„Čo to bolo s tým odvrávaním môjmu otcovi?" spýtala sa Amanda jeden večer, keď s Tellym sedeli pri ohnisku v lese. Na ďalší deň ich čakala posledná časť cesty predtým, než sa pokúsia prekročiť more, a nechcelo sa im ešte ísť spať. Tma okolo nich bola čierna a iba plameň jemne osvetľoval lúku, kde sedeli. Tráva ešte ostala rozohriata od slnka a príjemne mäkká.

Telly sa zasmial.

„Neodvrával som."

„Nazvi si to, ako chceš," pokrčila Amanda plecami. „Prečo?"

„Lebo..." Telly zamyslene hrabal dýkou do zeme. „Nechcem, aby mi naznačoval, že rytier som len tak a nič to neznamená. Pre mňa to znamená veľa, a nechcem byť len do počtu. Konečne môžem byť skutočne niekto, a on mi to tou prehnanou ohľaduplnosťou berie."

„Berie?" pokrútila hlavou Amanda. „Podľa mňa trochu preháňaš."

„Snaží sa ma ušetriť kvôli Sophelii, ale práve to nechcem. Ak som bol schopný prijať titul a prisahať vernosť, som schopný aj plniť príkazy. Konečne môžem byť... vieš... trochu ako vy ostatní."

„Si kráľovnin manžel, takže si myslím, že bezpečne môžeme povedať, že už nie si len obyčajný mešťan."

Telly len pokrčil plecami. Nechcel to radšej rozoberať, zvlášť, ak ich čakala taká dôležitá misia, z ktorej sa možno ani nevráti. Po chvíli sa znovu ozval.

„Amy... myslíš, že sa tam budeme vedieť dostať?"

„To záleží od toho, ako dôkladne bude ostrov zabezpečený proti mágii. Ľahké to nebude, ale verím, že sa ku Chrisovi dostaneme včas. Pomôže aj tvoj luk. Šíp by mal prejsť aj cez niektoré magické opevnenia, cez ktoré sa bežné zbrane nedostanú."

Prikývol, ale veľmi ho to neupokojilo. Nervózne sa obzeral po okolitých stromoch, tichých a tmavých.

„Bude to dobré," pokúsila sa ho povzbudiť Amanda, ale neznela úplne sebaisto.

Vtedy z lesa zazneli zvuky, akoby sa k nim niečo približovalo. Vzdialené pukanie konárov a šušťanie lístia, ktoré bolo každou sekundou o niečo hlasnejšie.

Telly vyskočil na nohy, nabil luk a žmúril do tmy. Videl len málo, oheň mihotavým svetlom rozjasnil len najbližšie okolie. Amanda sa postavila vedľa neho, trochu pokojnejšia, ale tiež pripravená čarovať. Čoskoro sa dalo rozoznať, že ide o pohyb viacerých párov nôh.

„Možno len srnka...?" zašepkala Amanda.

Telly prevrátil očami a sústredil sa na cieľ, ktorý sa mohol kedykoľvek objaviť.

Nakoniec sa dočkali a z lesa sa vynorila postava človeka vedúceho za sebou koňa.

„Stoj!" zreval Telly ešte skôr, než tvár cudzinca vstúpila do svetla ohňa. „Lebo st..."

Šokovane zmĺkol, keď konečne uvidel tvár.

„Radšej nie, Telly. Ak ma zabiješ, moja sestra ťa dá popraviť. Aj to len in memoriam, keďže ťa stihne zniesť zo sveta skôr, než postaviť pred súd." Nick s úškrnom prešiel popri nich a priviazal svojho koňa k ostatným.

Telly s hlbokým povzdychom sklopil luk. Amanda však stihla prehovoriť skôr.

„Čo tu robíš, dopekla?" spýtala sa Nicka, ktorý sa usadil pri ohni, akoby nič.

„Dopočul som sa, s istým znepokojením, že moja frajerka a môj najlepší priateľ sa vybrali na takmer samovražednú misiu... bezo mňa!"

Telly sa pousmial a posadil sa tiež. Luk zložil vedľa seba.

„Stojíme proti černokňažníkom, vieš o tom?"

„Ale áno," pokrčil Nick plecami. „Každopádne, ja som nezraniteľný a Amy vie čarovať, takže máme celkom fajn šance... vieme, kde sa Chris zhruba nachádza, nie?"

„Asi v ich pevnosti."

„To je trochu málo," zamračil sa Nick. „Len to, že v pevnosti? Tá pevnosť je obrovská."

„Nedržíme plány všetkých budov na svete," odpovedala Amanda a sadla si na zem k Nickovi. Oprela sa mu o plece. Napriek tomu, že verila v svoj úspech dokonca aj v prípade, že by išla sama, bola rada, že prišiel.

