Ohnivú sekeru zaťal do zeme a v tráve sa objavila veľká trhlina s obhorenými okrajmi. Vojaci v tesnej blízkosti rýchlo ustupovali, kone sa začínali plašiť a nastal chaos. Černokňažníci tiež na chvíľu prestali útočiť a vytvorili vlastnú ochrannú bariéru, nevedeli, či démon nezačne útočiť aj na nich. Volali na Paymona, aby im vysvetlil, čo sa deje, ten sa však pozbieral zo zeme a hľadel okolo seba, akoby poriadne nevedel, čo sa stalo. Ustúpil k svojim spolupracovníkom, ale keď uvidel ich kúzla, radšej odbočil a vzdialil sa k lesu, dezorientovaný a stratený.

Ohnivý býk medzitým zaútočil na vojsko. Černokňažníkov si nevšímal a začal sekať do jednotiek vojakov, zabíjajúc oveľa rýchlejšie, než by kedy boli schopní černokňažníci. Tí boli s novým vývojom situácie spokojní, začali si chystať nové kúzla a pripravovali sa na spoločný útok s démonom.

„Rozkazy?" zakričal jeden z nich na Paymona.

Ten však mlčal a nehovoril nič. Sledoval príšeru, ktorá z neho vyšla, akoby so sebou zobrala časť jeho ja.

Spojenecké vojská zatiaľ zmätene ustupovali. Nick sa pokúsil viesť svojich vojakov do boja proti démonovi, ale po jednom seknutí sekerou sa formácia rozpadla. Nick spadol z koňa, zasiahol ho oheň a zranil mu plece. Rýchlo sa pozbieral a bežal preč z dosahu ohnivého monštra. Les naokolo začínal horieť a armáda mala mnohé únikové cesty zablokované. Velitelia sa snažili obnoviť formácie, ale nikto nevedel, ako bojovať proti ohnivej, možno nesmrteľnej oblude s obrovskou sekerou, zvlášť bez mágie.

Z mestských hradieb doleteli prvé útočné kúzla alchymistov. Snažili sa démona spútať, ale ten s obrovským revom kúzla odrážal. Svetelné povrazy roztrhol ako obyčajné nitky. Amanda, sediaca na koni na kraji bojového poľa, sledovala situáciu, ktorá vyzerala beznádejná. Neporazia ho, uvedomila si.

Do boja sa zapojili jednorožce. Ich svetlo démona na chvíľu spomalilo. Vyslali spoločne žiarivo modrý lúč z rohov, ktorý démonovi očividne ublížil – s revom ustúpil niekoľko krokov a na miestach, kde ho lúče zasiahli, sa mu objavili rany, z ktorých vytekala čierna krv vyzerajúca ako láva. Jednorožce útočili ďalej, ale démon sa zahnal sekerou a museli uhnúť.

Amanda pohnala Angela trochu bližšie. Ak by získala kryštál, mohla by démona poraziť, ale od černokňažníkov ju delila horiaca spúšť. Navyše, černokňažníci začali znovu vysielať zaklínadlá, síce neisto, ale predsa. Ustúpila pred démonom rozháňajúcim sa sekerou. Jeden z jednorožcov sa dostal k démonovi dostatočne blízko, aby sa ho dotkol rohom, ale nestihol. Tesne sa nevyhol mohutnej ohnivej ruke, ktorá ho zasiahla a odhodila do diaľky. Jednorožec ostal ležať na zemi. Jeho spoločník žalostne zaerdžal, ale ostal stáť oproti démonovi, pripravený bojovať ďalej.

Kráľ Cornelis sledoval svoju jednotku, už roztrúsenú medzi horiacou trávou a stromami. Vedel, že je koniec. Proti horiacemu démonovi bojovať nevedia, veď porazil jedného z jednorožcov, ich najmocnejších spojencov. Ak sa znovu naplno pridajú černokňažníci, všetci budú mŕtvi do niekoľkých hodín. Poobzeral sa okolo seba. Telly stál neďaleko s lukom v ruke a hľadel naňho s pohľadom, ktorým ho prosil, aby rozkaz neprišiel. Cornelis nevedel, či je sám pripravený, ale po ďalšom zarevaní netvora a seknutí ohnivou zbraňou sa rozhodol.

„Teraz, Telly!" zakričal naňho.

Napriek hluku naokolo vedel, že ho Telly počuje. Váhavo zovrel luk v rukách, nepozerajúc na kráľa, akoby nechcel uveriť tomu, že naozaj iná cesta neexistuje.

„Telly, musíš!"

Rytier zdvihol pohľad a v očiach sa mu zaleskli slzy. Jedným rýchlym pohybom natiahol luk a vystrelil.

