Vzal som sebou na prechádzku do parku
otupený vrh myšlienok vyvetrať,
z jednej chcel by som mať stopárku,
keby precitla, veru bol by som rád.

No ona drieme v bdelom stave,
v otvorených očiach sa mihajú sny,
spalo by moje líšťa malé,
volám naň, však nepočuje nič.

Tak len rukou pohladím matnú srsť
a ohnivým chodníkom vykročím s nimi po boku,
vôdzku pritiahnem, keby chceli ujsť,
však zbytočne strácham sa, v daždi nezmoknú.

Lež chcem po ich stopách kráčať
v znamení neznámych nočných ciest,
ako malé zatúlané mača
chcem kráčať v stopách, ktorých niet.

A predsa teraz stojím na mieste
pod vyschnutou rukou smutnej vŕby,
do nohy štuchá vĺča pocestné,
môj vrh už nemôže, je mŕtvy.