Remus Lupin nenávidel Valentína. Všetky tie šťastné páry, dúfajúce, že im to vydrží večne. Pravá láska.

Nebolo tomu tak vždy. Ako malý chlapec ten deň miloval. Videl lásku svojich rodičov, ktorá bola v tento deň silnejšia ako kedykoľvek inokedy. Pohľad na zamilovaných rodičov mu robil dobre. Tešil sa z toho a aj on sám veril, že stretne lásku svojho života.

Lenže čím bol starší, tým viac si uvedomoval, že nikdy nepocíti to isté ako jeho rodičia, Hope a Lyall Lupinovci. Mrzelo ho to, no nechcel si ešte viac si ublížiť. A keby sa aj zamiloval, nikdy by to nepriznal. Mohol by tej osobe vážne ublížiť a tak si rozhodne lásku nepredstavoval. A tak ten sviatok začal ignorovať a časom aj nenávidieť.

A dnes bol práve deň, ktorého podstatu nikdy nezažil na vlastnej koži. Bol to posledný Valentín na Rokforte a in si ho plánoval užiť v knižnici v spoločnosti madam Pinceovej. Vedel, že nikto nebude mať otázky, prečo trávi tento deň osamote, lebo všetci boli v Rokville, ktorého návšteva vyšla zrovna na tento deň. Remus si nesťažoval, že bol sám. Jeden z jeho najlepších priateľov, James Potter, už nejakú tú dobu chodil s láskou svojho života, Lily Evansovou. Samozrejme, že si nemohli nechať ujsť svoj prvý spoločný Valentín. Bola by to veľká krivda nie len voči nim, ale aj voči celému svetu. Človek by si možno pomyslel, že Remus naňho žiarli, ale tak to nebolo. Remus bol šťastný, lebo aj jeho priateľ bol šťastný. Ďalší z jeho priateľov, Sirius Black, tiež neoslavoval Valentína podľa svojich predstáv. Určite by rád zašiel aj s Remusom na ďatelinové pivo a ponosoval sa nad svojím ľúbostným životom a Remus by sa na ňom len zabával. Lenže nestalo sa tak, lebo Sirius si dohodol rande s profesorom Slughornom, učiteľom elixírov, keď na jeho hodine odvrával a nechal vybuchnúť svoj elixír do tváre profesora. Viete si predstaviť reakciu vedúceho Slizolinskej fakulty, keď Sirius mal ešte tú drzosť sa zasmiať. Momentálne sa Sirius s najväčšou pravdepodobnosťou neponosoval na svoje vzťahy, ale na muklovské upratovanie. Predsa len upratovať celú učebňu elixírov len handrou a jedným vedrom nie je žiadna sranda. Posledný z jeho priateľov bol Peter Petigrew, ktorý by s najväčšou určitosťou trávil Valentína tiež s nimi, však dostal tento rok inú ponuku. Aj na tohto chlapca sa usmialo šťastie a práve teraz bol v Rokville na svojom prvom rande v živote a Remus sa tajne bál, že aj posledného.