Zasiahol kráľa priamo do srdca, s dokonalou presnosťou, vycvičenou rokmi strieľania. Kráľ spadol z koňa, prebodnutý a mŕtvy. Dopadol na zem. S posledným výdychom jeho telo začalo žiariť zlatým svetlom.

Amanda to celé videla z diaľky. Nepočula kráľove rozkazy, ale videla šíp, ktorý ho prebodol, a mala pocit, že sama bola prebodnutá tiež.

„Nie," zašepkala so slzami v očiach.

Sklonila sa k hrive svojho koňa a plakala. Telo jej otca zatiaľ žiarilo, postupne bolo svetla čoraz viac, až nakoniec vystrelilo niekoľko lúčov, ktoré sa ďalej delili, a mágia sa vracala do všetkého, čo bolo okolo nich. Vrátila sa do zeme, niekoľko lúčov zasiahlo warlorské zbrane, ktoré boli opäť magické. K Amande tiež priletel lúč zlatého svetla a vstúpil do nej. Cítila, že jej moc je späť, nemusela to ani skúsiť.

Na mestských hradbách zatiaľ Solas šokovane odstúpil od ďalekohľadu, neveriac vlastným očiam.

„Kráľ je mŕtvy," oznámil svojim spoločníkom na veži.

Fialový kryštál zhasol. Pulzujúce svetlo už nebolo v ňom, vrátilo sa tam, kam patrilo. Solas neváhal a vrátil sa k prísadám.

„Môžeme čarovať všetci. Útočte na démona," prikázal svojim spoločníkom a pustili sa do práce.

Medzitým v Južnej Zemi Sophelia sedela sama v tichej veži a hľadela na rieku. Nevedela, čo sa deje s vojskom, iba sa snažila veriť, že ich uvidí vracať sa domov. Vlna zlatého svetla však prechádzala celou zemou a prišla aj k nej. Jeden lúč jej vstúpil priamo do srdca, a dieťa v nej začalo svetielkovať aj cez jemnú vrstvu oblečenia. Chvíľu svetlo fascinovane sledovala, potom pomaly zhaslo. Uvedomila si, že mágia je späť, a uvedomila si, čo to znamená. Kráľ Cornelis je mŕtvy.

Christopher stále sedel na koni, podarilo sa mu zoradiť svojich vojakov, ale nevidel, čo sa stalo. Pochopil, čo znamená zlaté svetlo, ale odmietal to prijať. Otočil sa okolo seba a hľadal Ochrancu, ten však s ním nebol, odkedy prišli jednorožce. Zanadával, a potom znovu, a nedokázal si myšlienky usporiadať tak, aby bol znovu schopný veliť. Zodpovednosť za jednotku mu nedovolila ísť okamžite hľadať otca, ale najradšej by sa vybral hneď teraz. Skúšal sa pozrieť tým smerom, ale cez záplavu vojakov a ohňa nič nevidel. Donútil sa znovu myslieť na vojsko a potlačil bolesť do úzadia.

Na východnom krídle začul Nick Oliviino volanie.

„Kráľ je mŕtvy! Mágia je späť!"

Nick rýchlo rozmýšľal. Ak bola mágia znovu voľná, bol opäť nezraniteľný, ale zahojiť si rany nedokázal. Ľavé plece ho bolelo, až s ním nedokázal hýbať, a viaceré ďalšie zranenia utŕžil po niekoľkých pádoch.

„Olivia, proti tomu démonovi bojovať nemôžeme!" zakričal jej späť. „Ustúpte! Je to práca pre alchymistov!"

Olivia súhlasila a dala rozkaz na ústup. Uprela pohľad k tairemonským vojskám a zbadala Christophera. Zosadla z koňa a rozbehla sa k nemu, konečne využívajúc svoju nadprirodzenú rýchlosť.

„Chris!" zakričala, keď bola pri ňom. „Armáda musí ustúpiť, nič nezmôže. Je čas pre mágiu."

„Ale..." tušil, že má pravdu, ale nechcel odísť z boja. Potreboval dokázať, že je budúci kráľ. Toto bola možno posledná šanca. Nakoniec však jeden pohľad na vojakov stačil, aby uznal, že nemá zmysel dorážať na démona obyčajnými zbraňami, a dal príkaz k ústupu.

Na malom kopci nad nimi sa však znovu zoskupili warlorskí lukostrelci. Najvyšší ochranca Dante začal konečne cítiť prevahu.

„Strieľajte na černokňažníkov," rozkázal. „Démona nechajte alchymistom."

