V tak temnej, bezútešnej a strašne chladnej
noci podobnej a kde-tu zradnej
(hoci uznať musím zavše krásnej v mojom oku -
pre srdce krvou, túžbou; teplom pre telo),
v tak malebnej tôni temnôt
prihovoril sa mi cudzinec kýsi,
no nevravel, lež kričal na mňa slová, dristy;
kričal a plakal a pľul a moje uši nežne hladkal
(dá sa vari kričať nežne?
dá sa hladkať krutou rukou?
-pýtam sa, no nemaj strachy,
tvoja odpoveď mi beztak ujde, drahý čitateľ)
Dopadali na mňa slová, čo kričal s nehou,
i ruka teplá na mňa dopadla jeho.
„...čúvaš ma, žena skúpa?
V útrobách driemu, drichmú bieli anjeli,
kým čertiská svižné - čerti veselí -
sa bláznia prvým aprílom oklamaní.
Majú hostinu.
Praskajú im bruchá plné,
črevá, jahodová torta a krv len.
Tak im treba!"
Veselí sa s vytreštenými očami,
oni nedbajú, úsmevy opojené červenou radosťou
nejde prefarbiť.
Ani dlážka viac čistá nebude, nuž čo s ňou?
V šmuhách po šmýkajúcich sa kopytách
rodí sa nové zlo, nový zákusok...