E L E N A

Nachádzam sa nebezpečne blízko. Neverím tomu, že som stúpila na jeho dlane. Ako ho poznám, tresol by ma o zem a zahral by sa, že sa mu len pošmykla ruka. Vlastne je celkom podozrievavé, že to neurobil a drží celú váhu môjho tela na svojich dlaniach aj naďalej. A ešte zvláštnejšie je, že som ani len na malý moment nezaváhala, keď mi povedal, aby som na neho vyliezla. Pokúšam sa dostať rukami k malému oknu a tlačím do neho, ale zdá sa byť prilepené. Ako keby boli dopredu pripravení a manipulovali s ním. Je úzke a asi v rozmeroch štyri krát štyri. Snáď cez neho svoj zadok prestrčím. Zabijem tých troch, keď sa mi dostanú pod ruky. Nachytali nás ako nejakých úbohých amatérov. Koho mohlo napadnúť, že nás sem zavrú? Keby som to vedela, rozhodne by som sem tak ochotne neprišla.

"Zlato, tvoja očividnoť so zízaním mi do rozkroku začína vyznieť pomerne zúfalo. Možno by si na nej mohol trochu ubrať, nie je to veľmi diskrétne," komentujem jeho trúfalosť a najradšej by som mu vylepila. Ani sa to len nesnaží maskovať a drzo sa mi pozerá pod sukňu. Pri spätnom pohľade pre dnešný deň nebola asi najsprávnejšou voľbou, ale samozrejme sa nestáva každý deň, že vás vaša najlepšia kamarátka, potenciálna bývalá švagriná a chlapík, ktorý vás pred niekoľkými rokmi obťažoval v bare, uväznia v suteréne s človekom, ktorého nemôžete z duše vystáť.

"Bejby, musím udržať na rukách tvoj zadok, keď už nič, aspoň nejakú odmenu si zaslúžim. Neočakávaš, že za teba urobím všetku robotu a odopriem si jediný výhľad, ktorý za niečo stojí. Je tu ešte možnosť, že sa budem pozerať na tvoju tvár a v tom prípade ja moja voľba jasná. Okrem toho, nesnažil som sa o diskrétnosť."

"To mi chceš nahovoriť, že som tučná?" Zbesilo sa otočím a zabúdam, že nestojím rovnými nohami na stabilnej zemi. Prekvapí ho to a poľaví na svojom napätom postoji. Obaja sa s buchotom rúcame dole k zemi, pričom on dopadá rovno na mňa.

Privieram oči. Závan korenistej vône ma udiera do čuchových buniek a rozprúdil krv v mojich žilách. Cítim váhu jeho tela na tom svojom, a vo svojom lone ma prekvapuje žiadostivé šteklenie, ktoré vysiela signalizujúce šípky k tomu jeho. Neodvážim sa otvoriť oči, ale pohrávam sa s myšlienkou, že svojou rukou vniknem hlboko pod obtiahnuté boxerky. Tou druhou sa ho stále držím okolo krku a zápasím s urgenciou, aby som ho ku sebe nepritiahla bližšie. Ostávam ako v tranze, ale nachádzam guráž a otváram viečka. Premeriava si ma a skenuje svojimi magnetizujúcimi očami s jedinečnou farbou. Zdvihne prst a prejde mi ním po lícnej kosti. Mlčí, ale nepotrebujem jeho slová, aby som vedela, že sme obaja vzrušení rovnako. Priznávam, že ma to láka. Milovať sa s ním... Prekliate zakázané ovocie. Už raz som zmluvu s diablom podpísala, vykúpila som sa, nemôžem podľahnúť. Tento chrapúň je zasnúbený! Mám svoju hrdosť. Nemôže si myslieť, že ma môže mať kedykoľvek si zažiada. Rýchlo by som navodila dojem, že pre mňa stále niečo znamená. Prachsprostá žiadosť vyplývajúca z nedostatku sexuálneho adrenalínu v mojom živote.

"Zlez zo mňa!" odstrčím ho a postavím sa zo zeme. Odkotúľa sa na druhý bok a neveriacky pokrúti hlavou.

"Trvalo ti, kým si si uvedomila, že ti moje telo na tom tvojom vadí," uškrnie sa a poobzerá sa po miestnosti, pravdepodobne s úmyslom nájdenia nejakého predmetu, s ktorým by sa nám mohlo podariť to okno vypáčiť.

"Ostala som v šoku, že tvoje neuveriteľne vypracované paže nedokážu udržať na rukách ani päťdesiatkilovú ženu. Čo dodať, máš už nejaké tie roky, štyridsiatka pomaly na krku. Netráp sa tým."

"Si si istá, že si nejaké kilá neubrala? Mimochodom, stiahla si ma dole spolu so sebou, v podstate si urobila len to, čo od nášho prvého stretnutia."

"Och, takže som ťa so sebou ťahala dole? Úbohé, že si to dovolil ďalšej žene."

