. Aj tak by som mu nemohla odporovať, keďže sprevádzanie ho na všelijakých týchto predražených večierkoch sa nachádza v popise mojej práce. Tie šaty sú z kvalitnej látky, na prvý pohľad sa vážne zdajú, akoby boli navlas rovnaké. Zakvačím ich na vešiak a uložím do svojho šatníka. Na mojej tvári sa zjavuje úsmev. Páčia sa mi. Dalo by sa povedať, že má jeho manažér vkus. Čakala som niečo omnoho fádnejšie, čo by absolútne nelichotilo mojej postave. Nejaké neforemné hnedé vrece, v ktorom by som zanikla a splývala s davom. Určite tam bude mnoho ľudí, ale necítim trému. Bude ma všetkým predstavovať a ja sa budem len prihlúplo usmievať do všetkých strán. Ja pre tých ľudí dôležitá nebudem, to na neho sa budú upriamovať všetky oči. Nikdy by som nemohla žiť v tieni svojho partnera. Nezniesla by som, keby som získavala pozornosť len na úkor tej jeho. Neuspokojila by som sa s takou rolou, pri ktorej by som ho len povinne sprevádzala na všetkých tých verejných akciách a nemala slobodu vlastného slova. Vždy by som musela hovoriť len to, čo mi bolo dopredu nakázané. Riadiť sa podľa predpísaného scenára, ktorý mi niekto dopredu spísal. Našťastie je celé toto zasnúbenie len hrané a ja sa o niekoľko dní vrátiť späť do svojho starého spôsobu života. Už žiadny naničhodný Damián Oswald, ktorý by mi len jediným škodoradostným úsmevom rozprúdil krv v žilách. Zabudnem na neho ako na všetkých ostatných predošlých klientov. Je jedno, že ním bude až dva týždne, neodlišuje sa od ostatných. Beriem ho len ako svoju prácu. Nie je nezabudnuteľný, ako si to o sebe rád myslí.

Až teraz si uvedomujem, že som bola pred ním navlečená len vo svojom župane a okolo vlasov mala zatočený uterák. Videl ma neupravenú a ani on sa k tomu nevyjadroval. Ani jedna poznámka o tom, ako príšerne vyzerám, to je čudné. Ešte divnejší je fakt, že ani ja som si to nevšimla a pripadalo mi prirodzené byť vedľa neho takto neupravená. Vzalo ma, že som prišla o tie gombíky. Možno keby som jej ich šla ukázať, spomenula by si. Vrátili by sa jej spomienky z toho dňa, keď mi ich prvýkrát darovala. Mali pre nás špeciálny význam. Určite by si ich pamätala. Ale to už je teraz aj tak jedno. Prišla som o ne. Aj tá maličká nádej, ktorá sa vo mne na milisekundu zjavila, vyhasla. Ani neviem, prečo som tak reagovala, keď som započula jeho hlas. Zarazilo ma to. Nechodí na moje poschodie. Aj tie predošlé dva darčeky mi poslal po nejakom svojom poslíčkovi, prečo teda tentoraz doručil zásielku osobne? Nenávidím ho ešte viac, ako tomu bolo doteraz. Stratila som ich kvôli nemu. Keby ma nevyrušil a ostal zalezený na svojom poschodí, nevyšmykli by sa mi z ruky, hodila by som ich do vrecka a zajtra jej ich zašla ukázať. Keby, ak by... som už ako nejaká hysterická ohraná platňa. Moje návaly zlosti na tom už nič nezmenia. Nebolo mi súdené mať ich. Možno môj čierny charakter vážne nepotrebuje zelené štvorlístky pre šťastie. A keď tak nad tým premýšľam, tá poverčivosť sa vo mne vytratila. Kedysi som verila, že mi môžu priniesť skutočné šťastie, ale dnes je to len prehnaná povera. Hoci som ich aj tak nechcela pre seba. Patrili mojej starkej. Chýbajú v tej jej zbierke. Na osud neverím, ale ktovie, čo ak to bol nejaký signál od vesmíru, ktorý by mi naznačoval, že tu pre ňu ešte stále existuje nejaká nádej. Avšak je odo mňa až príliš naivné si myslieť, že má nejaký vesmír čas na to, aby mi predhadzoval nejaké signály. Neznamenalo to nič. Našla som ich a stratila. Koniec príbehu. Viac si nad tým lámať hlavu nebudem.

