Pomaly sa blížime na koniec zbierky, okrem tejto nás čakajú ešte 3 básne. (Celkovo  ich bude 44. ;) Tak schválne, poznáte význam čísla 4 v japonskej kultúre? A, samozrejme, ďakujem za votes! ❤

Dotkla sa ma tvoja ruka, drahá,
lež nehladí ma láska toho pohybu,
necítim žhavé teplo roztúženého dychu,
tie biele blesky stratili sa očiam tvojim
a ich nápor bičom láska moje ubolené srdce,
zavše ledva bijúce a karhá
napájadlá krv k nemu ženúce, nech pohynú,
oni scvrkávajú sa a krv – jej trpká príchuť –
na jazyku pichá a škriabe, až bojím
sa, že opäť zvonu v hrudi udrieť sa zachce.

Nechcem viac dýchať tvoj sladký dych
po hnilobe kvetov – jaksi mŕtvej krásy – páchnuci,
dusí ma, stláča hrudník ako kamenná zmija,
na ňom hovie a ťahá zo mňa teplo života,
nelákajú ma viac tvoje zvodné čokoládové pasce,
nenachádzam žiadne potešenie v nich,
bližší sú mi s krížom na chrbte tí chrabrí pavúci,
jed ich bozku by som radšej bol prijal,
bo dotyk tvojej duše je moja clivota,
súženie mojich útrap z pekiel najhlbších.

Nútiš ma nakláňať sa za dnom ónyxovým,
lež onô nejestvuje, len v mojich predstavách,
snoch pripomínajúcich mi tvoju tvár,
hranaté brady tvojej prísne hrany;
ach brázdy, vydlabané ryhy navŕšiš,
hranicu vyskladáš a sleduješ jak horím,
moja duša vzbĺkne ani vysušený mach
a hádže tône tancujúce ten krásny žiar,
nežne k ľavej strane ako vánkom braný.

Láskaš, no tvoja láska ubíja ma k smrti,
pred dve diery v stoke si ma postavila
ako vojaka, čo padol zbraniam tvojim za obeť,
hoc v rukách kompas tebou darovaný,
nevedie tunel jediný, nezdúvajú sa tmavé černe
vo víroch nahnevanej zloby zomrelých,
len prázdny úzus samoty sa náhle rúti,
by ma pozdravil a za zverenca prijal
a ja ho súrim tichým slovom, šepcem: leť
a dych zmrzlých perí sa tiež ženie vari,
už mi nahé kosti náruživo hladia, vtláčajú verné
bozky do vlasov, až nimi som znavený.

Láska, však hlavu nie na tvoj vankúš zložím,
nenechám kradnúť mi myšlienky tvoje opadnuté perá
naplnené tušom – čierne slzy očí tvojich –
radšej vyrežem si nožom spánok z tela,
než snívať o tebe budem ešte jednu noc,
ty nútiš ma zvliekať sa z vlastných koží
ako had pre pomíňajúci cit, naša láska je bledá
strácajúca prísvit, pretože sa bojíš,
no nemusíš, agónia je stále vrelá;
neutíchneme, neskončí nikdy tvoja moc.