"Zadok je jediná pozitívna stránka tvojej uštipačnej a papuľnatej osoby. Tvoja váha je zvládnuteľná, na rozdiel od tvojej povahy, bejby."

"To mi neuveriteľne odľahlo. Nedokážeš si predstaviť, ako veľmi som túžila počuť takúto pochvalu od teba."

"Idem to okno vypáčiť, pretože ak sa odtiaľto nedostaneme, bojím sa, že by som sa nemohol ovládnuť a v tom prípade by to s tebou nemuselo dopadnúť najlepšie." Otočí sa a s nejakou kovovou tyčou si zastane na drevenú debničku pod okno.

Odstúpim od neho a prekrížim si ruky pri prsiach. Chce predviesť svoju mužnosť? Prosím, nech sa ukáže. Sme tu zavretí už aspoň pol dňa. Neviem nič o Tobiaskovi a s týmto úbožiakom tu len strácam svoj drahocenný čas. Nemala som sa nechať napáliť. Čo je to s nami dvomi a rozprávaním sa len za stiesnených podmienok? Bol ochotný sa mi zveriť len keď sme sa ocitli v tej chate, ja som sa mu zverila so svojimi skutočnými pocitmi tiež iba teraz, pretože som nemala inú možnosť. Vyklopila som to a bez spätného zamýšľania som sa mu zdôverila s hlavnou príčinou, ktorá sa spájala s mojím zamlčaním Tobiaskovej existencie. Má peniaze, aj teraz ma ide rozdrapiť od nervov, keď neviem, na čom si stojím. Z toho sudcu sa môže vykľuť hocičo. Peniaze zaberajú na každého. Žijeme v skazenom svete. Nikoho nezaujíma spravodlivosť. Nechcem o svojho syna prísť.

Sledujem ho. Mláti s tou kovovou tyčou a skúša to zo všetkých smerov. Drevený trám na okne sa zatiaľ nepohýna. On však ani kvôli tomu nepoľavuje. Pokúša sa o to aj naďalej. Je mu môj pobyt až tak nepríjemný? On nenávidí mňa, ja jeho. Tiež nie som nadšená z toho, že som tu zavretá spolu s ním. Veď prečo by som aj mala byť? Odjakživa sme boli nepriateľmi. Je môj súper vo všetkom. Či som niekedy premýšľala o tom, aké by to bolo, keby som dala prednosť jemu? Nebudem zapierať. Tá myšlienka sa tu párkrát objavila. Našťastie som ju ihneď odohnala. Damián do môjho života nepatrí. Nikdy by to nemohlo fungovať.

"Nemáš za čo, bejby," vyruší ma a zoskočí z debničky. Ponorila som sa natoľko do svojich myšlienok, že mi stihlo ujsť, že sa mu nakoniec to jediné okno, ktoré sa v tejto dolnej časti nachádza, podarilo otvoriť. Kovovú tyč oprel o ľavú stranu a nadvihol ňou sklenú výplň. Záchrana!

"Neďakovala som ti," ohradím sa a postavím sa na debničku, aby som mohla preliezť cez ten úzky priestor.

"Ako by aj áno, nepoznáš slová vďaky, vždy som vravel, že si nevychovaná amazonka."

"Za čo konkrétne by som sa ti mala poďakovať? Za to, že ma tvoja sestra a najlepší kamarát zamkli do tejto smradľavej pivnice na celý deň?"

"Tvoja kamarátka nižšieho vzrastu je v tom spolu s nimi dvomi!"

"Ukončujem túto zbytočnú debatu a odchádzam. Dobre sa tu dole zabav." Natiahnem sa po otvore a ako veľmi sa už snažím, nedotiahnem na neho ani keď sa postavím na špičky.

"Potrebuješ pomoc, bejby?" opýta sa výsmešne a postaví sa so založenými rukami blízko mňa.

"Nie, zvládnem to aj sama," nenechám sa ním vykoľajiť a hoci sama viem, že sa mi to nepodarí, radšej sa budem bezvýsledne ďalej pokúšať, ako by som mala priznať, že som práve v núdzi o pomocnú ruku ponúknutú od neho.

"Nuž, veľmi rád by som tu ďalej sedel a pozeral sa na tvoje márne pokusy, ale tak nejako ma to tu prestáva baviť." Chopí sa iniciatívy a okolo pásu ma nadvihne do výšky pootvoreného okna. Mám sto chutí mu vylepiť, pretože sa ma ani neopýtal, či sa ma môže dotknúť, ale som na tom podobne. Mám tohto priestoru po krk a stoj čo stoj sa odtiaľto potrebujem dostať. Po tomto dni nechcem vidieť ksicht tohto egomaniaka prinajmenšom ďalších šesť rokov.

