,,Hoshi, bež!"

Rozbehla som sa ako o život. Preskakovala som vetvičky, korene, popadané stromy. Do tváre ma nemilosrdne šľahali listy a konáre. Musela som vyzerať hrozne. Celá tvár ma bolela, mala som ju celú doškriabanú. Za normálnych okoľností by som zastala a snažila by som sa tú bolesť utlmiť, no išlo mi o život. Za to mi to naozaj nestálo.

Nikdy v živote som takto neutekala. Mala som obrovskú chuť zastať, každou sekundou sa zväčšovala. No nesmela som. Nikdy. Kým nebudem v bezpečí. Ale budem vôbec niekde v bezpečí? Táto otázka sa mi v hlave zjavovala donekonečna. No nepoznala som na ňu odpoveď. A preto som proste utekala ako som mohla. 

Zastala som až úplne na pokraji svojich síl. Dúfala som, že som už ďaleko. Bola to neskutočná túžba, akú som ešte nikdy nezažila. Čo najďalej od toho nebezpečenstva, to bola moja hlavná priorita v tej chvíli.

Pozrela som sa na oblohu. Bola čiernočierna, všade boli mraky a vyzeralo to na dážď. Keby som tu bola len na výlete alebo niečom takom, určite by som tu stála naozaj dlho. Pohľad z hory Haku neomrzí ani tisíckrát.

No na výlete som nebola. Bola som na úteku z úplného vrchola hory.

Lapila som dych.

Teraz alebo nikdy. Zachráň si život alebo zomri.

Rozbehla som sa.