Ahojte všetci, víta Vás 21. báseň v poradí! Stavím sa, že neuhádnete, koľko mám rokov :D No nič, iba som Vám chcela dať avízo, že báseň rozhodne nie je posledná ;)

Píšem a píšem, neviem prestať,
ruky sa hýbu na známych miestach,
hlava horí v záplavách myšlienok
a duša zdá sa chladná navonok.

Rodia sa mi pod rukou nové slová,
rastú a tučnejú v ťažkých vôňach,
na klávesnici sa strácajú písmená,
táto báseň, zdá sa, bude posledná.

Ale ešte neviem, iba ďalej píšem
a namýšľam si, že tak tvorím ríše,
no keď sa obzriem, vidím len riadky,
vzadu nič, predo mnou život krátky.

Lež stále neprestávajú moje ruky,
možno sa mi páči ich takto mučiť,
ich a popol, ktorý ostal z duše,
nečudovala by som sa, keby ušiel.

Však ostáva naďalej ako upomienka,
raz kričí a onehdy iba tíško stenká,
jedno mi je však konečne jasné,
nie som to ja, kto ich prináša na svet.
Zrodila som sa z vás, drahé básne!