Ďakujem, že odvždy vedľa stávaš,
vďaka ti vrúcna a všetka sláva
k tomu náležiaca do rúk tvojich
právom padá; ty si tichý stoik,
mrejúcich listov plaché ševelenie
zavše stálym vetrom hnané, tak nežné
ni bys' pavučinu k perám priložil.
Vesmírna toť neha, no primálo žíl,
a tak nevprace sa, musí von,
spolu s nehou kráča nemý ston.

Sprvoti zdráhali sa v chvíľach prudérnosti
ustrnuté spolne, až mali toho dosti
a ako deti sa dole brehom kĺžu,
tak schádzali oni, hriali krehkú kožu.
Na glazúru z vody zavše vyšli,
rozdrvili kýsi zlomok zvyšný,
šírilo sa chladné zaprašťanie vzduchom,
vzdulo sa vetrisko, vetrík zľahka sfúkol
mi z dlaní už prázdnych duše poprašok,
lež zabudol vziať sebou ozveny urážok.

Rubínový jas tisícov hán- hviezd maličkých-
zanechával na predlaktiach lesklé cestičky.
V lete vychodená tráva, v zime vyšmýkaný ľad,
po zvyšok roka roztopené blato odmäku.
Roztrasenou rukou zmazal som všetky a začal kliať
zo strachu, no bola rýchla, stihla ma urieknuť.
Večná priateľka využila moje životné obavy
a nežne mi šepkala, kým som sa sám seba nezbavil.