Teddy utekal, len čo mu nohy stačili. Zastal pred kamennou sochou, povedal heslo (vedel ho, pretože prefekti heslo do riaditeľne ovládali) a potom vybehol hore po schodoch. Ani nezaklopal, iba otvoril dvere a riaditeľka McGonagallová sa ľakla, keď vtrhol dnu.

„Pán Lupin?"

„Musím k Mungovi," oznámil jej Teddy okamžite. „Musíte ma tam pustiť! Ide o moju najlepšiu kamarátku! Musím ísť za ňou!" kričal.

„Prestaňte na mňa kričať, Lupin!" zvolala na neho riaditeľka. „Nikam nepôjdete. Vráťte sa do internátu!"

„Nie! Pôjdem, či mi to dovolíte, alebo nie! Pokojne ma aj vyhoďte zo školy, je mi to jedno! Chcel som pôvodne vaše povolanie, ale ak mi ho nedávate, je mi to ozaj fuk! Idem k Mungovi, aby som vedel, čo je s mojou kamarátkou!" hneval sa Teddy a potom zamieril k dverám.

Riaditeľka však bola rýchlejšia a dvere sa mu zavreli pred nosom. Teddy stisol kľučku, ale nešlo otvoriť. „Otvorte!" pozrel sa na ňu. „Prosím," dodal.

„Dosť, pán Lupin!" zvolala na neho znova riaditeľka McGonagallová. „Po kom vy ste, hm? Vaši rodičia neboli takíto drzí. Ani jeden z nich."

„Blackovska nátura!" poznamenal obraz Severusa Snapa, ktorý sa vrátil do rámu, keď začul krik. „Nevychovanec!"

„Severus!" okríkla ho riaditeľka a potom sa otočila späť na Teddyho. „Avšak bude to pravda. Pamätám si, keď na mňa Sirius Black podobne kričal. A viete o čo išlo, pán Lupin?"

„Nemám poňatia a je mi to fuk! Chcem ísť za Lani!"

„Išlo o vášho otca," pokračovala riaditeľka. „Veľmi sa zranil pri jednej premene," povedala priam pohrebným hlasom. „Tiež ho previezli k Mungovi a jeho priatelia o neho mali prirodzene strach. Black sa dorútil do mojej pracovne aj s Potterom a Pettigrewom. Tí dvaja nemali takú horkú povahu ako on. Kričal po mne, chcel, aby sme ich pustili k Mungovi. Na vlastne oči sa chceli presvedčiť, či je váš otec v poriadku."

Teddy na ňu hľadel a nemal poňatia, prečo mu to rozpráva. V tejto chvíli mu bolo naozaj jedno, či má niečo spoločné so Siriusom Blackom. Aj keď by mu to možno malo lichotiť, nebolo to teraz dôležité.

Riaditeľka podišla ku kozubu a zavolala. „Slečna Lovegoodová, príďte do riaditeľne."

Ostalo ticho, až kým neprišla Luna Lovegoodová a znepokojene hľadela na Teddyho a mračiacu sa riaditeľku. „Deje sa niečo?"

„Vezmete pána Lupina k Mungovi, aby bol so svojou kamarátkou," prikázala jej riaditeľka.

„Iste," prikývla Luna.

„Môžem ísť, vážne?" prekvapivo na ňu hľadel Teddy. Myslel si, že dala profesorku Lovegoodovú zavolať, aby ho odviedla a dala mu trest, ale všetko bolo inak. „Ďakujem."

„Ale strhávam vám dvadsať bodov, pán Lupin, za nerešpektovanie autority. Verte mi, mali by ste sa to naučiť. Na aurorskom výcviku vám to bude veľmi prospešné," riekla mu riaditeľka ráznym tónom.

„Áno, samozrejme," prikývol Teddy. „Ešte raz ďakujem."

„Pravda je, že vaše správanie nie je prejavom drzosti," dodala ešte riaditeľka.