Okrem nich mal Remus aj iných priateľov s ktorými by mohol tráviť Valentína, ale každý z nich mal svoju vzácnu polovičku (okrem jedného nemenovaného dievčaťa, ktoré spoločne so Siriusom upratovalo učebňu elixírov, lebo si dovolila podotknúť, že Siriusov vybuchnutý elixír bola jediná zaujímavá vec na tejto hodine a profesor ju nechal po škole s ním) a on ich aj tak nechcel otravovať. Ktovie prečo si spomenul na jeho spolužiačku, rovnako študentku Chrabromilu ako on, Natalie. Bola to taká milá a krehká osôbka, ktorá vychádzala snáď s každým. A bola mimoriadne bláznivá. Mimovoľne sa usmial pri myšlienkach na onú hnedovlásku. Avšak úsmev mu rýchlo zmizol z tváre, keď si spomenul na jej priateľa Josha, ktorý mu však prišiel viac než nesympatický. Vôbec nechápal ako sa mohla tak milá osoba zamilovať do tak otravnej osoby. Lenže to bola vec názoru a Remus sa tým nechcel zapodievať a vlastne ani netušil prečo sa nad tým zamyslel. Potlačil všetky myšlienky do úzadia svojej mysle a otvoril knihu, ktorú držal v ruke o zázračných tvoroch od Newta Scamandera. Aj keď sa z tejto knihy učil už v prvom ročníku, prišla mu vskutku užitočná a nikdy neváhal pri výbere, keď si potreboval zistiť niečo o nadprirodzených tvoroch. Avšak Remus nehľadal nič konkrétne a knihu otvoril niekde v strede bez toho aby sa do nej pozrel. So zhodou okolností alebo náhodou či čímkoľvek iným, čo môžme nazývať aj osud sa stránky pretočili tak, že ma Remusa svietil obrovský nápis VLKOLACI. Inokedy by ho to možno trápilo, ale teraz mu to bolo jedno. Veď iba kvôli tomu kým bol sa nechoval ako iní sedemnásťroční chlapci a nebol niekde vonku so svojím dievčaťom snov. A tak si našiel miesto na sedenie a pustil sa do čítania aj keď vedel, že sa nič nové nedozvie. A samozrejme, že mal pravdu. Čítal o tom, čo zažíva každý jeden spln. Tá bolesť, ktorú pociťoval vždy keď sa premieňal... Remus znechutene odtiahol zrak od obrázku kde bol zakreslený vlkolak v celkom vierohodnej podobe. Bola hlúposť o tom čítať. Chcel zaklapnúť tú knihu a hodiť ju o zem, hoci vedel, že madam Pinceová by ho nepochválila, keď sa za ním ozval hlas.

„Takže vlkolaci, čo? Úprimne by som ich rada skúmala, vieš? Podľa mňa nie sú všetci zlí a keď aj donútili ich k tomu ľudia. Rada by som vymyslela niečo aby menej trpeli. Nejaké zaklínadlo alebo elixír. Lenže ani v jednom nevynikám. To skôr hviezdy. Ak by lykantropiu liečili hviezdy a súhvezdia, bola by som odborník." uvažovala hnedovlasá Natalie a zamyslene hľadela na Remusa. Ten na ňu civel s pootvorenými ústami nevediac ako reagovať.

„Prepáč, veľa rozprávam a niekedy to ani nedáva zmysel." zachichotala sa, no stále mala na tvári zamyslený výraz. Remus sa ešte stále nezmohol na slovo, lebo bol prekvapený. Aj to sa stáva. Vyviesť Remusa Lupina z miery je naozaj ťažké, no táto dievčina s tým očividne nemala problém.

„Čo ti odhryzli jazyk, Remus?" opýtala sa a uškrnula sa naňho. To Remusa prebralo zo šoku, že ho tu niekto našiel a že tu niekto vôbec je.

„Ja-ja prepáč. Len som prekvapený, že tu niekto je. Myslel som si, že všetci sú v Rokville." zareagoval Remus a jeho mozog sa začal vraciať do normálneho stavu. Úškrn Natalie sa ešte viac rozšíril ak sa to vôbec dalo a podvihla trošku obočie.

„Tak nabudúce menej mysli a viac predvídaj. Tipujem, že ťa zaujíma prečo taká krásna osoba ako ja, je tu v knižnici." Remus sa musel zasmiať. Ak mal byť úprimný, tak áno. Rozhodne myslel na to, čo tu robí. Natalie si sadla

„Máte pravdu ako vždy, slečna Natalie. Počúvam dôvody prečo nie ste v Rokville so svojím priateľom." povedať posledné slová mu dalo veľa námahy, no zvládol to bez veľkého opovrhnutia v hlase. Avšak Natalie zareagovala inak ako čakal. Jej veselý výraz zmizol a on pochopil, že to všetko bola len maska. Oči mala plné smútku a z oka jej vypadla jedna slza. Remus nikdy nechápal rýchle zmeny nálad u žien, no teraz vedel, že to nebola žiadna zmena. Natalie bola smutná už dlhšie, ale statočne nosila svoju veselú masku aby nikoho nezaťažovala. On si všimol, že v poslednej dobe bola veselšia, optimistickejšia a bláznivejšia než inokedy, ale pripisoval to k jej vzťahu s Joshom. Očividne sa mýlil.

