Teddy vyšiel z nemocničnej izby a Luna sa na neho smutne pozrela. „Liečiteľ mi povedal..."

„Nechcem sa rozprávať, Luna, prepáč," riekol jej Teddy nešťastne.

Prikývla, ani ho nevyhrešila za to, že ju oslovil krstným menom a tykal jej. V tejto chvíli to bolo irelevantne. Spoločne sa pobrali do vstupnej haly nemocnice a odtiaľ sa odmietnili po bránu Rokfortu. Prešli ňou a vo Vstupnej hale sa jej Teddy opýtal: „Vezmeš ma tam zajtra, však? Po tej operácií?"

„Dohodnem to s riaditeľkou, Teddy, dobre?"

„Áno, ďakujem, Luna," prikývol apaticky.

„Choď si oddýchnuť," navrhla mu a potom položila ruku na jeho rameno. „Uvidíš, že to dobre dopadne, nemôžeš myslieť na najhoršie."

„Ale čo ak to bude to najhoršie?" spýtal sa jej Teddy.

Lune asi prvýkrát v živote neprichádzali vhodné slová útechy na um. „Teddy, to by bolo veľmi smutné, to áno..."

„Kailani nemôže zomrieť, nezaslúži si to," vravel Teddy nahnevane na celý svet. „Ona je dobrý človek, to zlí ľudia majú umierať, nie ona..."

„Život je často zvláštny, Teddy," povedala mu Luna.

„Nemôžem stratiť aj ju, Luna! Už som stratil dosť, nemyslíš si?"

„Teddy, zlatko," Luna ho jemne oslovila a potom ho pohladila po líci. „Nestratíš ju."

„To nemôžeš vedieť..."

„Skús si trocha oddýchnuť, prosím ťa."

Teddy slabo prikývol a potom sa vybral hore po schodoch. Nezamieril ale k Bifľomorskej klubovni, ale ku Chrabromilskej. Mal šťastie, lebo natrafil na jedného študenta a tak ho požiadal, aby mu zavolal Victoire.

Chvíľku tam postával, Tučná pani si ho premeriavala pohľadom, ale nič nehovorila, ako mala vo zvyku. Po chvíľke sa objavila Victoire, mala na sebe ružový župan, ale potešila sa, keď ho zbadala. „Teddy," usmiala sa na neho, potom si však všimla jeho výraz. „Čo sa deje s Kailani?"

„Kailani má nádor v hlave."

„Čo? Čože má?"

„Možno je zhubný a to by znamenalo, že má rakovinu..."

„Ale, Teddy, to..., to nie je možné," vravela Victoire a zosmutnela. „Budú to zisťovať, či je zhubný, však?"

„Ráno ju budú operovať, aby vzali vzorku," prikývol Teddy. „Ona nemôže mať rakovinu, Vic!"

„Nie, to nie je," riekla mu Victoire a potom ho objala. „Upokoj sa, Teddy, veď stále tu je nádej, že to zhubné nebude. Potom ho asi vyberú a Kailani bude žiť, ako doteraz. Všetko bude v poriadku."

„A čo ak nebude?"

„Podľa mňa by si mal počkať na zajtrajšie výsledky a neumárať sa niečím, čo sa nemusí preukázať," radila mu Victoire a hladila ho po vlasoch. „Dúfam, že bude v poriadku, naozaj dúfam."

Teddy vedel, že jej slová sú úprimné. Rovnako ako Kailani nemala rada Victoire, ani Victoire nemusela Kailani. Ale toto všetko sa jej očividne dotýkalo, lebo sa naozaj tvárila smutne. Teddy ju pohladil po líci a potom jej ukradol jeden bozk, pretože to potreboval. Nehnevala sa, dovolila mu to a opätovala mu ho. Pomyslel však aj na to, čo mu povedala Kailani. Priznala sa mu, že ho skutočne ľúbi. Nedokázala to v sebe viac potlačiť. Bol pre ňu viac ako kamarát a nevedel, čo s tým bude robiť. Pretože dievča, ktoré sa páčilo jemu, stálo pred ním a stískalo mu ruku, aby mu vyjadrilo svoju podporu.