„Je prejavom priateľstva," doplnil jej myšlienky obraz Albusa Dumbledora. „Rovnako ako v prípade pána Blacka. Juj, to boli časy," usmial sa a potom zmizol vo svojom ráme.

„Pôjdeme, Teddy?" otočila sa k nemu Luna.

„Áno, prosím," prikývol a potom obaja opustili riaditeľňu Minervy McGonagallovej.

„Mäkká ako vždy," zhodnotil Severus Snape jej jednanie. „Black, Potter, Lupin..., nie je to jedno? Sú to drzí parchanti, všetci do jedného!"

„Och, mlč, Severus!" mávla nad ním rukou riaditeľka.

***

Victoire sa vrátila do klubovne a vyšla rovno do svojej izby. Sadla si na posteľ, privrela oči a prstami si prešla po perách, na ktorých ešte stále cítila Teddyho bozk. Bola naozaj šťastná, možno aj to najšťastnejšie dievča na Rokforte. Veď ju pobozkal Teddy Lupin. Koľko dievčat na tomto hrade o tom snilo a ona mala to šťastie.

Ale pocit šťastia nakoniec vystriedali aj obavy. Stačila zmienka o Kailani a on utekal za ňou. Stretla ho vo Vstupnej hale, ako spoločne s Lunou odchádzali do nemocnice Svätého Munga.

Victoire sa cítila ohrozená. Povedal jej toľko krásnych vecí a sľúbil jej, že sa s ňou nezahráva, ale čo ak to nebola pravda?

Vzala do rúk svojho plyšového jednorožca a objala ho. „Tak veľmi ho milujem a mama vravela, že ja by som pre lásku nemala trpieť. Čo ak budem?" Smutne vravela sama sebe. Potom sa schúlila do postele, objímala jednorožca a prežmurkávala vlastné slzy.

***

„Pre Merlina, Lani!" Teddy vošiel do jej nemocničnej izby. Bola v nej sama, na sebe mala nemocenský úbor a bola bledá ako stena. Najhoršia však bola akási čudná modrina pod jej pravým okom. „Čo sa ti stalo?"

„Ako si sa sem dostal?" spýtala sa ho. „Ty si ušiel z Rokfortu?"

„Mal som to v pláne, keby nevyšiel plán A, ale ten vyšiel. Riaditeľka ma pustila a Luna ma sem doviedla. Čo sa ti, pre Merlinové gate, stalo?"

„Ja ani neviem, učila som sa v klubovni a z ničoho nič sa mi zakrútila hlava," vravela mu Kailani. „Potom som sa prebrala v Nemocničnom krídle. Madam Pomfreyovej sa to veľmi nepáčilo, tak ma poslala radšej sem. Vzali mi krv a urobili nejaké testy. Majú mi ešte dnes povedať výsledky."

„Kde si vzala ten monokel? Spadla si?"

„Keď som odpadla? Neviem, myslím, že nie," pokrútila hlavou. „Tú modrinu tam mám už od rána. Netuším, kde sa vzala."

„Lani," oslovil ju Teddy, prisadol si k nej a chytil ju za ruku. „Mal som sa vykašľať na Rokville a byť s tebou."

„Neblázni, Teddy, isto to nie je nič vážne. Zrejme som len vyčerpaná z učenia. Myslím, že som zabudla dnes poriadne piť..."

„Aj tak som mal..."

„Nemal," pokrútila hlavou. „Radšej mi povedz aké bolo rande s Victoire, aspoň prídem na iné myšlienky."

„Nebolo to rande," odvetil jej.

„Si si istý?"

„Kailani, naozaj ti o tom nebudem hovoriť," povedal jej Teddy a bol nervózny. Akoby jej mohol rozprávať o Victoire, keď sa medzi nimi toľko stalo a okrem toho teraz ležala v nemocničnej posteli a bolo by to hrozne čudné. „Nehodí sa to."

„Prečo? Lebo sme spolu raz spali? Teddy, veď sme obaja zhodnotili, že to bola kravina," riekla mu Kailani, ale v jej hlase pocítil zvláštnu trpkosť. „Tak, čo, ako bolo?"