Po prvom výstrele warlorských lukov sa nad horiacim bojiskom zablysla strieborná žiara. Šípy, bezchybne presné, takmer všetky prešli cez magickú obranu černokňažníkov a zasiahli cieľ. Černokňažníci si uvedomili, že svoju výhodu stratili. Začali ustupovať, nechávajúc za sebou svoju zbrane aj mešce s kúzlami.

Armáda ustupovala od démona, ale ten sa nevzdával a dal sa do ich prenasledovania. Každé dupnutie mohutných kopýt spôsobovalo, že zem sa im triasla pod nohami. Kým však všetci bežali od démona preč, jedna postava sa predierala davom proti prúdu vojakov. Princezná Amanda vyšla sama do bojového poľa, neohrozene kráčala proti démonovi.

Ten zareval a z papule vypustil gejzír zničujúceho ohňa a horiacich kameňov. Amanda nastavila ruky a vytvorila štít, aby ju nezasiahol, no démon nechcel zabiť iba ju. Chrlil skazu všade naokolo a do diaľky, takže zasiahol aj časť warlorských lukostrelcov.

„Tak to nie," pokrútila hlavou Amanda. „Budeme sa hrať len my dvaja."

Mávla rukou a okolo nej aj Démona sa objavoval kruh zo zlatých vlákien. Uzatváral ich do arény, kde ostali sami dvaja. Nick a Christopher prišli bližšie, s napätím sledovali dianie vnútri, ale dostať dnu sa nevedeli.

Démon upriamil celú svoju pozornosť na Amandu. Zareval, ale ona sa ani nepohla. Rozbehol sa oproti nej a ona zaútočila. Vysielala zaklínadlá, ktoré doňho vrážali obrovskou silou, on zase bojoval svojou sekerou a niekoľkokrát ledva stihla ustúpiť pred spŕškou ohňa alebo tvrdou čepeľou. Pokúšala sa ho uväzniť, no nešlo to. Po chvíli prvýkrát pocítila únavu a uvedomila si, že sily sú príliš vyrovnané.

Vtedy sa démon ozval hrubým, surovým hlasom.

„Sama ma neporazíš!" zrúkol na ňu.

Amanda pár krokov cúvla, no zrazu sa niekto postavil vedľa nej.

„Nie je sama," poznamenal Michel.

Vďačne sa naňho usmiala. Takmer naňho zabudla, a teraz si spomenula, že Michel dnes možno stratil ďalšieho brata. Aj napriek tomu sa vrátil, aby bojoval po jej boku. Dojalo ju to. Nemala však čas zisťovať, či druhý jednorožec žije. Michel na ňu pozrel a naliehavo povedal:

„Oheň neporazíš ohňom."

Potom sa premenil do svojej žiarivo bielej podoby, prebehol popri démonovi, vyhýbajúc sa ohňu a zbrani. Obišiel ho a začal vyžarovať matné biele svetlo, ktoré, zdalo sa, démona oslepovalo.

Čo urobiť s ohňom? rýchlo rozmýšľala Amanda. Skúsila vyslať ľadový lúč, ale ohnivá sekera ho bez problémov roztrieštila.

Amanda nahnevane pokrútila hlavou. Nemohol jej Michel povedať viac? Pozrela na matné svetlo, ktorým bojoval proti démonovi on. Bolo pokojné a jemné, takmer až nežné, ale démon sa cezeň nemohol dostať.

Démon je hnev, zúrivosť a oheň. Jediné, čo pomôže... Amanda si uvedomila, že už našla správnu odpoveď. Zahasiť ho.

S vrcholným sústredením namierila svoju energiu na netvora. Ten sa nedokázal brániť, pretože sa nemal proti čomu. Kúzlo ho pomaly, ale isto zhasínalo. Démon sa vzpieral a pokúšal sa rozhorieť nanovo, ale Amanda mala jeho plameň pevne pod kontrolou. Kým Michel ho oslepoval, aby nemohol zaútočiť na Amandu, ona mu zmenšovala oheň, až nakoniec úplne vyhasol. Démon postupne slabol a po chvíli sa zosypal v spŕške popola.

Amanda zrušila zaklínadlo aj zlatú sieť. Cítila opäť vyčerpanie, ale jej čary boli po opätovnom získaní mágie silnejšie, než kedykoľvek predtým. Pozrela na Michela, ktorý stál oproti nej, opäť v podobe človeka.

„Porazili sme ich," povedala s úľavou.

Potom si spomenula, čo ich víťazstvo stálo, a do mysle sa jej zase vkradli temné myšlienky. Rozbehla sa k miestu, kde videla otca s Tellym, a slzy sa jej drali do očí. Telly stále stál tam, odkiaľ vystrelil, luk držal v ruke, ale spustený k zemi, a zdalo sa, akoby sám neveril tomu, že to naozaj urobil.