„Dobre, to dopadne," dodala znova.

„Pôjdem..., pôjdem si ľahnúť..."

„Áno, samozrejme," prikývla Victoire. „Som rada, že si mi to prišiel povedať."

„Odišiel som ako zmyslov zbavený, myslím, že si si to zaslúžila a hlavne som ťa potreboval," vravel jej Teddy.

„To som rada," usmiala sa na neho a pobozkala ho na líce. „Zajtra mi musíš dať vedieť, ako to dopadne. Pôjdeš za ňou, však?"

„Ak ma pustia, tak určite."

„Pustia ťa, potrebuje ťa," prikývla Victoire.

„Si skvelá!"

„Ale čoby," pokrútila hlavou. „Choď si ľahnúť, zajtra budeš potrebovať veľa síl. Dobrú noc."

„Dobrú, víla," prikývol Teddy a potom sa vybral do svojej klubovne. Hlavu mal v smútku, snažil sa nemyslieť na najhoršie, ale nedalo sa to. Do klubovne sa dostal celkom apatický, ignoroval svojich priateľov, keď sa ho pýtali, čo sa stalo. Zatvoril sa v izbe, zatiahol závesy a zvalil sa na posteľ.

Nesmie zomrieť, nesmie, pomyslel si. Ona nie, ona si niečo také nezaslúži. A ani ja. Nestratil som už dosť blízkych ľudí? Nemôžem prísť o Kailani, je to moja najlepšia priateľka. Je tak veľmi dôležitá.

***

Na druhý deň ráno, bol Teddy ospravedlnený z vyučovania a znova išiel s Lunou do Nemocnice svätého Munga. Kailani hneď skoro ráno operovali a operácia trvala niekoľko hodín. Teddy i Luna tam strávili veľa času, až nakoniec im liečiteľ prišiel povedať výsledky.

„Je nám to ľúto," povedal nešťastne. Zrejme ani on nezvládal fakt, že také mladé dievča trpelo takou hroznou chorobou.

„Nie," pokrútila Luna hlavou. „Však nie?"

„Bohužiaľ nádor je zhubný," riekol liečiteľ. „Musíme urobiť ešte ďalšie vyšetrenia, aby sme zistili kam až rakovina pokročila. Mrzí nás to."

Teddy mal pocit, že sa mu to celé iba sníva. Nemohla to byť pravda. Kailani mala rakovinu. Zomierala a on nevedel, čo robiť. Ako jej pomôcť. Nevedel nič. Iba klesol späť na nemocničnú stoličku, nepovedal ani slovo, nevydal ani hlásku a dokonca nezvládal ani plakať. Tak veľmi ho to zasiahlo, že jednoducho nič nedokázal.

„Smie ju chlapec vidieť?" spýtala sa Luna liečiteľa.

„Dnes nie, je pod silnými liekmi, preberie sa až zajtra," odvetil jej liečiteľ. „Radšej ho vezmite domov."

Teddy chcel namietnuť, že sa nepohne, ale nedokázal to vysloviť. Mal pocit, že sa mu zrútil takmer celý svet.

„Som prekliaty," šepol.

„Nie, nie si," riekla Luna a kľakla si k nemu.

„Všetci okolo mňa umierajú..."

„Teddy, to nie..., nie..."

„Ale áno! Som prekliaty! Moji rodičia zomreli, moji prarodičia zomreli... a teraz ona! Lani zomiera!" vyslovil tú krutú pravdu.

„Nemusí zomrieť, Teddy, rakovina sa dá potlačiť a môže žiť ešte veľa rokov," vravela mu Luna a hladila ho po vlasoch.

„Ak nie v horšom štádiu..."

„Nemusí byť..."

