Kvapky vytrvalo mlátia do listov,
tie porazené ležia v mokrej tráve.
Reflektory blikajúc nad javiskom
mätú zmysly, klamú o tom, čo je pravé.

Vietor sa vraj zarezáva pod kožu,
v žilách má tuhnúť moja krv.
Lieky dookola sľubujú, že pomôžu,
no treba ich brať najsamprv.

Ale už som na ne dlho nemala chuť
a vodka sa akosi ľahšie prehĺta.
Omrzelo ma drviť ich na padrť,
zdá sa, že mi už viac nechutia.

Neviem si to však nijak overiť,
zlenivel mi jazyk a všetko chutí rovnako.
Bábkarovi sa zrejme pretrhla niť,
musela som pristáť so zatvoreným padákom.

Ale nič to, aspoň som sa pozrela dnu,
všetko malo fádnu jednoliatu farbu,
akoby som čochvíľa mala zabudnúť.
Zabudnúť na čo? Kto z nás mal vlastne pravdu...

Ty, keď ťa desili toľké pocity
či moja neschopnosť ich precítiť?
Vskutku, čo je desivejšie?