„Bolo to dobre," prikývol napokon Teddy.

„Pobozkal si ju?"

„Uhm."

„A?"

„A nič, pobozkal som ju, bolo to pekné," riekol jej Teddy.

„Ľúbiš ju?"

„Áno."

„Vážne?"

„Áno," prikývol Teddy a cítil, že mu mierne horí tvár. Pôvodne jej to povedať nechcel, ale nikdy nebol klamár. Len dúfal, že ju svojimi slovami nezraňuje. Že rovnako ako on k nemu cíti len priateľstvo. „Neviem, kedy sa to stalo. Ale ak je láska to, že sa teším, keď ju vidím, že na ňu myslím, keď zaspávam a že je v mojich snoch a aj myšlienkach neustále, tak potom asi áno. Som s ňou rád, je zábavná, aj keď niekedy pekne namyslená. Hrdá a panovačná, ale vtipná, zlatá a má v sebe neuveriteľnú iskru."

„Pretože je sčasti víla?"

„Kto vie. Je krásna," usmial sa Teddy. „A nemal by som ti hovoriť takéto veci, je to čudne."

„Sme najlepší priatelia. Chcem, aby si bol šťastný, Teddy. Ak je tvoje šťastie ona, tak je to fajn. Hoci veľmi ju nemusím, ale rozhodne ani ona mňa," vravela mu Kailani a zazívala. „Som akási unavená."

„Tak si pospi, sadnem si tam do kresla a budem s tebou čakať na výsledky," povedal jej Teddy.

„Budem v poriadku," ubezpečila ho. „Môžeš sa vrátiť na Rokfort. Cením si, že si tu, ale..."

„... ja nikam nejdem!" skočil jej Teddy do rečí. „Ostávam tu," dodal a potom sa pobral do kresla. „Spi!"

„Rozkaz!" povzdychla si Kailani, znova zívla a potom zatvorila oči.

Teddy sa schúlil v kresle a prosil všetky vyššie sily, aby naozaj bola v poriadku. Aby jej nebolo nič vážne. Veľmi sa bál a bol nedočkavý, lebo už chcel vedieť jej výsledky. Dlane sa mu potili a on iba na ňu hľadel, ako pokojne spí. Srdce mu búšilo a zo všetkého ho rozbolela hlava.

Kde sú tí prekliati liečitelia! nadával v duchu. Čo s ňou je? Čo s ňou len je?

***

Ginny sa premiestnila do jednej malej dedinky. Kráčala po ceste smerom k lesu, kde stál jeden menší dom, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľku rozpadne. Bol v hroznom stave, v streche boli diery, škridle boli opadané a omietka padala rovnako.

Zaklopala na dvere a čakala, kým jej príde niekto otvoriť. Medzi tým si všimla celkom ošarpaný plot, záhradu, o ktorú sa nikto nestaral a pár starých topánok pri dverách. Počula kikiríkať kohúta, ale nikde ho nevidela.

Po chvíľke jej dvere otvorila žena, ktorá bola o niečo staršia ako ona. Aj ona vyzerala dosť ošarpane a otrhane. Mala na sebe šaty, ktoré mali množstvo záplat a vlasy mala mastné, tvár takmer voskovú bielu. „Kto ste?"

„Hľadám Isabellu," riekla Ginny. „Isabellu Elwoodovú."

Žena si ju premerala od hlavy k päte a potom prikývla. „To som ja. Kto ste a čo chcete?"

„Volám sa Ginny Potterová," povedala Ginny. „A chcem s vami hovoriť o vašej neteri."

„Potterová?"

„Áno," prikývla Ginny. „Harry Potter je môj manžel, ak sa chcete opýtať na to."

„Čo je s tým dievčaťom?"

„Má sa dobre," vravela jej Ginny. „Chodí do Rokfortu a je vážne veľmi milá. Môj muž pátral, či má nejakú rodinu a nakoniec sme našli vás. Prečo ste sa Kailani neujali po smrti vašej sestry?"

