Odhalím ti príbeh našich hviezd,
o ich ukrutnej žiare rozpoviem,
príbehom o sláve tých sŕdc večných
pokúsim sa dojmom lapiť tvoje dnes.
Už sťahuje sa čierňav lem,
robí na nás zálusk nočný prepych,
lež potiahni nateraz reťazou zvedavosti,
nakrátko drž si ju pri tele
a pozorne slúchaj príbeh, čo povieme –
ja a moje hviezdy.

V okruhu šiestich pekelných brán,
na dosah trýzní horkých a sladkých rán
žil si a či vari nežil, len bol...

Skrátka, pod nahým nebom býval
praotec s krvou jeho starej matky,
zavše pri srdci skrytou vo vínnej fľaši.
Ani neoblomný morský príval
nocmi zdával sa mu večne krátky
sen o tom, ako ho oči našli,
ako sa nechal chytiť živého,
spomienky za tmy padli na neho.

A hoc moje rozprávanie vyznie pokojne,
hlas neškriepi sa, len čo pozvoľne
dýcha občas, nato zas preteká sa,
počúvaj dobre, bo pokračujem zasa.

Zobudený bozkami rannej rosy
– na tvári, na perách, na tele –
svižne lôžko nechával chladnúť
a bez šiat, teda celkom bosý,
v jazierku nechal svoje činiť plamene
očistné, by prišiel jej na chuť.
Tej dáme s krásne krutým úsmevom,
s odvahou pozvať chlapa von.

I tancovali spolu do rytmu ohňa,
praskali hriechy suché, tíško pukotali,
k nebesám vznášali sa pamäte iskriace
a krutá dáma túžiaca byť nespútaná, voľná
a muž, vo skryte duše len chlapec malý,
veru pretancovali takto celé mesiace,
pod nohou šplechot sĺz jazerných panien,
v hlbinách perly skryté, v nich hviezdna nádej.

Jedného dňa alebo azda v noci
zradili ho opäť nahé chodidlá,
kým s krutou krásou srdce tancovalo
a úsmev jej bol zavše väčšmi mocný,
vtedy duša jeho bola jaksi mdlá,
po menej bolo jej, veru príliš málo,
mohol by riecť, kto nepoznal silu praotca,
však stalo sa tak, jak zriadil osud sám.

Na dne, kam klesla jeho drahá duša,
ležali hviezdne perly, to ho osud skúšal,
no neľahol k nim, len si za hrsť vzal
z perál, ktoré mi neskôr odovzdal.