Teddy iba pokrútil hlavou. Presviedčala ho včera ona i Victoire, že to nemusí byť zlé, že nemá myslieť na najhoršie a pritom to najhoršie bolo pravdou. Už nechcel veriť v zázrak. Kailani mu zomierala. Bola to pravda, ktorá sa zvrátiť nedala a on sa naozaj cítil ako prekliaty. Akoby to všetko bolo jeho vina. Možno keby sa nepriatelili, Kailani by nemala taký hrozný osud.

Luna medzi časom vyčarovala Patronusa v podobe králika a ten zmizol niekam preč. Pomohla Teddymu na nohy, podopierala ho až do nemocničnej haly a za asistovaného premiestňovania sa znova ocitli pred pozemkami Rokfortu. Teddy nevnímal, čo sa s ním deje, netušil, ako sa dostali do hradu a ani to že ho odviedla do svojho kabinetu.

Precitol až vo chvíli, keď ho objala ryšavá žena. „Mrzí ma to, srdiečko."

„Som prekliaty, mami," šepol Teddy a potom sa jej zrútil do náručia.

***

Teddy sa prebral v cudzej posteli. Všimol si žltý záves, farebné steny a periny boli veľmi jemné. Keď zaostril, uvedomil si, že Ginny sedí na kraji postele a mapuje ho pohľadom. „Donesiem ti čaj?" spýtala sa ho.

„Nie, nechcem nič," pokrútil hlavou. „Ako dlho som spal?"

„Asi len hodinku," riekla mu. „Veľmi ma to všetko mrzí, Teddy..., je zložité, niečo povedať v takejto chvíli."

„Nemusíš nič hovoriť," povedal jej Teddy. „Stačí, že si tu." Naozaj bol rád, že je pri ňom. Potreboval jej hrejivú náruč, aj keď sa neucítil lepšie, aspoň vedel, že na to nie je sám. Mal predsa ju.

Ginny sa posunula bližšie k nemu a chytila ho za ruku. „Nie si prekliaty, srdiečko. V živote sa také veci stávajú. Prichádzame o blízkych a viem, že ty si prišiel o veľmi veľa blízkych a že to jednoducho nie je fér."

„Som rád, že si pri mne," riekol jej Teddy a potom ju objal. „Nechcel by som byť sám."

„To by som nedovolila."

„Mami, ale to naozaj nie je ani trocha fér..."

„Nie, nie je. Také mladé a nadané dievča. Je to veľmi smutné, že práve ona musí mať takú chorobu."

„Lani si to nezaslúži."

„Nikto si to nezaslúži."

„Ale čoby! Zlí ľudia si to zaslúžia!"

„Teddy, srdiečko," chlácholila ho. „Nehovor tak. Viem, že si veľmi smutný. Aj ja som z toho smutná. Musíš byť silný. Vieš, Kailani ťa bude potrebovať. Viem, že to je ťažké a náročné, ale ty si jej opora, jej priateľ. Skús byť kvôli nej silný, prosím ťa."

„Nedokážem to..."

„Dokážeš to," riekla a hľadela mu priamo do očí. „Musíš jej byť oporou."

„Ach, mami..."

„To nič, srdiečko," šepla a pritúlila si ho bližšie. „Len plač, pokojne plať. Som tu pri tebe."

Teddy sa rozplakal ako malé dieťa v náručí svojej matky.

***

Teddy chcel ísť na druhý deň do nemocnice, ale nepustili ho. Luna mu prišla povedať, že Kailani ho vidieť nechce. Teddy nadával, hromžil, dokonca uvažoval, že utečie zo školy, aby bol s ňou, ale Luna sa mu snažila vysvetliť, že by mal dať Kailani čas, aby sa s tým vyrovnala sama. Sľúbila mu, že večer za ňou zájde a potom mu povie, ako sa má.