„Okej, tak ma oboznámte s plánom."

...

Christopher ležal na zemi kamennej cely a snažil sa dýchať aj cez intenzívnu bolesť po rane do brucha, ktorou mu pred pár chvíľami vyrazili dych. Opäť sa im snažil zo všetkých síl ubrániť, ale opäť ho presvedčili, že sám nemá šancu. Černokňažníci na svojej pôde mali všetko, čo potrebovali ku kúzlam, a tak nimi nešetrili.

Spomenul si na chvíľu tesne po príchode do tejto pevnosti, keď ho chceli využiť prvýkrát. Potrebovali jeho krv, veľa kráľovskej krvi, a tak ho už niekoľko hodín po dovezení na ostrov zobrali z cely do miestnosti s kamenným stolom, kde stál Paymon a niekoľkí jeho nasledovatelia.

„Prekvapený, že som to ja?" nadhodil Paymon, keď sa naňho Christopher nenávistne pozrel.

„Vôbec nie," zavrčal Christopher, ale viac nemohol povedať.

Chceli ho položiť na stôl, ale neplánoval sa vzdať tak ľahko. Prudko trhol ramenom, aby si ho vyslobodil zo zovretia černokňažníka, ktorý ho viedol, a vrazil mu lakťom do tváre. Druhý rýchlo odstúpil a Christopher chcel zaútočiť na Paymona, ale ten už mal v ruke malý mešec, v ktorom mal prichystané prísady na zaklínadlo. Stačilo mu vložiť do mešca ruku a zašepkať formulku, a Christopher po prudkom náraze neviditeľnej sily do hrude klesol na zem. Kým sa spamätal, vyložili ho na stôl a ďalším kúzlom spútali, aby sa nemohol hýbať.

Bolo to horšie, ako povrazy, tie by možno mohol skúsiť pretrhnúť. Proti kúzlu bol však úplne bezmocný. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. Miestnosť bola okrem stola plná políc plných kníh, v rohu bol veľký stôl s rozhádzanými papiermi a oproti zamknutá skriňa. Na malom pulte tesne vedľa stola, na ktorom ležal Christopher, boli injekčné striekačky a ampulky. Nebolo toho veľa, čo by mohol využiť ako zbraň, ale niečo skúsiť musel. Sústredil sa, ako najviac mohol, a tesne predtým, ako mu jeden z černokňažníkov pichol do žily, aby mu zobral krv, telepaticky ohol hrot ihly.

Černokňažník zanadával, odhodil ihlu a pozrel na Paymona.

„Prestaň robiť problémy," povedal Paymon podráždene Christopherovi. „Vieme ťa donútiť, aby si spolupracoval, a musíš vedieť, že nemáš šancu."

Christopher sa tentoraz zameral na jednu z hrubších kníh vo vitríne. Dal ju do pohybu, prerazila sklo a letela priamo k Paymonovi, ktorý sa jej len tak-tak uhol.

„Už mám toho dosť!!!" zreval Paymon. Vyslal ďalšie zaklínadlo, ktoré Christophera pripútalo k stene. „Potrebuješ trochu schladiť, ako vidím."

Kývol dvom svojím spolupracovníkom, ktorí prišli k Christopherovi bližšie. Hoci ešte dokázal pohnúť niekoľkými vecami v miestnosti, na skutočný útok dosť energie nemal, navyše mu sústredenie úplne prekazil prvý úder do brady.

Viac už svoju schopnosť využiť nedokázal. Po prvom údere nasledovali ďalšie, rovnako tvrdé, a neprestali, kým už bezvládne nevisel pri stene, držaný na nohách len vďaka zaklínadlu. Vtedy k nemu chlap s ihlou prišiel znovu, pichol mu do žily a bez väčších problémov mu odobral takmer pol litra krvi.

Christopher sa chcel brániť ďalej, ale už nemal dosť síl.

„Dajte mu elixír na obnovenie krvi a niečím ho preberte," rozkázal Paymon. „Potrebujem ho živého, nechce sa mi zháňať ďalšieho. Aspoň po Sollgation musí prežiť, a musí mať dosť krvi."

Odviedli ho, donútili ho vypiť elixíry, a hodili ho zase do väzenia. Každý ďalší deň sa opakoval podobný scenár, len Christopher skúšal stále iné útoky. Napadol stráže hneď, ako otvorili dvere na jeho väzení, a zase ho museli premôcť zaklínadlom. Dovliekli ho znovu k stolu, a znovu skúsil bojovať. Zmlátili ho, až kým nebol napoly, alebo úplne v bezvedomí, a dosiahli svoje.

