"Adrián, ja tu na neho počkám, vy dvaja nemôžete byť spolu v jednom výťahu."

"To ani náhodou."

"Vivien nás už pred chvíľou videla spolu, je podozrievavé, že sa pri mne neustále obšmietaš. Ja si s ním poradím, a keby niečo, mám zapnutú kameru, vážne sa mi nič nestane," presviedčam ho a popritom ho držím za lem košele.

"Vieš, že ma máš omotaného okolo svojho krásneho malíčku?" Pritiahne si ma k sebe a hádže na mňa svoj dokonalý biely úsmev.

"A to je zlé či dobré?" usmejem sa záludne.

"Ako sa to vezme," pobozká ma na špičku nosa a odťahuje sa odo mňa, "fajn, idem. Ale musíš mi to vynahradiť. Nemysli si, že som až tak pod papučou."

"Čo povieš na to, keby sme si išli dnes večer zabehať?"

"Len my dvaja?"

"Len my dvaja... a možno ešte okoloidúci ľudia, ale tí nás nemusia zaujímať, pretože ja si iných nevšímam, keď som s tebou."

"Páči sa mi uzavierať s tebou dohody. Ale nemysli si, že ťa budem šetriť. Priprav sa na poriadnu vytrvalostnú záťaž."

"S ničím iným ani nerátam, pán Kellner." Založím si ruku v bok a prejdem mu prstom panovačne popri tvári.

"Platí, Karlová," odpovie a otočí sa.

Ostávam na chodbe sama. Čo to tomu narcisovi tak trvá? Pripravuje sa ešte dlhšie ako nejaká ženská. A potom, že muži musia vždy čakať na ženy. Je zvláštne byť na jeho poschodí. Patrí celé jemu. Nenachádzajú sa tu žiadni iní hostia, aj chodba je pomerne široká a len s jednými dvermi, ktoré patria Oswaldovi. Sadnem si do kresla a nedočkavo klopkám prstami po stole. Je zvláštne, akým spôsobom mi vstúpil tento chlap do života. Naše stretnutie, to prvé a oficiálne, dopadlo katastrofálne. Druhé nebolo o nič lepšie, no a tie nasledujúce potom už len pokračovali v nastavenom tempe. Žiadny človek vo mne neprebúdzal rovnaké pocity. Možno v mojom vnútri prebudil monštrum, ktoré sa ukrývalo a čakalo na správny moment, kým si prederie cestu von. Viem, že je to o mne. Sama si dovoľujem podľahnúť jeho poznámkam a nechávam emóciám voľný priebeh. Dráždi ma a pokúša, ale ja sa rozhodujem o tom, či si tie jeho pokusy pripustím k telu. Istým spôsobom ma ovláda, ale aj keď sa snažím byť pokojná a nedať najavo, že na mňa majú jeho poznámky nejaký vplyv, temperament mojej osobnosti vychádza na povrch a ja mu nič nedarujem zadarmo. Každý deň s ním bojujem a potrebujem nad ním vyhrávať. Poznám ho sotva týždeň a môj svet sa chtiac-nechtiac začína točiť len okolo neho. Nie je bežným klientom. Nie však kvôli tomu, že je giganticky bohatý a vlastní takmer každú jednu budovu v tomto meste, ale preto, že prahnem po pomste. Snažím sa mu ublížiť a udrieť na miesto, kde ho to bude najviac bolieť. Chcem, aby sa naučil pykať za veci, ktoré urobil. Rozčuľuje ma, že si vôbec neuvedomuje, ako nesprávne bolo, keď ma vtedy v tom klube obchytkával. A nielenže si to neuvedomuje, on sa správa, akoby sa nič nestalo. Necíti žiadnu vinu.

