"Triezvy či opitý, nadržaný ste stále." Vytiahnem spomínaný kľúč z jeho vrecka a otváram ním dvere na jeho izbe. Je ešte väčšia ako moja. Minimalisticky zariadená a paradoxne asi skutočne v päťdesiatich odtieňoch sivej. Mám pocit, že mi z neho odpadne rameno, chcem sa ho konečne zbaviť. Je ťažký ako hovädo. Prekĺzneme spoločne cez dvere a vediem ho k obrovskej posteli s koženou opierkou, na ktorú by sa pokojne pomestila štvorčlenná rodina s malými deťmi. Nikdy som sa do jeho izby netúžila pozrieť. Vlastne by som za tento svoj dobročinný a dobrosrdečný skutok mala dostať nejakú medailu alebo trofej. On si takéto zaobchádzanie rozhodne nezaslúži. Vonkoncom nie pomoc odo mňa alebo Adriána.

Keď zbadá svoju posteľ, trúfalo sa do nej hodí a naruší jej dokonalý uhladený dojem. Snaží sa rozviazať si kravatu a mám pocit, že sa na nej za chvíľu sám uškrtí. Vôbec mu to totiž nejde a nakoniec to vzdáva. Je v hroznom stave. Keby som bola taká potvora, natočila by som ho v takomto stave a video preposlala nejakým bulvárnym médiám. Škandál by bol na svete a aspoň by som mu odplatila láskavosť. Pre dnešok ho nechám tak. Jeho rodičia ho svojou ignoráciou potrestali dostatočne. Milý pán Damián Oswald má komplexy zo svojho ocinka. Kto by to bol len povedal? Tie slabé miesta máme naozaj všetci. Len som nepredpokladala, že tú jeho sa mi podarí objaviť tak skoro. Jedna návšteva a imidž drsného a nepriestrelného chlapa sa razom zrútil. Pozerám sa na neho so satisfakčným úsmevom. Pôsobí ako troska. Leží na svojej prepychovej posteli oblečený a s topánkami na nohách a alkohol z neho zaváňa na celú izbu. Imponuje mi tá zraniteľnosť. Akoby som sa jej ani nedokázala nabažiť. Po dnešnom dni znovu vyhrávam.

"Dobrú noc, Damián Oswald," zaželám mu predtým, ako vyjdem z dverí a nechávam ho v izbe samého.

"Si vážne veľká osobnosť, mne by bolo jedno, keby sa ten chlap zadusí vlastnými zvratkami."

"Nemysli si, že mne na ňom záleží. Je mi totálne ľahostajný, len som sa zahrala na slušnú snúbenicu."

"O nič sa nepokúsil?"

"Prosím ťa, ledva stál na nohách. Zrejme nemá veľkú toleranciu."

"Ak by som mal počúvať tú diskusiu medzi jeho rodičmi, tiež by som sa najradšej opil."

"Ver mi, ja som svoju zúfalosť utápala v jedle."

"To by bola druhá možnosť, ktorú by som urobil."

"Dobrú noc," zahlásim pri svojich dverách.

"Dobrú noc, Elena," zopakuje aj on a lúčime sa pusou na líce.

To bol dnes neuveriteľne dlhý deň. Odkedy som prišla do tohto hotelu mám pocit, že dni nemajú svoju typickú dvadsaťštyri hodinovú dĺžku, ale sú prinajmenšom dvakrát tak dlhé. Ak by som mala zajtra čas, šla by som navštíviť starú mamu. Nemám o nej najnovšie správy, opatrovatelia mi nevolajú, čo by malo byť dobrým znamením, keďže vo väčšine času sa ozývajú len v tých horších prípadoch. Chýba mi. Cez deň sa na ňu nesnažím myslieť a pomerne sa mi to aj darí, ale noci sú náročnejšie. Pred spaním mi vždy česala dlhé vlasy a zaplietala do vrkočov. Bez toho som nezaspala. Vždy mi hovorila rozprávky na dobrú noc, ktoré si sama vymýšľala. Nikdy to neboli také tie otrepané typu "princ zachránil princeznú a potom žili šťastne až do smrti." Nie, v jej rozprávkach sa vyslobodila princezná sama. Respektíve niekedy sa ani nejednalo o princezné a hlavnými hrdinkami boli obyčajní ľudia, ktorí musia dennodenne prekonávať prekážky. "Každý človek je strojcom svojho vlastného šťastia. Nedovoľ nejakému chlapovi, aby ti diktoval život a kariéru. Nájdi svoj cieľ a splň ho. Tvoje šťastie je prednejšie, nehanbi sa myslieť na seba. Láska k sebe samotnej je to, čo poháňa ľudstvo k milovaniu ostatných." Tieto slová mi opakovala pred každým zaspaním. Dnes si ich opakujem ja sama. Každá jedna veta je pravdivá a ja sa ňou riadim. Človek nie je samoľúby, keď miluje sám seba. Jeho šťastie je dôležité a záleží na ňom. Moja starká je múdra žena, škoda, že viac nemôže rozdávať svoje múdra. Bola mojím motivátorom.