„Josh sa so mnou rozišiel. To je jeden z dôvodov, prečo nie som v Rokville. Nezlomil mi srdce ani nič také. Aj ja som to chcela ukončiť, no i tak to bolí. Asi to nepochopíš." smutne sa naňho usmiala. Keď sa pozrel pozornejšie všimol si, že nemá v očiach až taký sklamaný výraz. Bol len ublížený. Remus si pomyslel, že za to môže ľudská hrdosť. Nevedel ako by sa zachoval on. Nemal takéto problémy a to boli snáď jediné výhody toho, že sa stránil lásky. Keď tak na ňu hľadel spomenul si, že je jedným zo Záškodníkov. A že keď sú jeho priatelia v núdzi na všetko vždy pomôže horúca čokoláda.

„Poď milovníčka hviezd. Dnes oslávme Valentína spolu!"

Remus ešte pre istotu zašiel do chlapčenských spální pre Záškodnícku mapu. Natalie vybehla naopak do dievčenských spální a keď Remus spýtal prečo, sprisahanecky naňho žmurkla.

„Ak si si nevšimol, vyzerám desne. Toto tričko pravdepodobne patrí tatkovi. Vidíš aké je vyťahané? Svojím spôsobom si ma pozval na rande, Námesačník. Nemôžem vyzerať takto." Remus nad ňou len mávol rukou a vybehol hore schodmi.

Keď o pár minút schádzal dole a v ruke držal mapu, hnedovláska tam už stála a čakala. Remusa potešilo, že sa nijako nevyobliekala, lebo vedel aké dievčatá vedia byť. Natalie však na to išla inak. Vzala si na seba len obyčajný sveter s erbom leva, znakom fakulty Chrabromil a čierne legíny. Vlasy si zviazala do copu a ďalej sa príprave nevenovala. Skôr myšlienkam, čo si pre ňu Remus nachystal. On sa na ňu usmial a chytil ju za ruku. Mierne ju to zaskočilo, ale nevytrhla sa mu. Vyviedol ju z klubovne a ona ho nasledovala užívajúc si jeho dotyk.

Cesta na prízemie im netrvala dlho. Remus sa zastavil pred obrazom misky s ovocím a obzrel sa okolo seba. Natalie vyzerala byť zmätená a jeho tešilo, že ju môže niečím prekvapiť.

„Nie je blízko bifľomorská veža?" opýtala sa hnedovláska a Remus len prikývol. Keď sa uistil, že nikto nejde pošteklil hrušku na obraze. Tá sa zachichotala a vytvorila kľučku, ktorú Remus stisol a vošiel pre Natalie, neznámej miestnosti.

„Tak Natalie, toto je Rokfortská kuchyňa!" roztiahol ruky a ona si mohla oči vyočiť. Bol to tu samý škriatok. Jeden sa k nim už náhlil a dlhé uši sa trielili za ním. Veľké hnedé oči mala vypúlené a úsmev na tvári dodával škriatkovi šialený výraz.

„Pán Lupin prísť navštíviť Millie. Millie sa tešiť. Môcť vám nejako pomôcť, pane?" škriatka menom Millie sa piskľavým hlasom predstavila a stále si niečo húdla.

„Ahoj Millie, aj ja ťa rád vidím. Myslíš, že by si nám mohla urobiť dve šálky horúcej čokolády?" opýtal sa a škriatka len nadšene prikývla a už jej nebolo. Remus sa s Natalie usadili za malý stôl, ktorý bol umiestnený v rohu miestnosti. Natalie sa snažila zachytiť každý jeden detail. Páčilo sa jej to miesto.

„Sem berieš každé dievča? Lebo ak áno musia byť tebou ohúrené." Remus sa musel opäť zasmiať. On a dievčatá? To nepasovalo k sebe. On bol odjakživa samotár a vždy sa držal len svojich priateľov.

„Nie. Ty si prvá." prehovoril a Natalie neskrývala prekvapenie.

„A to už prečo?" vyzvedala.

„Osobné dôvody." vyhýbavo odpovedal Remus. Naozaj nepotreboval aby od neho Natalie s vreskotom utiekla a kričala, že je netvor. Mal ju až príliš rád.