Viem, že si to pamätá, pretože keď prišiel do Timeinej kancelárie, spomínal svoju obliatu a zničenú košeľu. Ospravedlnenia sa od neho nedočkám. A myslím, že si ho viac už ani neželám. Mal kopu príležitostí, aby napravil svoju slizkosť, ale on radšej bojuje a uráža ma. V novinách hovoria, že sa upokojil a teraz je z neho galantný chlap, ktorému ide o dobro mesta. Organizuje mnoho charitatívnych akcií a neprichytili ho so žiadnou ženou ľahších mravov. Že vraj tá rebelská fáza ho už prešla a dnes by sa s tým starým Damiánom nemohol porovnávať. Lenže to je jedna veľká a tučná lož. Je rovnaký. Nezmenil sa. Len si dáva väčší pozor, aby ho nechytili. Je múdrejší, alebo lepšie povedané, má pod palcom ľudí, ktorí by jeho fotky mohli vyvesiť na internet. Manipuluje a ovláda ich. Ľudia sa nikdy nedokážu zmeniť kompletne. Filozof William James vo svojej knihe Princípy psychológie povedal, že ľudia po tridsiatke už svoj charakter nedokážu zmeniť. Pravdepodobne som voči nemu zaujatá, ale zatiaľ mi nedal ani jeden dôvod na to, aby som si o ňom nemyslela, že je len nevychovaný parchant s obrovským egom, kopou peňazí a aroganciou, ktorá ma dvíha zo stoličky a rozprúdi krv v žilách. Nemyslím si, že sa ho snažím vidieť len v tom zlom svetle. On totiž žiadne dobré svetlo nemá. Je neznesiteľný a prekáža mi.

"Tak som uvažoval, asi by bolo najlepšie, keby ste sa premiestnili do môjho apartmánu. Aby nás Vivien nezačala upodozrievať," zahlási po vyjdení z dverí a usmieva sa na mňa.

"Vidím, že alkohol sa stále úplne nevyparil z vášho systému."

"Som triezvy, slečna Karlová, a myslím to vážne."

"Tak to ste potom načisto potratili rozum. Vlastne prepáčte, vy ste žiaden v prvom rade ani nemali."

"Slečna Karlová, dávajte si pozor na jazyk. Ste moja snúbenica, je vašou povinnosťou deliť sa so mnou o moju posteľ. Navyše, čo ak ma Vivien navštívi a vy tam nebudete? Načo sa znovu vyhovoríme? Som váš klient, mali by ste si uvedomiť, že musíte spĺňať moje požiadavky."

"Na to zabudnite. Nebudem spať s vami v jednej izbe."

"Niekto sa nám tu zľakol? Myslel som si, že ste odvážnejšia. Nebojte sa, nikdy by som sa vás nedotkol. Mám vyššie štandardy."

"Prepáčte, to mal byť vtip? Slovo štandard je to posledné, čo by sa dalo spojiť s vašim menom. Človek, ktorý nemá úroveň, predsa nemôže mať stanovené vysoké štandardy. To dá rozum."

"Takže s presťahovaním nesúhlasíte?"

"Isteže nie."

"Asi bola fakt chyba najímať si vás."

"Skúšate na mňa reverznú psychológiu?"

"Možno, alebo len začínam ľutovať svoje rozhodnutie. Keď sa tak na vás pozerám, nevyčnievali ste z davu. Ste typická a ničím nezaujímavá šedá myška."

"A predsa ma zakaždým vyzliekate pohľadom. Nemyslite si, že som si to nevšimla. Ale na druhú stranu, verím, že pretiahnete každú, s ktorou prídete do vztyku. Ste jednoducho šovinistický idiot, ktorý nikoho nerešpektuje. Teda omyl, máte mindráky z ocinka. Nemyslela som si, že je tu niekto, komu by sa podarilo uzemniť vás a ešte k tomu tak nenáročne. Aj by som povedala, že mi vás bolo pri tom stole včera ľúto, ale klamala by som. Vaši rodičia milujú Vivien viac, ako vás. To je dosť... smutné a patetické."

"Ja na rozdiel od vás nejakého otca ešte mám."

"To je vaša obrana? Rozprávať o ľuďoch, ktorí tu už nie sú? Pán Oswald, naozaj musíte byť taký infantilný? Ale chápem, topiaci sa aj slamky chytá. Snáď vám to stálo za to."

"Vy ste s tým začali ako prvá. Nesnažte sa u mňa vzbudiť pocit viny."

"Viny? Pán Oswald, sociopati nedokážu cítiť vinu," odfrknem a vykročím smerom k výťahu. Uvedomujem si totiž, že Adrián počúva všetko vo svojom slúchadle.

"Poznáte ma sotva týždeň a myslíte si, že o mne viete všetko? Slečna Karlová, unáhlené závery by sa obzvlášť vo vašej profesii robiť nemali."

"Moja profesia je založená na pozorovaní, moje poznatky sú založené na ňom. Ste človek, ktorý si o sebe neskutočne veľa myslí a jeho narcistické ego mu nedovoľuje vidieť, že aj on má chyby."

"Takže som mal predsa len pravdu. Vidíte vo mne len to zlé, pretože ste si to v hlave prednastavili. Nemohli by sme uzavrieť mier?" prekvapí ma svojou otázkou a poškriabe sa nervózne za uchom. Mier? Počula som správne?

