Požičaným úsmevom ťa vždy zdravím,
ani raz si ho však nechcela späť,
vítajúc ma zavše výrazom známym,
mňa, zlodeja kradnúceho začiatky viet.

Konce nezdajú sa mi veľmi vábne,
lež skromne si ich prijímala,
ani teraz kľačiac celkom na dne,
neprepadáš mojim obavám.

Naďalej mi podsúvaš úsmevy,
keď beriem, hlavu kloníš preč,
a napokon som ten, kto neverí,
až miesto jazyka zaspieva meč,
by preťal naše úsmevy.