„Len my nepovedz, že to je tvojou lykantropiou." Tieto slová na Remusa pôsobili ako rozbuška. Do krku mu vbehla slina tak nešťastne, že sa začal drhnúť. Natalie ho pobúchala po chrbte a starostlivo sa naňho pozrela.

„Si okej?"

„Ehm áno, len...ako si to zistila?" musel sa to spýtať. Bol na to úprimne zvedavý a tiež ho trápilo, že keď to vie ona môže to zistiť ktokoľvek iný.

„Hento? To bolo jednoduché. Teda nebolo. V piatom ročníku sme sa dosť učili o vlkolakoch a na skúškach VČÚ boli dokonca aj otázky ohľadom lykantropie. A povedzme, že nie som tupá a pozrela som sa do lunárneho kalendára, keď si opäť zmizol, podľa tvojich slov za chorou mamou. A vuala spln. Samozrejme, že som donútila Lily aby mi to potvrdila. Ona na to prišla už začiatkom štvrtého ročníka. Vždy sa všetko dozvedám posledná. Podľa mňa to aj Claire vie." Po ukončení svojho monológu sa konečne nadýchla a žiarivo sa na Remus a usmiala, „A teraz odpovedz ty. Som prvá len kvôli tej lykantropí?" 

Remus mal sucho v ústach. Koľko ľudí ešte vie, že je vlkolak. Natalie mu tu vymenovala ďalšie dve osoby s ktorými sa priatelí a vedia, že je vlkolak. Možno by sa mal naozaj prestať báť. Strach nepomáha, len škodí. Odchlipol si z čokolády, ktorú medzitým priniesla Millie, no keď si všimla ich debatu vrátila sa späť do práce.

„Z časti áno. z časti nie. Ide o to, že som sa dievčatám vyhýbal z veľkej časti aj kvôli môjmu problému, no aj tak by som ti to ukázal ako prvej. Nikto iný by mi nenapadol a toto miesto by som chcel ukázať niekomu výnimočnému. Hoci samozrejme, James so Siriusom a Petrom o tom vedia." Natalie naňho zamyslene hľadela a uchlipkávala si zo šálky. Prikývla a obaja už v tichosti dopili svoju horúcu a mimoriadne lahodnú čokoládu. keď dopili Remus vstal a Natalie nasledovala jeho príklad. Obaja sa rozlúčili so škriatkami, ktorí ešte stihli Natalie strčiť do rúk misku s ananásom. Tá sa na nich a aj na misku usmiala a poďakovala sa. Spoločne vyšli z kuchyne a zamierili do klubovne.

Po pár minútach pomalej a tichej chôdze, kde sa každý venoval svojim myšlienkam, Natalie zastavila a chytila Remusa za ruku.

„Môžem ti aj ja ukázať výnimočné miesto? Stretneme sa dole v klubovni o jedenástej, platí? Vezmi aj plášť aby nás nikto nevidel." Bez možnosti odpovede ho pobozkala na líce a pobrala sa preč skôr ako mohol zareagovať. 

Desať minút pred desiatou Remus zišiel z chlapčenský spální dole do klubovne, no Natalie tu ešte nebola. Obzrel sa po klubovni a všimolbsi, že tu veľa študentov nie je. Prvú v a druhákov tu bolo len zopár. Dvojica tretiakov si vzrušene čosi šepkala o Rokville a štvrtáci sa len tak povaľovali, ale tiež ich tu nebolo veľa. Z ostatných ročníkov tu boli maximálne traja študenti. Ostatní zrejme doháňali v knižnici čas, ktorý bol určený na učenie a oni ho zameškali. Jedinými siedmakmi v klubovni bola Lily s Jamesom. Obaja sedeli v jednom z kresiel. Lepšie povedané, James sedel v kresle a Lily na ňom. Až keď sa k nim Remus s dostal bližšie, všimol si, že James spal a Lily sa k hrala s jeho strapatými vlasmi. Keď ho Lily zbadala, usmiala sa naňho a naznačila mu, nech je potichu.

„Ako ste sa mali?" naznačil Remus ústami, no nepovedal ani slovko.