"Nie som si vedomá toho, že je dnes prvý apríl... mala by som sa pozrieť do kalendára. Dovoľte mi skontrolovať si svoj mobil." Zahrám sa na hlúpu a vytiahnem si z kabelky svoj biely mobil s ružovým krytom od Rity.

"A potom kto sa tu správa detinsky. Myslel som si, že máte na viac, slečna Karlová. Týmto svojím správaním len potvrdzujete všetky tie zaužívané vtipy o priblblých blondínach."

"Tak to sme si potom kvit. Vy totiž spĺňate všetky klišé podmienky pre otravne bohatého a namysleného frajera, ktorí sa objavujú v každom treťotriednom filme."

"Frajera? Že by ste predsa len neboli taká odolná voči môjmu šarmu tak, ako sa ma o tom snažíte presvedčiť?" Podíde bližšie a pritisne ma o stenu výťahu.

"To určite..." zmôžem sa len na krátku odpoveď a prudko dýcham. Srdce mi búši a nedokážem ho ovládať a korigovať. Snažím sa privierať oči, ale každým milimetrom je tento chlap pri mne bližšie a jeho ústa smerujú k tým mojím. Nespieram sa mu a privieram očami. Naozaj sa ma snaží pobozkať? A ak áno, prečo sa došľaka jeho perám vôbec nebránim?

"Neurobím vám tú láskavosť a nepobozkám vás. Bozk od Damiána Oswalda si musí žena zaslúžiť." Posmešne sa odtiahne po tom, ako som pri ňom len tak bezbranne stála a vychádza na povel z otvárajúcich sa dverí.

Som nemožná. Totálne a dehonestujúco nemožná. Nebudem klamať. Čakala som ten bozk. Dúfala som, že mi ho udelí. Otázne však je, prečo? Prečo som si ten bozk od toho naničhodníka tak veľmi želala? Ponížil ma. Znovu. Som naštvaná. Tentoraz nie na neho, ale na seba, pretože som neskutočne sprostá. Pristupujem na jeho hry a potom sama neviem, čo je hrané a realita. Nič k nemu necítim. Naozaj žiadne ľúbostné city a je mi odporný, ale keď je v mojej blízkosti, všetky hormóny sa vo mne búria a nastáva tu to povestné sexuálne napätie. Už dlho som s nikým nespala. To je ten problém. Nemám to kde vypustiť a on je len terč, obyčajný objekt, mužský testosterón, ktorý by slúžil na uspokojenie mojich potrieb. S ním to nesúvisí. Je to len obyčajný signál od organizmu kvôli nedostatku sexu. Rita má pravdu. Je to už príliš dlho, čo som sa zobudila v náručí iného chlapa po láskyplnom pohlavnom vztyku. Vlastne teraz by mi stačil hocijaký druh pohlavného vztyku, i keď ja nie som človek, ktorý by robil jednorázovky a spal s hocikým, koho stretol len raz. Nie som ako Rita. Musím k človeku niečo cítiť, mať k nemu nejaký vzťah, poznať ho dlhšie, aby to medzi nami zašlo až do postele. Strápnila som sa pred ním. Urobila zo seba úplnú zúfalku a niektorú z tých jeho početných fanyniek, ktoré by odpadli z príležitosti strávenia dňa po jeho boku.

Skláňam zrak a nasledujem ho do jedálne. Jeho rodina je už posadená a všetci znovu upierajú zrak na mňa, ako keby som bola nejaký krvilačný upír, ktorý by vysával z ich milého synáčika krv a život. Pri raňajkách nikto nič nehovorí, všetci len zazerajú a potichu prežúvajú. Ja sa radšej ani nepozerám na Damiána a potichu si prežúvam svoju omeletu. Sem tam padne nejaká poznámka o biznise alebo sa Vivien vypytujú, ako sa jej darí s baletnou školou, ale inak to tu znovu vyzerá ako na pohrebe. Aj Damián mlčí. Ku sklonku výdatných raňajok príde reč na náš zásnubný večierok, ktorý sa bude konať po Vivieninom odchode. Čiže lepšie povedané, žiadny sa konať nebude. Hana je znovu ponorená do svojej virtuálnej reality, mamička na mňa hádže odpudivé pohľady a jediná, ktorá moju prítomnosť pri stole berie kladne, je Vivien. Čo je trochu paradox, pretože práve od nej by človek čakal, že ma bude nenávidieť. Alebo aspoň urážať a ponižovať. Asi je len vážne dobrý a nezávistlivý človek. Ďalšia z vecí, ktorá ma núti spochybňovať ich manželstvo. Ako sa s ním mohla zapliesť, keď videla, aký záletník je? Žeby bola sila peňazí väčšia ako jej dobrý úsudok?