Učiť sa fungovať bez nej sa nezaobišlo bez povestných tŕňov po ceste k dosiahnutiu samostatnosti. Ale aj kvôli jej slovám sa to stávalo ľahším. Občas mi to pripadalo, akoby ma na to dopredu pripravovala. Ako keby vedela, že jedného dňa budem naozaj odkázaná sama na seba. Koniec koncov pravdepodobne aj vedela. Ostala mi ako jediná a ľudia nežijú večne, bohužiaľ. Ona však stále žije, dýcha a srdce jej bije a aj napriek tomu to pôsobí tak, že už medzi nami nie je. Opustil ju jej duch. Alebo duša? Neviem a ani na to nedostanem odpoveď. Prajem si prísť za ňou a viesť jednu z tých veľavravných diskusií, na ktoré som sa vždy tešila ako malé dieťa, ale v súčasnej dobe je to nemožné. Dala by som všetko za to, aby som ju mohla priniesť naspäť, aby bolo všetko znovu také, ako kedysi, ale ani to nie je možné. Pamätám si na ňu ako na veselú ženu, vždy optimistickú, s úsmevom na tvári a dlhým sivým prepleteným vrkočom, ktorý si rozplietla len na večer. Aj to len preto, aby jej podľa jej slov "mohli jej staré vlasy dýchať aspoň večer". Mala ich až po pás, jasala som nad nimi a predsavzala si, že aj ja nechám tie svoje dorásť do takej dĺžky, ale ich rast sa vždy zastavil niekde pri polovice chrbtice. Dnes už jej neostali ani dlhé vlasy. Prekážali jej a museli sme jej ich ostrihať, pretože sa necítila príjemne.

Je zvláštne, ako veľmi dokáže choroba naručiť charakter človeka. Ani nie tak narušiť, ale kompletne ho zmeniť a odstrániť veci, ktoré pre neho boli príznačné. Stará mama nevie, že pracujem ako spoločníčka, ale viem, že by ma nesúdila. Rob, čo musíš a neštíť sa toho. Jedna z vecí, ktorú mi tiež často hovorievala, keď som mala pochybnosti o svojej voľbe a rozhodovaní. Keď som dnes videla Damiána a jeho rodinu, len som pochopila, že hoci majú bohatí ľudia peňazí ako maku a nikdy pre nich nebudú predstavovať zdroj strachovania, nepoznajú tú súdržnosť, ktorú v sebe rodina skrýva. Ja som mala len starkú, ale predsa to bola rodina. Tá sa vo všeobecnosti nemusí skladať z viacerých ľudí, netreba aby bola mnohopočetná, stačí vám jeden človek, ktorý vám dáva najavo svoju lásku a starostlivosť. To pravdepodobne Damián nemal. Ako som predpokladala. Tie televízne seriály nie sú ďaleko od pravdy.