Po pár dňoch opakovaní bol Paymon natoľko rozčúlený Christopherovou tvrdohlavosťou, že sa odmietol získavania krvi zúčastňovať, a nechal všetko na svojich podriadených. Tí boli však menej mocní a ich zaklínadlá slabšie, čo dávalo Christopherovi šancu na silnejší odpor. Nikdy sa mu však nepodarilo vyslobodiť, ani zabrániť im, aby dosiahli, čo chceli. Vedel, že je to preto, lebo Paymona sa boja natoľko, že by si netrúfli ho otravovať tým, že nedokážu splniť rozkaz.

Aj dnes sa Christopher bránil zo všetkých síl a zdalo sa mu, že svoju schopnosť začína celkom obstojne ovládať. Stále ho veľmi vyčerpávala, ale už dokázal donútiť veci ísť presne tým smerom, ktorým chcel, a presne tak rýchlo, ako chcel. Skúšal na nich posielať všetko, čo bolo v dosahu. Tentoraz však černokňažníci mali zrejme výnimočne zlý deň, lebo na jeho obranu nemali vôbec náladu. Hneď na začiatku ho zbičovali a potom, keď sa pokúsil o odpor napriek všetkému, ho spútali, zobrali si krv, ktorú potrebovali, zmlátili ho znova a hodili do väzenia sotva schopného dýchať.

Kým sa snažil dostať do pľúc trochu vzduchu, v duchu stále nadával a predstavoval si, ako Paymona zabije hneď, ako ho niekto odtiaľto dostane von. Keď konečne bolesť trochu poľavila, pomaly sa pretočil na chrbát. Hľadel do stropu a premýšľal. Kde je pomoc z Tairemonu? Nevedel, ako dlho tu už trčí, vedel len, že sa niečo chystá. Zachytil útržky rozhovorov, keď si všetci mysleli, že už ich nevníma. Chystajú veľké kúzlo, veľké a zničujúce, a hoci nevedel, o čo ide, veľmi rád by mu zabránil. Potreboval však vedieť viac, a v premýšľaní mu nepomáhalo, že telo mal posiate ranami a modrinami a každý prudší pohyb mu spôsoboval bolesť. Našťastie, vážnejšie zranenia mu spôsobiť nemohli, potrebovali ho živého, dokonca aj dostatočne zdravého.

Posadil sa a zasyčal od bolesti v boku. Už by sa naozaj rád dostal preč.

...

Ráno pokračovali v ceste lesom už v trojici. Potrebovali sa dostať na breh mora, odkiaľ potom podniknú útok. Amanda stále úkosom sledovala Nicka, kým išli vedľa seba na koňoch. Správal sa sebaisto a uvoľnene, ale vo chvíľach ticha sa vždy vracal k pôvodnej skľúčenosti, ktorú si všimla už na Sopheliinej svadbe.

„Nick, nemusíš ísť s nami," skúsila sa mu prihovoriť. „Môžeš ostať tu a počkať na nás..."

„Nie," pokrútil hlavou Nick. „Amy, musím ti pomôcť. Keď nás bude viac, ľahšie zachránime Chrisa."

„Určite v tom nie je niečo iné?" spýtala sa opatrne.

„Napríklad čo?"

„Ryan..."

Nick sa na ňu zamračil a popohnal koňa, čím sa dostal pred ňu. Ľahko ho dobehla, neplánovala nechať to tak.

„Rozprávaj sa so mnou o tom, Nick."

„Nechcem, aby si zažila to, čo ja. Stratiť brata je..." Nick sa odmlčal a iba pokrútil hlavou.

„Je mi to ľúto. Ale neboj sa, Chris určite ešte žije, viem to."

Necítila sa tak sebaisto, ako sa snažila znieť. Napriek tomu sa odmietla vzdať nádeje v to, že jej brat je nažive.

„Tak ho musíme odtiaľ dostať," jednoducho odvetil Nick.

Amanda sa rozhodla, že je čas hovoriť priamo.

„Ale nemusíš to byť ty. Viem, že si vyčítaš, že si nezachránil Ryana, ale to je..."

„Prestaň s tým, Amy, prosím ťa."

Tak zmĺkla, ale stále sa jej nepáčilo, že Nicka vedú na túto misiu výčitky svedomia. Ľudia s výčitkami majú pocit, že musia odčiniť, čo pokazili, a v tomto prípade by to znamenalo dať za brata radšej svoj život. Obávala sa, že Nick si prenesie svoje zranenie do tejto akcie a bude príliš riskovať.

„Len ťa nechcem stratiť, to je všetko," uzavrela to mierne.

Išli celý deň, až za súmraku prišli k skalnatému pobrežiu.