Ráno sa budím bez pomoci budíku. Vyspala som sa pomerne dobre a cítim sa byť čulá do nového dňa. Odťahujem si závesy a pozerám sa von oknom na naše mesto, ktoré sa zdá sa, že nespí nikdy. Ustavične sa niečo deje. Občas si myslím, že v ňom dokonca prevláda ešte viac aut ako žijúcich osôb. Opieram sa hlavou o sklenené okno a ruky si ohrievam ešte stále horúcou kávou. Neviem, kto a hlavne kedy mi ju sem vždy prinesie, ale nesťažujem sa. Aspoňže hotelový servis je na úrovni, keď už sa podobná vec nedá povedať o jeho majiteľovi. Adriána som nevidela celý deň. Žeby sa mi vyhýbal? Uvedomil si, že sme tou spoločne strávenou nocou urobili chybu? Ja to neľutujem. Ani vtedy, keď som zistila, že sa o tom Oswald dozvedel. Tá noc mi za to stála. On mi za to stojí. Milujem ho a páčilo sa mi byť v jeho náručí. Oddala som sa mu každým kúskom svojho tela. Možno mi len chce dopriať čas. Koniec koncov včera som sa na celý deň vyparila. Potrebovala som to. Nebolo to namierené proti nemu, len jednoducho niekedy máte dni, kedy potrebuje vypnúť a nikomu nič nehovoriť. Pre mňa taký deň nastal včera. Volal mi nespočetne veľakrát. Zaslúži si ospravedlnenie. Bolo odo mňa sebecké, že som mu nedala vedieť, kam sa chystám. Položím šálku na stôl a vychádzam von z dverí, kde na neho ako na zavolanie narážam.

"Dobré ráno," pozdravíme sa zborovo a trápne sa usmievame.

"Prepáč mi ten včerajšok. Mala som ti povedať, kam idem, ale..."

"Neospravedlňuj sa mi. Nie si povinná referovať mi, kde všade sa nachádzaš. Navyše chápem, že po tej spoločnej noci sa mi chceš vyhnúť..."

"Adrián, nie je to tak! Teba sa moje včerajšie zmiznutie vôbec netýka, popravde si jediná osoba, ktorá ma prinútila vrátiť sa do tohto prekliateho hotela naspäť. Stretla som sa s Ritou a potom som bola navštíviť starú mamu."

"Ako je na tom?" Podíde bližšie ku mne a berie ma do náručia. Položím si unavene hlavu na jeho mohutné plece a hladkám ho maznavo po chrbte. Túlim sa k nemu ako nejaká vretenica, ale je mi s ním príjemne a teplo prichádzajúce z jeho tela na mňa pôsobí ako nejaká liečivá arómoterapia.

"Nie dobre. Nechodí, nekomunikuje, nevníma... nepamätá si na mňa. Ale zmeňme tému. Dnes sa máme zúčastniť halloweenského večierku."

"Manekýn ma už oboznámil."

"Ty si sa s ním zhováral?" Odtiahnem sa od neho s vytreštenými očami.

"Hľadal som ťa v tvojej izbe presne v čase, keď tu bol aj on. Chýbala si nám včera obom."

"Mne však chýbal len jeden z vás." Zahryznem si do pery a jemne ho pobozkám.

"To rád počujem."

"Mala by som už ísť, dnes budeš robiť bodyguarda Marilyn Monroe."

"No mám ja to len šťastie."

"To teda máš," zahlásim panovačne a utekám späť do svojej izby. Som rada, že sme si to vyriešili. Chápe ma. Preto je to s ním také ľahké. Nemusím mu vysvetľovať dôvody, pre ktoré veci robím. Proste ma pozná.

Doprajem si rýchlu sprchu a začínam s prípravami. Najskôr začínam s mejkapom, ktorý sa snažím obkukať z predlohy Marilyn na obrazovke môjho notebooku. Priznám sa, že sa musím riadiť aj tutoriálmi, aby som docielila aspoň akú takú podobu. Farbou pleti sa azda aj podobáme, som rovnako bledá. Ceruzkou sa snažím vytvoriť čo najvierohodnejšie jej povestné znamienko nad hornou perou. Mihalnice si pretieram maskarou, ale pre istotu použijem aj umelé, aby vyzerali objemnejšie a pery si zvýrazňujem sýtočerveným rúžom. Vlasy natúpirujem, kulmujem a prekladám na dve polky, aby vyzerali kratšie. Vždy som mala len dlhé vlasy, je nezvyk vidieť sa s krátkymi, ale vyzerá to pomerne vkusne. Vzhľad dokončujem navlečením sa do bielych svetoznámych šiat. Hotovo. Predstavenie sa môže začať. Herečka si nasadila svoj darovaný kostým. Vychádzam z dverí a čakám na výťah. Po ich otvorení ma čaká pohľad na toho egomaniaka v bielom, pruhovanom, bejzbalovom kostýme Joea DiMaggia, ktorý si drží pálku frajersky pri krku oboma rukami. Nezdržím sa a vybuchnem do smiechu. Do toho pravého a neohrabaného, pri ktorom krochkám ako prasa.

"Marilyn Monroe sa vždy správala kultivovane, vedel som, že jej menu urobí taká amazonka a malomeštiačka len hanbu," urazene prehovorí, čo vo mne len vyvoláva ďalšiu rehotavú reakciu.