Sťahujem zo seba modré šaty a navliekam sa do pohodlného pyžama. Som unavená, ale aj keď si ľahnem do postele, nedarí sa mi zaspať. Asi by mi pomohlo, keby pri mne ležal Adrián. Ale na počudovanie moje myšlienky sa netočia okolo neho, premýšľam nad tým egoistickým narcisom a bavím sa nad tým, ako sa dnes doriadil. Jeho rodičia mu uštedrili poriadnu ľadovú sprchu. Keby som bola jeho naozajstná snúbenica, azda by som tiež mala dôvod na zlosť, keďže namiesto svojej nadchádzajúcej nevesty nasmerovali pozornosť na tú bývalú, ale vzhľadom na to, že je toto celé len predstierané a on mi za moju spoločnosť platí, nie som urazená. Nemyslím si, že ma Vivien zatienila svojou krásou, ale na ňu sú už zvyknutí a ja som len nový objekt, s ktorým sa prednedávnom zasnúbil. Aj tak je zvláštne, že sa ho na nič ohľadom nášho stretnutia nepýtali. To ich vážne nezaujíma, čo ho prinútilo pokľaknúť si predo mnou? Tá večera dopadla fiaskom. Jeho otec sa bojí o svoje podniky právom. Damián nemá za sebou práve priaznivú minulosť. Pubertiačky v škole sa z neho šli zblázniť, je tak trochu v meste lokálna celebrita. Na slovo celebrita dávam pomyselné úvodzovky.

Keď som ja chodila do šiesteho ročníka, on sa túlal po kluboch, opíjal a každý deň sa na titulkoch časopisov objavovala nejaká jeho dehonestujúca fotka so štetkami, ktoré si viedol do svojho apartmánu. A teraz tu ležím o deväť rokov neskôr v jeho hoteli a som jeho snúbenica. Dievčatá z môjho ročníka by ma určite najradšej upálili na hranici, keby sa dozvedeli, že som uchmatla ich veľký idol. Je medzi nami deväťročný rozdiel. Čo by pre mňa nebolo až takou prekážkou, aj Adrián je odo mňa starší o štyri roky, ale skôr si neviem predstaviť, že toto všetko by bolo reálne a ja by som bola taká sprostá, že by som prikývla na sobáš s ním. To by sa musel načisto odvrátiť rozum aj odo mňa. Naše mesto je veľké a do osobného kontaktu som s ním predtým nikdy neprišla. Teda až do tej noci v klube. Aký veľký paradox to je? Celý život som ho nestretla a potom dvakrát za dva dni? Nechápem, čo na ňom všetci vidia. Úmyselne prehľadajú jeho prehrešky a škandály a pozerajú sa iba na peknú tváričku, ktorú zhodou okolností skutočne má. Ale výzor nie je všetko. Avšak takto do dopadne s ľuďmi, ktorí vždy dostanú všetko a za svoje chyby nenesú žiadnu zodpovednosť. Sociopat ako vyšitý. Nepotrebujem dlhé sedenia, niekedy stačí aj dlhšie pozorovanie.

Keďže som večer trávila premýšľaním o hlúpom Damiánovi, spala som len nejaké tri hodiny a prebudila som sa na zvuk otravného budíku, ktorý som šmarila do kúta. Neprestal a musela som ho ísť vypnúť osobne. Načo som si ho vôbec nastavovala? Hoci je takmer všetko na tomto pobyte nepríjemné a otravné, posteľ medzi to nepatrí. Takú úžasnú, mäkkú a pohodlnú nemám dokonca ani vo svojom apartmáne u Timee. Postavím zlatý budík s ciferníkom naspäť na nočný stolík a zájdem si do sprchy. Dnes posilňovňu vynechám. Možno večer by som si mohla zájsť zabehať do parku. Behu na čerstvom vzduchu sa aj tak nič nevyrovná. V šatníku mi dlho netrvá, kým si vyberiem a zosúladím outfit. Volím si ružovú puzdrovú sukňu nad kolená a biely kašmírový rolák, ktorý doplním bielymi perlami. Kulmou si vyformujem roztrúsenejšie vlny, ktoré zafixujem lakom a nechám voľne padať do tváre. Na nohy si obúvam lodičky telovej farby, ktoré sú po stranách vykrojené. Dnes nemáme naplánovaný ďalší program, ale tipujem, že tradičné stretnutie pri raňajkách sa koná. Adrián ma už čaká pri dverách a do výťahu nastupujeme spoločne. O poschodie nižšie ale zastavujeme a po otvorení dvier nás dvoch, samotných v jednom výťahu, víta pohľad na prekvapenú Vivien, ktorá skúma pohľadom a snaží sa v tomto priestore nájsť Damiána, ktorý ešte spí s veľkou pravdepodobnosťou vo svojej izbe.

"Dobré ráno, Vivien," hrám sa na nenápadnú a odstúpim od Adriána, aby som nenavodzovala dojem, že vlastne patríme k sebe.

"Dobré ráno, Elena. Ty si dnes nespala u Damiána?"

