Do paláca som sa našťastie dostala v poriadku. Síce mama bola v mojej izbe kým som bola preč, no povedala som jej, že som si bola zobrať nové kimono. Kimoná sme totiž mávali v špeciálne vyhradenej miestnosti a chodili sme si brávať do našich izieb len tie, ktoré sme v tom období potrebovali. Len dúfam, že mi uverila, ale vyzerala že áno.

Hneď ako som do paláca prišla, mama mi oznámila, že tí, ktorí sa zúčastnia súťaže, prídu o týždeň. Vôbec som sa netešila, no nemohla som urobiť nič.

Tieto myšlienky mi behali hlavou keď som sedela v záhrade paláca. Bola to klasická japonská záhrada - a okrem toho moje druhé najobľúbenejšie miesto v paláci. Prvým bola pochopiteľne moja izba.

Zamyslene som pozorovala malú fontánku. Bola jednoduchá, no vyzerala naozaj pekne. To bol cieľ tradičných japonských záhrad - vyzerať krásne v každom ročnom období.

Vtom som si všimla chrobáka, lezúceho po jednej z rastlín, ktoré rástli blízko fontánky. Striaslo ma. Ak som sa niečoho skutočne bála, boli to chrobáky. Protivili sa mi, mala som z nich zimomriavky. 

A tak som vstala a vrátila sa naspäť dnu, do mojej izby.

Teda, chcela som sa tam vrátiť. Zadržal ma otec, ktorý stál na schodoch.

„Hoshi," začal, pričom sa jednou rukou opieral o zábradlie schodov. Druhou rukou držal odkaz, ktorý som dala na moje dvere, keď som odchádzala k Hayami. „Kde si bola?"

„V záhrade," odpovedala som podľa pravdy.

„A kde si bola predtým?" vyzvedal ďalej.

„Bola som si po kimono do mojej izby," povedala som mu to isté čo mame a dúfala som, že nemá dôkaz, že som v paláci nebola.

„Tak čo má znamenať tento lístok ktorý bol na dverách?" ukázal mi ho.

„Maľovala som, no potom som išla po kimono. Keď som ho dala do skrine, išla som do záhrady," trvala som na svojom.

„No dobre teda," podal mi lístok a vydal sa nevedno kam. Ja som zamierila do môjho najobľúbenejšieho miesta v paláci.

Nemala som veľmi čo robiť, preto som si len sadla blízko k oknu a pozerala sa. Blížila sa noc, preto som mohla pozorovať západ slnka, moju najobľúbenejšiu časť dňa, ktorú som sa už niekoľkokrát pokúšala preniesť do mojich obrazov, či už to bolo zapadajúce slnko za horou Fudži či pri japonskej záhrade...

Myšlienky ma od Fudži priviedli k ďalšej posvätnej hore - Haku. Pri spomienke na môj sen som sa striasla. Budem len dúfať, že sa nestane realitou. Hayami síce povedala, že toto sa nikomu nemôže snívať len tak, no ktovie, možno práve ja budem výnimka. Budem dúfať, pretože utekať pred záhadným nebezpečenstvom z hory Haku by sa nechco nikomu.

Vstala som zo stoličky a zamierila ku skrini - no nie k tej, v ktorej som mala odložené kimoná. V tejto som mala odložené plátna a fľaštičky atramentu - všetko čo som využívala pri maľovaní. Skoro sa to na mňa všetko zosypalo, preto som sa rozhodla, že tu trochu upracem. Síce som to neznášala, ale vždy som bola rada, keď som potrebnú vec pri maľovaní našla rýchlo a nestrávila dvadsať minút hľadaním.

Môj úmysel však prekazila mama, ktorá ma prišla zavolať na večeru. Zišla som teda dole schodmi do jedálne, no dosť som sa ponáhľala, takže som výborné jedlo len rýchlo zhltla a ponáhľala sa naspäť. Upratovanie bolo nadlho a nechcela som byť hore dlho.

Celý večer som teda strávila upratovaním a ukladaním všetkého na miesto, až kým ma otec neprišiel vyhrešiť a neposlal ma spať. Vtedy som už mala skoro dokončené, takže mi to až tak nevadilo. Doupratujem to zajtra.

Alebo nie... ktovie.