Nechávam za sebou v snehu stopy,
udupaný dvojrad v tej známej uličke,
však akonáhle sa Zem preklopí,
som zas tým človekom, som maličká...
Strácam sa mieriac domov.

Vonku mráz mení tenisky v korčule
a inak bledú tvár v ružové lupene
a známe hlasy, ktoré počujem,
vravia, že svetre práve kúpené-
V tých sa tiež strácam.

Pokožku mi dráždivo vysušuje chlad,
hoc horúci vydýchaný vzduch nepodvádzam často,
v tej chvíli, dalo by sa to tak brať,
ju nenávidím a škriabem, kým nezašpie pod masťou.
Občas si tajne želám, aby sa stratila.

Keď prvý sneh na chrumkavú trávu padá,
máva moja duša pocit spolupatričnosti,
ledva sa za mnou obzrie, do morku chladná,
no kdesi zavše teplá- zmätok- skiaľsi zlosti...
Strácam sa v nej, vo večnosti.