Bola si svetlom mojej noci,
keď sedela som v okovách
a chlad sťa smrť anjelov
plazil sa srdcom ukrytým v temnote.

Mám snáď žiadať daj mi svoje srdce,
svoj prvý bozk, svoju dušu?
Mám snáď toto žiadať po žene,
ktorá si privlastnila moju myseľ i tým, že sa riadi podľa seba?
Nesmiem.

Démon v tele anjela a myseľ nevinnej,
to všetko si bola ty.
Nik iný sa ti nemohol rovnať.
A ja sťa slepec nasledujúc svoj sluch,
verila som tvojim slovám,
bez ľútosti či strachu.

Ja hlúpa mnohokrát som váhala,
verila som mnohým ľuďom.
No len pri tebe som si bola istá,
milovala som každú chybu.
A ty si tu len bola, taká, aká si,
taká, akú ťa mám rada.

Mám snáď prosiť o tvoju myseľ,
o tvoje telo, tvoje pery?
Mám snáď právo žiadať po tebe niečo,
čoho nie si schopná, po čom netúžiš?
Nesmiem.

A tak tu stojíš predo mnou,
zahalená a predsa obnažená,
so všetkou svojou nevinnosťou,
so všetkým, čo milujem.

A ja bez zbytočných slov,
vyznávam ti svoju lásku.
A ak ma o to požiadaš,
bez váhania ti dám všetko,
čo na svete mám.