Vošiel vysoký muž v tmavom kimone. Vlasy mal dokonalo učesané a uhladené. Bol celkom vysoký, aj keď otcovi sa nemohol rovnať ani omylom. Celkovo pôsobil tak neskutočne vyladený a dokonalo upravený.

,,Tennó*," poklonil sa pred cisárom. Hneď na to sa vystrel do plnej výšky.

Nemala som ani poňatia kto to je. Úprimne, ani ma to nezaujímalo. Ďalší hlupák ktorý sa dotrepal za cisárom, preblesklo mi hlavou. A tak som len premýšľala o hlúpostiach. Ako dlho, to neviem. No z úvah ma vytrhlo moje meno.

,,Hoshi!" zakričal na mňa otec.

,,Áno?"

Vytušila som, že pôjde o niečo menej úradné, keďže ma oslovoval inak ako zvyčajne. Bolestne mi to pripomenulo chvíle, keď sme aspoň na pár minút mali v podstate normálny život, bez prezdobených kimon či cisárskeho paláca. Jediná vec mi v hlave vŕtala: prečo?

Gestom ma k sebe privolal. ,,Hoshi, toto je Kiyoshi Fujiwara. Bude ťa vzdelávať a pripravovať na život manželky cisára."

V duchu som pretočila očami. Ďalší učiteľ, ktorý sa bude snažiť ma niečo naučiť a potom aj tak odíde. Takých tu už bolo...

No zrazu som si prehrala otcove slová v hlave ešte raz. ,Na život manželky cisára,' povedal.

,,Počkaj... ako... ako to myslíš?"

Otec urobil nejaký výraz, ktorý sa presne nedal určiť. ,,Myslím to tak, ako som to povedal."

,,Takže už... už..."

,,Nie, ešte nezdeduješ nič. Vlastne, ty ani nezdedíš nič. Všetko dostane výherca."

Dosť nechápavo som sa naňho pozrela. ,,Aký výherca?"

,,Výherca súťaže," po prvýkrát sa ozval Kiyoshi. Prekvapil ma jeho hlas. Síce vyzeral elegantne, upravene a akosi dôležito, hlas mal mäkký a príjemný. Nečakala som to.

,,O týždeň bude vyhlásená súťaž o cisárstvo," pokračoval. ,,Keď tvoj otec umrie, musí mať mužského dediča. Toho získa v tejto súťaži. Výherca získa cisárstvo a teba za ženu," dokončil svoj monológ.

,,Takže budem vlastne hlavná cena?"spýtala som sa ticho. Bolo mi hrozne. Prišlo mi, že budem vracať. Nejakí nafúkaní hlupáci sa sem nahrnú preto, aby získali cisárstvo a moc nad celým Japonskom. A mňa, o ktorú by nikto ani len nezavadil pohľadom, keby som nebola dcéra japonského cisára.

Otec očividne odpovedať nechcel, preto ma poslal do mojej izby, vraj sa ostatní potrebujú o niečom dohodnúť. No všetci sme veľmi dobre vedeli odpoveď na tú otázku. Budem trofej niekoho, kto vyhrá tú sprostú súťaž. Málokedy sa mi niečo nepáčilo tak ako teraz toto. Vlastne, toto bol asi môj rekord. Mala som sto chutí rozbehnúť sa dole a poriadne sa s nimi rozhádať, vynadať im. Chytila som sa zábradlia, aby som to neurobila. Keby to zábradlie bolo z iného, mäkkšieho materiálu, pravdepodobne by tam ostali otlačky mojich nechtov.

Pustila som sa zábradlia a namiesto toho som chytila kľučku od dverí, ktoré viedli do mojej izby. 

Vľavo z môjho pohľadu stála už zmienená sakurová skriňa, vpravo zase stena bez nábytku pred ňou - to bola presne tá s horou Fudži. Pri tejto stene stála moja posteľ. Podlaha bola z materiálu, ktorého názov som si nikdy nevedela zapamätať, no som rada, že som sa zatiaľ s ňou neprepadla dole. Zo stropu viselo jednoduché svetlo - moje prianie. Rodičia s tým nesúhlasili, ale keď sa zatnem, neupustím. Tak nakoniec museli upustiť oni. Bola som za to rada, keďže to pekne dotváralo moju izbu, oveľa lepšie ako nejaký honosný luster. Oproti mne bolo veľké okno s výhľadom na moje druhé najobľúbenejšie miesto v paláci - záhrada. (Prvá bola moja izba.) Cez to okno som veľmi rada pozerala, akosi mi to dodávalo inšpiráciu na moje obrazy. Nad oknom sa nachádzalo zopár poličiek na knihy. Nejako veľmi som nečítala, skôr som tu len mala také tie klasiky ako Príbeh princa Gendžiho, ale aj tak len z donútenia rodičov. Skrátka som mala iné záujmy a až tak ma to nechytilo. Ale možno sa to niekedy zmení, ktovie.

Posadila som sa na stoličku, ktorá stála pri skrini a opäť som sa zamyslela. Už som nebola tak nazúrená ako predtým, ale stále sa mi to nepáčilo. Nechcela som byť hlavná cena v súťaži o cisárstvo. O našu krajinu. Mohol ju dostať hocikto - spolu so mnou. Nafúkaný hlupák, ktorý je pred kráľom presne taký, akého si otec vyžiadal následníka, a keď cisár prítomný nie je... Na to radšej nechcem ani pomyslieť.

Vzdychla som si. Načo vôbec tá súťaž má byť? Zívla som si a uvedomila som si, aká som unavená. Neskoro do noci som totiž maľovala jeden z mojich obrazov. Milovala som maľovanie. Bol to môj únik pred realitou, ktorú som niekedy ledva prežívala. Plátna a atrament - to bol môj život. Žiadne súťaže o cisárstvo, slávnostné návštevy. Nič z toho. Maľovanie bolo proste najväčšia súčasť života - a tá najkrajšia.

Ľahla som si do postele s úmyslom si aspoň trochu pospať, čo sa mi aj podarilo. No nestalo sa len to...

• Vysvetlivky •

tennó - titul japonského cisára znamenajúci "vládca nebies"