"Zajtra spolu ideme na premiéru filmu môjho veľmi dobrého kamaráta, kde vás po prvýkrát predstavím oficiálne na verejnosti ako svoju snúbenicu," oznamuje mi po skončení raňajok a tvári sa odmerane.

"Načo? Nestačilo vám to narafičené divadielko s médiami?"

"Za iných okolností by som tu s vami rád stál a uzemnil vás, ale mám niečo dôležitejšie. Snažte sa nespôsobiť žiadne problémy, dnes sa už neuvidíme. Dovidenia," pozdraví sa bez toho, že by čakal moju odpoveď a prikladá si telefón k uchu. Už aj pred skončením raňajok mu vibroval mobil a potom sa všetci členovia jeho rodiny, vrátane Vivien, zlúčili a o niečom diskutovali. Tipujem, že sa vyskytol nejaký problém vo firme, ktorý musia za neho všetci vyžehliť. Čo ma po ňom. Hlavne, že dnes už jeho úbohú tvár nemusím znovu vidieť.

Pred vstupom na svoju izbu sa snažím uhýbať Adriánovmu pohľadu a trielim rýchlo k svojim dverám, nanešťastie som mu však sľúbila, že si zabeháme, takže aj tak sa mu nadlho nevyhnem. Videl moje krátkodobé zakopnutie a že som sa pred tým chlapom nebránila. Hanbím sa pred ním. Záleží mi na ňom a nechcem, aby si myslel, že som ten typ ženy, ktorý nemá zábrany a spí s kadekým. Oblečiem si svoj športový úbor a na nohy nasúvam bežecké topánky, ktoré som si pribalila do kufra ani neviem kedy. Pre zvyšok dňa vypustím z hlavy, že som spoločníčka, že musím platiť účty, študovať a hrať sa na snúbenicu Damiána Oswalda. Dovolím si byť len Elena Karlová, študentka psychológie, ktorá bude robiť najobľúbenejšiu vec v jej živote. Bežať.

"Klop, klop, klop," imitujem zvuky klopania a pre istotu zaklopem na Adriánove dvere aj naozaj.

"Vstúpte," zakričí a ja bez okolkov vstupujem dovnútra. Jeho izba je omnoho menšia ako tá moja. Niežeby nebola pekná, ale je utúlnejšia. Keď tak nad tým premýšľam, ešte som ho tu navštíviť od nášho príchodu nebola.

"Pripravený na porážku?"

"Niekto tu pochytil príliš veľa sebavedomia. Natriem ti to, Karlová."

"Na to by som sa veľmi rada pozrela. No tak, plánuješ vylihovať na tej posteli ešte dlho alebo si sa zľakol?"

"No počkaj, toto si odskáčeš," žartuje a chytí ma za pás. Vyšmyknem sa mu z rúk a utekám rovno schodmi na prízemné poschodie. Ideme zadným vchodom, aby nás na recepcii nikto nevidel a celú cestu sa smejeme ako blázniví.

Zastavíme sa na odľahlej čistinke, kde okrem jazera a šumu z priľahlého lesa nepočuť ani hlásku. Sme tu len my sami, osamote, bez otravných ľudí, ruchu uponáhľaného mesta a pretvarovania sa na niekoho, kým nie sme. S ním môžem byť pravá Elena. Svoje skutočné ja, ktoré vo svojej práci nemôžem nikdy ukazovať. Aj herečka sa občas vzdáva svojej role. Lenže ja mám pocit, akoby som neprestajne hrala dejstvá bez prestávky. Skákala z jednej roly do druhej a pritom zabúdala, že nemusím stále len hrať a predstierať. Konárom naznačím štartovú čiaru, z ktorej vyštartujeme a cieľ nášho behu si zvolíme až na samý koniec na druhej strane. Milujem behy na dlhé trate. S Adriánom sa postavíme vedľa seba, kľukneme si jednou nohou na zem, druhou vystretou a rukami predpaženými pred naznačenou čiarou. Pred odštartovaním sa na seba ešte raz pozrieme a usmejeme sa. Nie sú to naše prvé preteky. Už je to ale doba, čo sme spolu naposledy bežali. Takmer vždy sa mi ho podarí poraziť a dnes chcem svoje konto vylepšiť o ďalšie víťazstvo.

