I jedného večera prišiel som,
sadol do kresla a len sa díval
do pekla horiaceho pred nosom,
veru Zloboh so mnou isto býval.

Cez deň šepkával rady cukrované,
v noci ani by ho posadlo čosi,
často ponáral som sa radšej do vane
a staré šaty pred ním nosil.

Aby nemohli rozoznať moje oči
nové diery z iskriaceho plameňa,
bo keby môj strach len raz zočil -
údes by isto moju smrť znamenal.

Navyše mu nedoprajem radosť toľkú,
stačí že spávam cez deň vo vani,
kozí syr sa mi darí ledva polknúť,
za jeho stálych mena môjho volaní.

Však bolí krk a chrbát sužuje ma,
pod slnkom aj mesiacom ďalekým,
vaňa tvrdá je, voda časom studená,
no nechávam pre seba všetky náreky.

Aj nechty prestal som si strihať,
už ich viac nehádžem k nemu do ohňa,
odkedy presviedča, by som sa pridal,
zabudnutá je každá myšlienka pobožná.

Ešte by som sa náhodou prihovoril k nemu,
beztak vyrástlo medzi nami nedorozumenie,
keď pálil som nechty a myšlienku nemú,
by zneužiť ich nemohli čiesi sily temné.

Lež on rozhodol sa to chápať ako obetu,
z každého nechta vzal zbytky potencie
a hoc som sa snažil falošné puto pretnúť,
on stále v dúškoch z moje duše pije.

Preto už pol tucta mesiacov nechávam rásť,
nestrihám, nepálim nechty ani vlasy vypadnuté
a len tŕpnem, kedy opäť zaznie jeho hlas,
v tajnosti pred ním plánujúc posledný útek,
pred ním a pred skrútenými nechtami,
v nich drieme iný Zloboh neznámy...