„Mala som vychovávať smrťožrútske decko?" mračila sa na ňu Isabella Elwoodová.

„Kailani je dobré dievča," vravela jej Ginny. „Priatelí sa s mojím synom."

„No a čo?"

„Ja..., myslela som si, že by ste ju možno chceli spoznať. Je na svete úplne sama a tak by to byť nemuselo. Keby vedela, že má tetu..."

„Nestojím o ňu," povedala Isabella.

„Prečo?"

„Antonin Dolohov oklamal moju hlúpu a naivnú sestru. Zamilovala sa do neho. Urobil jej decko a keď sa o tom dozvedel, vykašľal sa na ňu. Samozrejme. Teresa mala ťažké depresie počas tehotenstva. A keď porodila, pár dní na to zomrela. Ale to ste isto zistili, však? Každopádne mi núkali to dieťa, ale ja som ho nechcela. Pretože v jeho žilách koluje jeho krv. Bol to šialenec. Viete, že zabil nášho brata? A iných ľudí?"

„Áno, viem. Viem to možno lepšie ako vy. Mám adoptívneho syna. Zabil jeho otca," vravela Ginny smutne. „A predsa len môj syn, môj úžasný syn, vie o tejto celej pravde, vie, kto je otcom jeho najlepšej priateľky a stále ju má rád. Neopustil ju. Neopustil ju preto, kto je jej otec."

„Nuž ja taká úžasná nie som," zamračila sa na ňu Isabella. „A už choďte."

„Myslím, že vás Kailani potrebuje."

„Nemám jej čo ponúknuť, čo nevidíte?" ukázala na seba a na svoj domov.

„Viete, ľuďom niekedy stačí iba láska, spoločnosť, porozumenie a úprimnosť," povedala Ginny a hľadela jej priamo do očí. „Avšak to je vaša vec. Dovidenia." Sklamaná sa pobrala domov.

***

Teddy asi tiež zažmúril na chvíľku oči. Keď ich otvoril, dnu vošiel liečiteľ a Kailani sa tiež prebrala.

„Máme vaše výsledky, slečna Elwoodová," oznámil jej a Teddy sa v jeho tvári snažil prečítať, či ide o niečo vážne, alebo nie, ale liečiteľ nebol ani trocha čitateľný.

„Môžete hovoriť," odvetila mu Kailani.

„Mali by ste poslať svojho frajera von," poradil jej liečiteľ.

„Nie, nepošlem a nie je to môj frajer. Je to najlepší priateľ a chcem, aby bol pri mne! Tak, čo sa deje? Nie je to nič vážne, však nie?" vravela Kailani a potom mu položila otázky.

„Mrzí ma to, slečna Elwoodová," pokrútil hlavou liečiteľ. „Máte v hlave nádor."

Teddy mal pocit, že zle počul. „Čo? Čo má?"

„Nádor. Musíme vás súrne operovať, slečna Elwoodová, aby sme zistili, či je zhubný," pokračoval ďalej liečiteľ. „Ak bude, musíme zistiť, v akom štádiu je rakovina."

„V akom štádiu je, čo?" Teddy krútil neveriacky hlavou. „Čo ste povedali? Rakovina? Preskočilo vám?"

„Ak bude zhubný," zopakoval liečiteľ a ignoroval Teddyho. „Ak nebude, vyberieme ho."

Kailani sa rozplakala a Teddy bol bledý ako stena. „To,... to musí byť omyl," krútil hlavou.

„Čo sa stane, ak ju mám?" spýtala sa Kailani so slzami v očiach. „Ak mám rakovinu?"

„Závisí od štádia, slečna. Vieme ju potlačiť, musíme zistiť, či je rozšírená, čo všetko napadla, preto je dôležité vziať vzorku na rozbor. Ak je v počiatočnom štádiu, je to lepší prípad. Nasledovala by chemoterapia a liečba."

„A ak nie je v počiatočnom?"

„Sú rôzne štádia..."

„Ak je v konečnom štádiu, čo to pre mňa znamená? Zomriem?"