"Včera bol trochu podnapitý a vieš, aký je, keď sa opije."

"Viem, vždy sa rozťahuje po celom obvode posteli, neboj sa, chápem ťa," súcitne prikývne a mne idú oči vypadnúť, že táto výhovorka zabrala.

"Ešte šťastie, že tebe to vysvetľovať nemusím."

"Keď prídu jeho rodičia, vždy to takto dopadne. Jeho matka je trochu odmeraná, ale keď ťa trošku lepšie spozná, určite si budete rozumieť," utešuje ma a tľapká po ramene.

"Aj s tebou to tak bolo?"

"Samozrejme, konšpirovala a intrigovala aj proti mne. Snažila sa nás silou mocou rozdeliť, ale nakoniec pochopila, že je to márne a zmierila sa s tým, že jej maličký chlapček sa bude ženiť. Katarína nie je zlá žena, len sa musíš naučiť ako na ňu," mrkne na mňa a prehodí si krátke vlasy cez plece. "Inak nejdeš skontrolovať Damiána? Ako ho poznám, určite ešte spí. Na opicu mu zaberajú jedine banány."

"Banány?" pochybovačne sa opýtam, avšak ako jeho snúbenica by som to mala vedieť.

"Nevieš o tom?" zarazí sa.

"Ale samozrejme, len mi to vypadlo z hlavy. Idem mu ich zaniesť a potom sa k vám pripojíme na raňajkách."

"Dobre, budeme vás čakať a nezačneme bez vás. Ale ponáhľajte sa, prosím, som už poriadne hladná."

"Jedna noha sem, druhá tam."

"Hádam naozaj nejdeš do jeho izby?" prehovorí Adrián až teraz, keď nám Vivien zmizla z dohľadu.

"Nepočul si, že nás čakajú pri raňajkách? Odnesiem tomu hlupákovi banány a za chvíľu som späť."

"Idem s tebou."

"Dobre, ale najprv musíme zbehnúť po tie banány." Ponáhľam sa do reštaurácie a vyberám z misky dva prezreté banány. Ešte ho aj obsluhujem. Najradšej by som mu ten banán strčila do otvoru, ktorý má na druhej strane.

"Vstávame!" zakričím z plného hrdla, keď otvorím dvere na jeho izbe a odťahujem závesy, aby mu ju ranné slnko presvetlilo. Úspešne sa mi ho podarí zobudiť z pokojného spánku.

"Ježiši, ženská, stíšte sa, nevidíte, že sa cítim úplne pod psa a zomieram?" Cloní si oči rukami a schováva si hlavu pod perinu.

"Práveže vidím, pán Oswald. Dosť nechutný pohľad, ak mám vyjadriť svoj názor. Tak sa okamžite vzchopte, pretože Vivien a vaša podarená rodinka už na vás čaká dole."

"Tie banány sú pre mňa?" Sadne si na okraj postele a zapozerá sa na žlté ovocie v mojich rukách.

"Áno," odpoviem a hodím mu ich.

"Díky," odpovie sucho a jeden si ihneď odbaľuje.

"Bude to ešte dnes?"

"Užívate si mučiť ma?" Vstane, hodí šupku z banánu do koša a sťahuje si košeľu.

"Čo si akože myslíte, že robíte?"

"Mám sa pripraviť na raňajky, vyzliekam sa, pretože idem do sprchy." Odopne si posledný gombík na košeli a sťahuje si ju cez plecia.

"Jasné." Otočím sa mu čelom a nepozerám sa na neho.

"Páči sa vám moja izba?" Stále stojí v miestnosti a z odrazu zrkadla vidím, že si sťahuje aj nohavice.

"Nádherná. Zariaďovali ste ju podľa vzoru Päťdesiatich odtieňov sivej? Už začínam chápať od koho beriete pri svojom správaní inšpiráciu."

"Ale ale. Niekto nám tu obľubuje erotickú literatúru pre staré panny? Každý vyhľadáva len to, čo mu chýba. Ale ak náhodou trpíte nedostatkom sexu, obetujem sa a podujmem sa na to. Dokonca vám môžem zohnať aj presné erotické pomôcky z toho filmu."

"Sociopat. Nech vám to netrvá dlho, nemáme celý deň," zahlásim a vychádzam z izby a ešte predtým, ako odchádzam, počujem za sebou jeho škodoradostný smiech.