„Ú-žas-ne," odpovedala rovnako, „a teraz už bež. Nat ťa čaká pre klubovňou." Remus sa na ňu usmial a vybehol z klubovne. Lily len pokrútila hlavou a James ospanlivo zašepkal: „Tie deti rýchlo rastú."

Remusa pred klubovňou čakal Natalie, tak ako povedala Lily. Usmiala sa naňho a mlčky ho chytila za ruku a ťahala smerom do Astronomickej veže. Remusa potešil jej dotyk. Srdce mu poskočilo a dych sa mu zrýchlil. Takéto veci robí láska s ľuďmi. No to on ešte nevedel.

Jemne zadýchaný sa dostali do najvyššej veže Rokfortu, kde čakalo Remusa prekvapenie. Červená deka a na nej drobný piknik. Boli tu prichystané dva ďalekohľady a pri deke boli dva vankúše. On si sadol tam, kde bolo napísané jeho meno.

„To ty?" opýtal sa s úsmevom. Ona prikývla a sadla si k nemu. A začali sa rozprávať. Ona chcela vedieť niečo o ňom a jeho detstve. A tak jej to povedal. Že bol šťastný malý chlapec a, že mal nádherné detstvo. Kým jeho otec neurazil jedného vlkolaka a tam sa začalo jeho utrpenie. Rodičia boli z toho nešťastní rovnako ako aj on. Už odmalička sa tešil do Rokfortu a keď zistil, že nikam nepôjde...zarmútilo ho to. No všetko zachránil Dumbledore a umožnil mu navštevovať školu. Remus bol v tej chvíli šťastný ako nikdy a ešte šťastnejší, keď si tu našiel troch najlepších priateľov. Tým to zakončil a spýtavo sa pozrel na ňu. Túžil ju spoznať. Ona to pochopila a začala rozprávať.

„Keď soma malá, jej otec sa priznal, že je čarodejník. A že to s najväčšou pravdepodobnosťou čaká aj mňa. Mama to nezvládla. Proste si zbalila veci a odišla. Otca to zlomilo. Avšak pomohla mu jedna žena, ktorú stretol. Bola to náhoda, no tá žena je teraz moja mama a mám-“ zasekla sa uprostred vety a oči jej zažiarili. Jej pohľad smeroval k nebu posiatemu hviezdami. „Musím ti niečo ukázať.“ Vyšvyhla sa na nohy a pobrala sa k ďalekohľadu. Remus ju s pobavením nasledoval.

„Vidíš toto?“ ukazovala na oblohu a Remus sa pozrel tým smerom aj so svojím ďalekohľadom. „To je súhvezdie Škorpióna, a tá posledná hviezda je Shaula, moja obľúbená. A vedľa nej je Lesath. Tak sa volá moja malá sestra. Meno som vyberala ja. Nie je to úžasné?“ opýtala sa ho, no on už dávno nesledoval hviezdy na oblohe, ale ju, ich obdivovateľku. Oči jej žiarili nadšením, keď si opäť sadala, no stále sa pozerala na hviezdy. Ešte hodnú chvíľu sa rozprávali, smiali, jedli ananás s čkoládou... Až na konci sa Remus postavil a pozrel sa na hviezdnatú oblohu.

„Tá obloha je nádherná. Vlastne celý deň bol nádherný. Vdďaka tebe som si tento deň prvýkrát užil v spoločnosti dievčaťa.“ zdôveril sa jej a pri tom sa červenal. Ona k nemu podišla k nemu a postavila sa na špičky a naklonila sa k jeho uchu.

„Šťastného Valentína, Remus.“ šepla a dnes už po druhýkrát ho pobozkala na líce.

„Aj tebe Talie.“

„Talie?“ začudovala sa a spýtavo sa naňho pozrela.

„Hm, Talie. Je to skratka. Prezývka. Prepáč, ale Natalie je strašne dlhé.“ odvetil s úsmevom na perách. Ona sa zasmiala a verila rovnako ako on, že by raz z toho mohlo niečo byť.

Prajem všetkým šťastného Valentína. Toto tu je taký oneskorený dar pre @Snowicek, tak snáď sa páčilo:)

Prepáčte za preklepy, čo naskôr ich opravím:)