„Zomriete," prikývol liečiteľ.

Teddymu sa tiež zatočilo pred očami. „NIE!" skríkol na celú nemocničnú izbu. „Nehovorte také hlúposti, nie!"

„Teddy..."

„Nie, nie, nie, ty nezomrieš, Lani, počúvaš ma, nezomrieš!?" kričal Teddy nešťastne. Vzal jej tvár do svojich rúk a po lícach mu tiekli slzy. „Nezomrieš, Lani, nie..."

„Teddy, upokoj sa," žiadala ho, ale sama plakala.

„Slečna Elwoodová, zajtra vás budeme operovať. Musíme sa dostať k nádoru a vziať mu vzorku. Bude to dlhá a náročná operácia, mali by ste si pospať a pripraviť sa," vravel jej liečiteľ.

„Ako sa na niečo také dá pripraviť?" skríkol na neho Teddy.

„Teddy, prosím..."

„Nedá sa na to pripraviť," súhlasil s ním liečiteľ. „Je mi to ľúto." A potom opustil nemocničnú izbu.

Teddy sa otočil späť ku Kailani. „Nebude to zhubné, nie, nemôže byť..."

„Mal by si sa vrátiť na Rokfort, Teddy," povedala mu.

„Nie, ja..."

„Už viac urobiť nemôžeš..."

„Lani..."

„Kde by si vôbec vzala rakovinu! Si čarodejnica!"

„Čarodejníci predsa tiež mávajú choroby, zlatko," povedala mu smutne a zotierala si slzy z tváre, lebo cez ne poriadne už ani nevidela. „Vráť sa na Rokfort. Ja to zvládnem. Všetko bude fajn," dodala, ale vôbec to neznelo tak, že by tomu verila.

Teddy potiahol nosom a potom ju silno objal. Pobozkal ju do vlasov a ešte stále pritom plakal. „Drž sa, áno? Nemusí to byť rakovina, veď prečo hneď myslíme na najhoršie? Bude to dobré. Musí byť...!"

„Nechcem zomrieť, Teddy."

„Nezomrieš, nesmieš!"

„Ale čo ak to bude rakovina? Čo ak to bude posledné štádium? Len tak zomriem? Ja sa bojím smrti..."

„Neumrieš!"

„Bojím sa," šepla.

„Aj ja sa bojím," odvetil jej Teddy a pobozkal ju na líce. „Veľmi sa bojím."

„Ľúbim ťa..."

„Aj ja teba."

„Ale ja ťa naozaj ľúbim," šepla Kailani. „Snažila som sa sama seba presvedčiť, že si iba môj najlepší kamarát, ale to je hlúposť. Je v tom ďaleko viac."

„Ja viem," prikývol a vzal jej tvár do svojich rúk. Obaja veľmi plakali. „Toto zvládneme, áno? Neporazí nás to. Nič neporazí to, čo máme medzi sebou. Žiaden prekliaty nádor, ani rakovina, nič! Nikto mi nie je bližší ako ty."

„Ale neľúbiš ma," šepla smutne.

„To vieš, že ťa ľúbim, Lani," chlácholil ju Teddy. „Veľmi, veľmi," dodal.

„Prosím, už bež späť," požiadala ho znova. „Prosím ťa, choď..., choď domov. Do nášho domova, áno?"

„Najradšej by som tu zostal!" ozrejmil jej to Teddy, ale nakoniec pustil jej tvár zo svojich rúk. Pohladil ju po vlasoch. Vedel, že skôr či neskôr by ho odtiaľto aj tak vyhodili. „Zajtra prídem. Hneď ako po operácii otvoríš oči, tak tu budem. Budem tu..."

Pozn. autorky:

Lani čaká ťažká operácia, po ktorej sa dozvieme verdikt :( ona i Teddy a všetci ostatní :( 

Mimochodom sa poviedka pomaly ale isto blíži k záveru, myslím, že viac ako 20 kapitol mať nebude, ale ešte nekončíme, ešte sa nejaké tie veci udejú :)