Ahojte, chcem sa Vám ospravedlniť za svoju doterajšiu neaktivitu a tiež je tu tá záležitosť s úvodnou rečou. Totižto, odkedy som sa pustila do tejto zbierky (priznajme si, bude to už nejaký ten mesiac), chcela som sa Vám prihovoriť a povedať o nej niečo viac, ale nebojte sa. Takto s odstupom času (mala som ho celkom dosť) som prišla na to, že to pravdepodobne aj tak nikoho nezaujíma, takže Vás toho ušetrím :D 

Každopádne, vitajte pri mojej 2. zbierke básní! A ešte dúfam, že sa tu nebudete tak úplne cítiť ako doma, pretože básne, ktoré som si pre Vás pripravila, sa nemálo budú vyhýbať pozitívnym emóciám. Na záver ďakujem všetkým Vám, ktorí čítate moju zbierku a ktorí ste sa dočítali na koniec tohto monológu :)

Stojím pri okne a pozerám, ako plače,
mokré kvapky mu stekajú po zarosenej tvári,
totiž miešajú sa nám dychy naše-
jeho a môj, no neviem sa odhodlať a zabiť
vlastné telo, ktoré za mňa na sklo dýcha,
ktoré mu zahmlieva pohľady ako mne jeho slzy.

Sledujem stromy okúpané v chvíľach ticha,
tam vonku za oknom stoja celkom samé, mrzí
ma, bolí, škrie mi vnútornosti vidieť ich smutné,
večne zhrbené a dívajúce sa kamsi nadol.

Ale len stojím pri okne, toporne naňho fúknem
svoj život- teplý dych- avšak radšej padol
mi k nohám bosým, na nich zimomriavky,
nechcelo sa mu stúpať do výšin, k oblakom.

A napriek tomu cítila som mimoriadny
nával potencie ako predo mnou pokľakol.
Zahanbene mi sčervenali stále teplé líca,
so zahanbením som si naproti kľakla.

Kto som bola, aby sa predo mnou princa
zohýbali kolená? Tvár mi blčala ani živá fakľa.

Takto plná tepla a horúceho žitia
siahla som rukou na slzy sklenené,
prstami urobila šmuhy smútiac,
my ľudia utrieť suché slzy nevieme.