"Raz, dva, tri!" odštartujeme sa navzájom a vyštartujeme. Pri behu sa koncentrujem len na seba. Moje nohy trielia, sústredím sa len na cieľ a upriamujem zrak pred seba. Cítim sa voľná a ľahká. Ako keby som vážila len pierko a protivietor ma nadnášal vo vzduchu. Nesledujem, kde sa nachádza Adrián, ale pocit mi hovorí, že je až za mnou. Dvíham nohy, ktoré mi fungujú zarovno s rukami. Neovládam to, ale sami od seba pracujú v symbióze. Vlasy mi lietajú do všetkých strán, cítim, že sa mi gumička na cope uvoľňuje a uhladenosť sa rozpadáva, ale neprekáža mi to. Nachádzam sa vo svojom vnútornom tranze. Systematicky dokážem odhadnúť, keď sa mi pred nohami objavujú väčšie skaly alebo konáre rozvetvených starých stromov a vyhýbam sa im alebo ich preskakujem. Necítim únavu, práve naopak. Po každom kroku som silnejšia a do môjho tela sa hrnie príval energie ako keď vypijete celú plechovku energetického nápoja alebo kanvicu čiernej kávy. Neobzerám sa za seba, aby som skontrolovala svoj náskok a zastavujem sa len na druhej strane. V cieli. Dorazila som do neho ako prvá s pomerne veľkým časovým odstupom na Adriána, ktorý sa vynára z kríkov až o nejaké tri minúty. Je celý upachtený a hádže sa do trávi vedľa mňa, kde si naťahujem svaly.

"Teda Karlová, ty si nezmar. Ako po takomto behu nemôžeš byť unavená?"

"Sila zvyku," odpoviem s úsmevom a hodím sa vedľa neho.

"Si nádherná," otočí sa tvárou ku mne a prstom mi prechádza po tvári.

"Chcem ťa, Adrián. Myslím to vážne. Potrebujem byť v tvojom náručí," odpoviem takmer úpenlivo a bez okolkov ho pobozkám. Jeho jazyk ihneď reaguje a odpovedá na moje podnety. Nevládzeme obaja s dychom, ale aj tak neprestávame. Vyskočím na neho a rukou mu zachádzam pod tričko.

"Tu nie," odpovie a odtiahne sa odo mňa. Vstáva z trávy a za ruku ma vedie naspäť do hotela. Nekráčame, ale bežíme. Ani on, ani ja, sa nemôžeme dočkať, kým dorazíme na svoju izbu. Cestou nič nehovoríme, držíme sa silno za ruky a mňa prepadá frustrácia z toho, ako ďaleko sme sa od hotela vzdialili. Schody berieme po dvoch, náhlime sa, ako keby to bol posledný deň na zemi, posledná príležitosť na strávenie spoločnej noci. Dnes už z toho nevycúvam. Na následky budem myslieť zajtra. V tento deň mu chcem patriť. Len jemu. Jedine jemu.

"Neoľutuješ to, však?" spýta sa nedôverčivo, keď dorazíme do mojej izby.

"Nie, Adrián. Milujem ťa," odpoviem náruživo a on ma bez okolkov berie do náručia. Obkrútim si nohy okolo jeho pásu a prikladám pery na tie jeho. Dnes sa už od nich neodtrhnem. Patria mi a tie moje patria jemu. Vedie ma do sprchy. Sprchový kút je obrovský, zmestíme sa do neho obaja. Vyzliekam mu tričko cez hlavu a prechádzam rukou po vyrysovanom a tvrdom bruchu. On siaha po mojej podprsenke, ktorú s ľahkosťou a praxou odopína. Bohvie, koľko ženských podprseniek už stihol odopnúť? Bozkávame sa a zároveň vyzliekame. Robíme to súbežne, ani na chvíľu sa od seba neodtiahneme. Vidí ma nahú po prvýkrát. Aj pre mňa je to po prvýkrát, čo sa zoznamujem s jeho nahým telom. Opiera ma o sklenené dvere a miluje ma každým kúskom svojho dokonalého tela. Vzdychám od rozkoše a vášeň napĺňa všetky moje zmyslové bunky. Vie, čo robí a robí to sakramentsky dobre. Nenáhli sa. Uspokojuje moje potreby a naše telá sa spojili v jedno. Zapadli do seba. Dokonalá zhoda. Najkrajšia noc, ktorú som vo svojom živote zažila. Prečo som tak dlho čakala? Adrián je ten správny chlap.