Mrzí ma, že nie som aktívnejšia. A čo Vy? Čo mrzí Vás? :)

Zavriem oči, nech spomienky utíchnu,
privreté viečka však len pridajú hlas,
hoc nechcem, som tam, pozvali ma dnu
a ja vidím seba, jeho- vidím nás.

Mám dvanásť či pätnásť, dieťa som,
nie dieťa mojich rodičov, nie božie- len dieťa,
no on mi povie so strapatým účesom,
že na mojich rukách roky inak letia.

A tak sa na ne mračím pohoršene,
na zelenomodré vypuklé meandre riek,
na moje ruky, v ktorých farby nie je,
na ich hrany, ktorým páru niet.

Občas bývajú krásne nekonečne,
inokedy sa na ne dívam cez slzy,
vše trieli čas, potom sa vlečie,
ach, kiež platilo by, že ma to mrzí.

Polámané nechty a ošúchaný lak,
vlasy v tichu padajúce ako sneh,
mrzí ma, že jedlo nechávam tak,
že moje kĺby viac nezvládajú beh.

Najviac ma na tejto mladosti mrzí
jej krátke trvanie a rýchly odchod preč,
že som si prázdnou lyžičkou kreslila fúzy
a z mojich rúk sa stali kosti čoby meč,
ktorý zoťal moju mladosť.