,,Hoshi, si pripravená? O päť minút už musíš byť dole v sále," ozvalo sa spoza dverí.

Pretočila som oči. Nenávidela som to. Slávnostné uvítanie tam, inde zase oficiálna návšteva. Bolo by to pekné, objavovať našu krajinu, stretávať sa s ľuďmi po celom cisárstve a spoznávať. Malo to však háčik. Všetko bolo oficiálne. Na sekundu presne naplánované čo budeme robiť. S kým sa rozprávať. Čo máme hovoriť. Aké budeme mať oblečenie. Všetko, čo mohlo byť naplánované, bolo. A to mi liezlo na nervy.

,,Prídem," odkričala som. Popritom som vstala zo stoličky a zamierila ku skrini. Boli na nej namaľované kvitnúce sakury. Vlastnoručne odo mňa. Úprimne, čudujem sa že som ešte nažive. Rodičom - obzvlášť otcovi - sa nepáčilo, keď som zmenila čokoľvek. Ak som niekomu povedala niečo iné ako bolo predpísané. Alebo keď som na stenu namaľovala horu Fudži. (Na tú maľbu som bola neobyčajne hrdá.) No za tú skriňu nič. Niekedy sa to proste nedalo pochopiť. Celý palác, cisár a všetko okolo toho.

Otvorila som teda moju sakurovú skriňu a vybrala odtiaľ najslávnostnejšie kimono, aké som mala. Síce sa mi už podarilo zabudnúť, aká slávnosť to bude, toto kimono som si mala obliekať skoro zakaždým. V najhoršom sa budem musieť ísť zase prezliecť do iného.

Kimono bolo tmavočervené a boli na ňom vyšité zlaté ornamenty. Neviem presne čo to bolo, prišlo mi to len ako hocijako prepletené čiary.

Čo najrýchlejšie som si ho obliekla, vyčesala vlasy a utekala som dole do sály.

Hneď ako som otvorila dvere, na pár sekúnd som znehybnela. Niežeby som tu bola prvý raz, to ani náhodou. No sála pôsobila veľkolepo aj po tisícom pohľade. Strop bol najvyššie, ako si len dokážete predstaviť. A z neho visel ten najnádhernejší luster, ktorý v sále zladenej do tmavej pripomínal lampión vypustený do noci. Na stenách viseli obrazy japonských cisárov či panovníkov. No aj veľkolepý hrad v Ósake, posvätná hora Fudži či panoráma hlavného mesta. Steny samotné boli ladené do tmavočervenej (teoreticky by som sa mohla tajne vykradnúť von, možno sa mi podarí splynúť zo stenami), narozdiel od podlahy, ktorá bola čistobiela. 

,,Hoshi."

Strhla som sa.

Otec sedel na tróne a pôsobil veľkolepo ako vždy. Kimono mal dosť výrazné, v žltej a oranžovej, čo malo odkazovať na jeho titul "vládca nebies", za čo tvorcovia kimona pravdepodobne považovali slnko. Každopádne, pôsobil neskutočne mocne na každého, koho stretol.

Vedľa neho stála mama. Síce nepôsobila tak ako otec, ale aj jej prítomnosť  bola dôležitá. Jej slávnostný odev bol ladený do pastelovej ružovej. No to klamalo. Ak ružová značí jemnučké, milučké slečinky, moja mama by ju v živote nemala mať na sebe.

A potom som tu bola ja. Tiché dievča, ktoré sa skoro s nikým nebavilo a nedokázalo ani len zabiť muchu.

,,Otec," odpovedala som.

,,Aspoň si prišla načas. Po tom štvorhodinovom meškaní minule som tomu neveril, ale zázraky sa dejú."

Zaryla som si nechtom do prsta, až to zabolelo. Prečo musel byť otec takýto? Dokázal byť aj uvoľneným normálnym človekom so zmyslom pre humor - vtedy to bol Kenji, nie japonský cisár s neskutočnou mocou. No po chvíli si akoby spomenul na svoj titul a znovu sa správal tak, ako to bolo typické pre každého japonského cisára.

,,Mama, čo je naplánované na dnes?" odvážila som sa opýtať.

Usmiala sa. ,,Uvidíš."

Vtom sa otvorili dvere.