,,Tak... tu je tá kniha o matchi," ticho zamumlala Hayami a podala mi akúsi hrubú knihu.

Otvorila som ju - všade boli rôzne informácie o matchi, ako ju správne pripraviť, skadiaľ pochádza, história, druhy... Keďže som sa o čaje veľmi nezaujímala, veľa som z toho textu nepochopila, keďže bol napísaný pre veľkých znalcov čaju, ktorým som ja nebola.

Stále sme sedeli v Hayaminej izbe - spolu s Aki, a preto som mojej kamarátke nemohla povedať v podstate nič. No potrebovala som jej veľa povedať a nemala som nekonečné množstvo času.

Našťastie to za mňa vyriešila Hayami: ,,Aki, nepôjdeš sa prosím ťa opýtať oca, či ešte neostalo moči zo včera?"

Zabralo to. Aki vyšla z izby a Hayami za ňou rýchlo zatvorila dvere so slovami: ,,No prečo si teda tu?"

Vzdychla som si. ,,Vieš, otec sa rozhodol usporiadať súťaž, kde budem ja hlavná trofej."

,,Ako to myslíš?" nechápala.

,,Nemáme veľa času-," začala som, no prerušila ma.

,,Akože nemáme?"

,,Aki sa môže každú chvíľu vrátiť..."

,,Nevráti sa tak rýchlo. Rodičia museli pochopiť, že si potrebujeme povedať niečo osamote. Zdržia ju," povedala rozhodne.

Bola som jej rodičom neskutočne vďačná, no nevedela som to vyjadriť slovami, preto som radšej Hayami podrobne vysvetlila, čo sa dnes udialo v paláci.

,,Počkaj," zastavila ma Hayami, keď som jej opisovala môj zvláštny sen. ,,Také sny nemôžu vznikať bez dôvodu. To nemôže byť náhoda."

Pokrčila som plecami. ,,Netuším, prečo sa mi to snívalo. Na hore Haku som niekoľkokrát bola, ale nikdy som z nej nebežala a nikto na mňa nekričal, aby som utiekla."

Rýchlo som jej dopovedala, čo sa stalo potom ako som sa zobudila, no stále vyzerala, že premýšľa o tom zvláštnom sne. Ani som sa jej nečudovala, bolo to naozaj divné.

Nevedela som čo mám ešte povedať, no vyriešila to za mňa Aki, ktorá vošla dnu. 

,,Tu máte moči," skôr zamumlala ako povedala, pretože už jedno moči mala v ústach.

Nechcela som vyzerať nezdvorilo, tak som si jeden kúsok zobrala, aj keď som nemala chuť na jedlo. Nehovorím, že to nebolo výborné, ale hlavu som mala plnú nezvyčajného sna a nevedela som sa sústrediť na jedlo.

,,Hayami, ja už budem musieť ísť," výhrkla som zrazu. Uvedomila som si, koľko času som tu strávila. Rodičia ma zabijú, ak sa dozvedia, čo som robila v tom čase, keď som mala byť vo svojej izbe.

,,Tak rýchlo?" vzdychla si. ,,No čo už... odprevadím ťa aspoň k dverám."

Vyšli sme teda z Hayaminej izby. Hayami išla svojim rodičom povedať, že už musím odísť, pričom mi Aki do ruky strčila päť moči koláčikov.

,,To máš na cestu," usmiala sa na mňa.

,,Tak sa maj, Asami," pozdravil ma Hayamin otec a jej mama zamumlala, nech si na ceste dám pozor.

,,Dovidenia," usmiala som sa na nich a vyšla som z domu. Chvíľu som išla pokojným tempom, pretože som nechcela vzbudiť podozrenie, no hneď ako som si bola istá, že ma nemôžu vidieť, rozbehla som sa.