Rukami sa zakvačím a pátram po voľnom priestore. On ma schmatne za zadok a rukami popostrčí dopredu. Darebák! Čo si to dovoľuje?! Siaha po mne a táto jeho kvázi pomoc je len zástierka pre to, aby ma mohol obchytkávať. Nenechávam ho chladným. Zdá sa, že tá jeho malá Noemi ho skutočne nedokáže poriadne obšťastniť. Budem si dnes musieť dopriať poriadnu studenú sprchu, aby som sa zbavila všetkých týchto nie práve etických myšlienok, ktoré mi po jeho dotykoch behajú hlavou. Prečo má na mňa tento efekt? Nie som si istá, či by som mu dokázala odolať, keby ma na tej zemi pobozkal. Túžila som sa zahryznúť do jeho pier... Elena, doparoma, môžeš sa začať sústrediť? Správaš sa ako vyšinutá ženská s vibrátorom... Bože, veď ja som ženská s vibrátorom!

Okno je otočené na smer, kde má odstaveného svojho športiaka. Sloboda! Nie, nie je to tak, že by som naraz cítila vzduch iným spôsobom, stále ostáva bez zápachu, ale uľavilo sa mi, pretože priestor už nebude obmedzený len na tie štyri steny obklopujúce nás z každej strany. Vysuniem sa a dopadám na suchý trávnik pred domom. Ja som tu a on je tam. Ja som tu a on je tam! Že ma to nenapadlo skôr. Postavím sa s úškľabkom na perách a prestrčím hlavu cez maličké okienko. Nie je šanca, že by sa cez neho dostal.

"Tak sa tu maj pekne. Možno si ulovíš nejakú krysu a dáš si ju na večeru."

"O čom to hovoríš? To ma tu chceš nechať?"

"Ak ti to nebolo dostatočne jasné z mojich slov, tak potom ti to potvrdzujem takto polopatisticky. Dovidenia, keď budeš mať šťastie, objavia sa tu do večera. A keď nie, niekto po tebe určite do zajtra spustí pátranie. Alebo aj nie. Maj sa!" pozdravím sa a pošlem mu infantilne vzdušný bozk.

"Elena! Elena!" kričí za mnou, ale je mu to takpovediac absolútne márne. Rozbehnem sa po tráve ku vysokej a drevenej vstupnej bráne, vzápätí mi ale dochádza, že som svoje čierne ihličky nechala dole a som bosá. No nič. Budem to musieť vydržať aspoň kým si neodchytím prvý taxík.

Kráčam po ceste a stále vo mne prevláda adrenalín z nedávneho úteku. Naozaj som ho tam nechala samého. Ako sa odtiaľ dostane? Mám sa pre neho vrátiť? No to určite! Čo som sprostá? Nech tam pokojne pre mňa za mňa aj skape. Prečo by ma mal zaujímať. Nezaujíma. Vôbec. Ani trochu. Konečne som sa ho zbavila. Po chvíli mi zastavuje žltý taxík a ja mu nadiktujem adresu. Srdce mi hlasno a nekontrovane búši. Som taká zadýchaná, ako keby som práve ubehla celú míľu. Určite ma už stihol počastovať tými najrozličnejšími nadávkami od výmyslu sveta. Ako som mu vôbec aj mohla pomôcť? Cez dvere by som sa bez kľúčov aj tak nedostala.

"Hana, August, ak si vážite svoj život, okamžite sa practe otvoriť Damiánovi dvere na tom posratom suteréne!"

"Ty máš signál?"

"Signál, čistý vzduch a za malú chvíľu vás dvoch vo svojich zuboch!" skríknem do telefónu a zo spätného zrkadla zazriem vystrašený taxikárov výraz.

"Ako si sa dostala von?" spýtajú sa obaja, z čoho mi dochádza, že som na hlasitom odposluchu.

"Čo vás je do toho? Volám vám, len aby ste vedeli, že Damián je tam dole stále uväznený a keď je pre vás váš život cenný, odporúčam vám, aby ste ho išli odtiaľ vyslobodiť tiež."

Zložím a nahnevane stláčam ruky pri tele. Možno ho nenávidím, ale ocitol sa v tom nevinne spolu so mnou. Dôverujem mu, keď vraví, že o tom nevedel. Nie je klamár. Respektíve je, len mne vravel pravdu. Druhoradé je, že som mu ja neverila. Neprestávam v ňom vidieť zloducha. Asi je to tak pre mňa jednoduchšie. Viac mi to vyhovuje. Dôverovať druhým ľuďom je náročné. K nemu som si dôveru z nejakého dôvodu vtedy nedokázala vybudovať. Azdaže som sa dostatočne nesnažila. Slúžila ako výhovorka. Jeho nespoľahlivosť mi dávala dôvod na to, aby som mohla odísť. Pravdou však je, že tou nespoľahlivou som bola ja. A obzvlášť dnes mi došlo, že staré pocity nie je až tak ľahké pochovať. Stačil mi na to jeden pohľad. Odmietam to. Zdráham sa tých pocitov. Damián Oswald nemôže byť znovu tým chlapom, ktorý mi popletie hlavu. Raz stačilo.