Kailani ho však nechcela vidieť ani nasledujúce tri dni a Teddy bol z toho veľmi nešťastný. Chcel byť pri nej, byť jej oporou, ako to vravela Ginny a ona ho k sebe nechcela pustiť. Lámalo mu to srdce a cítil sa naozaj na nič.

Victoire sa mu snažila dohovoriť, aby neodchádzal zo školy, ako mal v pláne. Nechcel to nechať len tak, potreboval Kailani vidieť. Žiadala ho, aby rešpektoval jej rozhodnutie a nakoniec ju poslúchol.

Až na piaty deň pre neho Luna prišla do klubovne a oznámila mu, že pôjdu do nemocnice. Teddy bol pripravený.

Keď vošiel do izby Kailani, akurát si balila svoje veci. Bola kompletne oblečená a na hlave mala šedú šatku. Keď ho zbadala, povedala: „Vzal by si mi moju tašku? Som akási slabá."

„Kam ideš, Lani?"

„Do školy," odvetila, akoby sa jej spýtal tú najväčšiu hlúposť pod slnkom.

„Lani..."

„Čo je?" spýtala sa ho.

Teddy na ňu neveriacky hľadel. Bola bledá ako stena a pritom sa tvárila, akoby sa nič nedialo. „Nemôžeš odísť z nemocnice."

„Ale áno, môžem," pokračovala. „Som dospelá a zodpovedná za svoj stav a okrem toho, ma tu nemusia držať, je to zbytočne."

„Nie je to zbytočné, Lani, čo liečba?"

Kailani k nemu pristúpila, aby mu hľadela priamo do očí. „Nepotrebná. Je to všade, Teddy. Mám ju všade, už aj v kostiach. Posledné štádium... Chcem sa vrátiť do školy. Čakajú nás MLOKy!"

„Kailani," Teddy ju chytil do náručia a silno ju objal.

„Pusti ma, Teddy!" zvolala a odtiahla sa od neho. „Nechcem tvoju ľútosť, áno? Zomieram! A nebudem tráviť svoje posledné dni v nemocnici, nie! Vrátime sa do Rokfortu, chcem pokračovať v učení. Možno sa dožijem aspoň toho, že zložím MLOKy. Dávajú mi len pár mesiacov... nie, nebudem tu. Chcem žiť tých posledných pár mesiacov ako normálny človek."

„Lani," šepol Teddy a po tvári mu stekali slzy, jej však nie. Odhodlane na neho hľadela. „Zlatko, to preberieme..."

„Nie je čo preberať, Teddy Lupin!"

„Bude lepšie ak ostaneš pod lekárskym dozorom a ..."

„Odchádzam," povedala Kailani a vzala z postele tašku, aj keď jej bola ťažká. Teddy jej ju vytrhol z rúk. Kailani sa na neho zamračila, ale keď ju nepoložil späť na posteľ, pochopila, že jej splní jej prianie a zavedie ju späť do Rokfortu. „Ani to už nie som ja, Teddy," dodala nešťastne.

„Stále si to ty."

„Nie, nie som!" Smutne pokrútila hlavou a ukázala na šatku na hlave. „Áno, skôr, či neskôr by mi vypadali, ale kvôli operácií ich museli dať preč. Ja..., ja sa tak bojím, Teddy. Zomieram..."

Teddy položil tašku na zem a potom objal svoju najlepšiu priateľku. „Nebudeš v tom sama, Kailani. Budem pri tebe."

„Až do konca?"

„Isteže," prikývol. „Až do konca."

Vyslovil tie posledné slová a dúfal, že to nebude tak skoro. Lámalo mu to srdce, nemohol tomu stále uveriť. Jeho najlepšia priateľka zomierala. Mala rakovinu v poslednom štádiu. Všetko bolo stratené a na ničom už nezáležalo.

Ďalšia krutá hra osudu ho zasiahla nepripraveného. 

Pozn. autorky:

Asi ma nenávidíte ... viem, tiež sa mi to nepísalo ľahko ... :/