Amanda prišla k otcovmu telu, kľakla si k nemu na zem a pevne ho objala.

„Otec," zašepkala, ale vedela, že jej už neodpovie.

Už viac plač nedokázala ovládať, nechala mu voľný priebeh. Kdesi v mysli ju niečo upozorňovalo na hroziace nebezpečenstvo, ale nedokázala odísť od otcovho tela.

Zatiaľ k nim pricválali Nick a Christopher. Zosadli z koní a princ sa okamžite sklonil k otcovmu telu.

„Warlorský šíp," povedal neveriacky pri pohľade na drevo trčiace z kráľovej hrude.

Pomaly sa postavil a otočil sa k Tellymu. Tvár mu horela hnevom.

„Ty!" zvreskol a vytasil meč.

„Dostal som rozkaz," pokúsil sa Telly brániť, ale hlas mal slabý a sotva by niekoho presvedčil. Ustúpil pár krokov, luk pustil na zem a tiež vytasil meč.

„Čo chceš robiť s tým?" posmešne, ale zúrivo sa pýtal Christopher. „Nemáš šancu ani právo postaviť sa proti mne!"

Jedným kývnutím hlavy vytrhol Tellymu meč z rúk. Telly vyzeral vystrašene, na Christopherovu schopnosť zabudol. Teraz nemal žiadnu zbraň, stál proti rozzúrenému princovi bez akejkoľvek obrany. Christopher sa odhodlane pohol smerom k nemu, no cestu mu zahradil Nick, tiež s vytaseným mečom.

„Nerob sprostosti, si zranený," zavrčal Christopher. „Ustúp."

„Ak nechceš byť zranený aj ty, daj mu pokoj." Nick sa nenechal vyviesť z rovnováhy. „Mňa tak ľahko nezabiješ a ak chceš jeho, musíš prejsť cezo mňa. Zomrelo už dosť ľudí."

„Je poddaný Tairemonu!" kričal Christopher. „Je pod našou vládou!"

Nick stále odmietal ustúpiť. Christopher sa obzrel vedľa seba, stál tam opäť Ochranca, a princ by si v tejto chvíli rád vyžiadal nejakú radu. Nestihol však povedať nič, lebo spoza neho sa ozval Amandin hlas.

„Chris, teraz na to nie je čas," povedala rozhodne. Hlas už mala pevný, hoci na tvári mala stále stopy sĺz. „Krajina potrebuje panovníka."

Prišla k nemu. Christopher na ňu zazrel so zúženými očami a mečom stále v rukách. V hlave začul Ochrancov hlas.

„Teraz, Chris," opakoval mu. „Urob to."

Christopher pevnejšie zovrel rukoväť meča. Stačil jeden pohyb... Ochrancov hlas však nečakane zmĺkol a Christopher sa zmätene poobzeral okolo seba. Ochranca bol preč, ale z opačnej strany k nim prišiel Michel.

„Môj brat je ťažko zranený," oznámil im. „Budem musieť na nejaký čas odísť, ale vrátim sa. Musíme sa ešte porozprávať."

V hlase mal naliehanie a hovoril najmä k Amande. Prikývla. Keď sa Michel znovu vzdialil, otočila sa k bratovi. Spod oblečenia vybrala amulet, ktorý nosila na krku. Christopher ešte chvíľu váhal, potom ale odložil meč a vybral svoj amulet. Obaja ho otvorili. Vnútri svietilo malé svetielko, podobné tomu, ktoré sa šírilo v momente kráľovej smrti.

Brat a sestra spojili svoje pravé ruky. Hľadeli si do očí. V Amandiných bol strach a obavy, v Christopherových hnev. Nebolo to tak, ako si to ktokoľvek z nich predstavoval. Z nejakého dôvodu boli v tomto kľúčovom momente nepriateľmi, a to neveštilo nič dobré.

Z amuletov vyšľahol záblesk, ktorý obmotal ich spojené ruky. Počuli hlas, ktorý nikto iný nepočul. Hovoril o Tairemone a úlohe kráľa.

„Voľba mágie je múdra a spravodlivá," boli posledné slová, ktoré počuli. Potom hlas ustal a amulety sa zatvorili. Svetlo zhaslo.

Amanda zdvihla pohľad ku korune, ktorú mal na hlave Christopher. Bola strieborná ako predtým. Ostal princom, a to znamenalo jediné. Zlatá koruna bola na jej hlave.

Kráľovná Amanda.