Christopher sa zobudil stále na veži. Nespali veľa, a ležali na zemi prikrytej len tenkou kožušinou, takže najpohodlnejšie to tiež nebolo, ale nevadilo mu to. Vedľa neho sa pomrvila Olivia, ešte stále polonahá tak, ako poslednýkrát skončili. Christopher sa pomaly posadil, zazíval a prehrabol si vlasy prstami.

Slnko už pomaly zohrievalo vzduch a o chvíľu bude na veži až príliš teplo. Svoju časť prikrývky presunul zo seba na Oliviu a pritiahol si košeľu, ktorá visela prehodená cez zábradlie.

„Už je ráno?" ozval sa spoza neho rozospatý hlas Olivie.

Iba sa na ňu usmial a zapínal si košeľu. Postavil sa a pozrel na námestie hlboko pod nimi. Podľa toho, ako málo ľudí sa po ňom pohybovalo usúdil, že je ešte dosť skoro. Pozrel na fontánu, v ktorej sa odrážalo slnko, a bol celkom rád, že svoj odraz momentálne nemôže v ničom vidieť. Počítal s tým, že Ochranca bude zase zazerať a prednášať o tom, ako sa treba sústrediť na dôležité veci. Občas sa síce zjavil aj bez odrazu, ale málokedy v prítomnosti iných ľudí.

Olivia vstala tiež, obliekla sa a prišla k nemu, ešte stále rozospatá. S úsmevom pozrel na jej strapaté vlasy, ktoré stáli do všetkých strán. Rukou jej ich uhladil.

„Nikdy si nechcela mať dlhé vlasy?" spýtal sa jej.

„Zavadzajú," pokrčila plecami. „A čo ty, nechceš mať dlhé vlasy?"

Zasmial sa. Nevedel si to dosť dobre predstaviť.

„Asi by sme mali ísť dnu," skonštatoval. „Možno by si sa mohla na chvíľu vyspať v normálnej posteli."

„To je v pohode, počas vojenských cvičení som zvykla spávať v kadejakých podmienkach."

„Ale dnes v noci si veľa nespala," poznamenal s úškrnom.

Olivia sa tiež pousmiala, ale rozhodla sa to nekomentovať. Zamierila k dverám na schodisko a Christopher ju nasledoval.

„Ešte tu pár dní ostávaš," nadhodil.

„Nemysli si, že to bude také ľahké," odpovedala. „Najprv chcem tanec, a nie jeden."

„Budeš sa o mňa musieť pobiť. Väčšinou som na plesoch veľmi žiadaný. A nielen tam."

„Tak to mám šťastie, že som generálka," zasmiala sa. „Mimochodom, všetko najlepšie."

Zišli dole z veže, za niekoľkých pohľadov od stráží, ktoré len ťažko skrývali pobavenie. Nebolo to však prvýkrát, Christopher neraz zobral dievča do odľahlej časti hradu na noc. Odprevadil Oliviu až ku komnate.

„Vidíme sa na raňajkách," rozlúčila sa s ním, ešte raz si ho so zdvihnutým kútikom premerala a zavrela za sebou.

Christopher len pokrútil hlavou a vybral sa k sebe, dobre naladený. Keď vošiel do izby, rovno uprel pohľad na zrkadlo. Ochranca tam stál presne tak, ako očakával.

„Prednášaj si, koľko chceš," vyhlásil Christopher skôr, než by sa dostal k slovu. „Stálo to za to."

„Nechystal som sa," odpovedal Ochranca. „Máš právo sa baviť."

Christopher sa prekvapene otočil k zrkadlu. Nečakal to.

„Och, dobre," povedal a rozvalil sa do kresla. Prezeral si v zrkadle svoju tvár, už na nej neostali žiadne stopy po pobyte v Sato Madri.

„Avšak, ten ples..." hovoril Ochranca. „Nie som práve pokojný, že budeš tak dlho v prítomnosti svojej sestry. Zvlášť potom, čo si zistil, že ťa chce obrať o trón."

„Nič také som nezistil," zamračil sa Christopher.

„Veríš mi, Chris?" spýtal sa Ochranca priamo.

„No... ak ťa poslala mágia, asi áno."

„To nestačí. Potrebujem tvoju dôveru. Vieš, prečo som len v odraze, alebo v nehmotnej forme?"

Christopher sa nad tým nikdy skutočne nezamýšľal, hovoril si, že ak to tak mágia vymyslela, je to v poriadku.

„Nie," priznal.

„Čím viac mi dáš svojej dôvery, tým skôr sa dokážem zhmotniť. Budem môcť vystúpiť z odrazu a byť ako človek. Vtedy budem konečne po tvojom boku a budem ti robiť poradcu, neskôr tajomníka."

Christopher neodpovedal, potreboval si to celé trochu urovnať v hlave. Nebol si istý, či chce za tajomníka niekoho, koho poriadne nepozná, ale ak ho poslala mágia... tej odporovať nechcel. Veľmi rád by vedel, čo má v tejto chvíli robiť, a chcel by mať pri sebe niekoho, kto mu pomôže rozhodnúť sa.

„Musíš svoje rozhodnutia robiť sám," povedal Ochranca, akoby čítal jeho myšlienky. „To je najdôležitejšia schopnosť silného kráľa. Nedať sa ovplyvniť ostatnými a ich myslením. Ich si mágia nezvolila, teba áno. Nebolo to pre nič za nič."

„Nie som v ničom lepší od Amy," zamrmlal Christopher, ale jeho odhodlanie sa strácalo.

„Poznáš ju skutočne dokonale?" zasmial sa Ochranca. „Je slabá, oveľa slabšia, ako ty. Príšerne emocionálna. Veď vieš, všetky tie city k drakom, k otcovi... Možno si to neuvedomuješ, ale si lepší. Mágia to vie."

Christopher sa vystrel v kresle a uprene sa zahľadel na Ochrancu. Pochybnosti sa v ňom strácali, ale neprestali úplne.

„Budem ti veriť," rozhodol sa. „Ale iba preto, že ťa posiela mágia. A ak sa opovážiť ma akýmkoľvek spôsobom podviesť..."

„Prečo by som to robil?" pokrútil hlavou Ochranca. „Bol som poslaný slúžiť ti a viesť ťa. Žiadny iný účel nemám."

Christopher iba prikývol. Ochranca sa v zrkadle priblížil ku sklu, rukou chytil rám a potom prešiel cez sklo von, konečne skutočný.

...

Nick sa stretol s Amandou na raňajkách, ale príliš sa mu nepodarilo zatiahnuť ju do rozhovoru.

„Amy..."

„Nechaj ma, Nick. Nemám na to náladu."

„Chcem sa len porozprávať," naliehal.

Iba pokrútila hlavou. Chápal, že toho má dosť, za celý rok jej poriadne nevenoval pozornosť a nechal to zájsť priďaleko. Napriek tomu, teraz by už konečne mohol byť ako predtým a chcel jej dokázať, že sa oplatí dať vzťahu ešte jednu šancu.

„Bol som na mieste, kde zomrel Ryan," priznal Nick.

S Amandou to nepohlo.

„Fajn," pokrčila plecami. „Dobré pre teba."

Vstala od nedojedených raňajok a odišla. Nick si povzdychol a sledoval ju, až kým nevyšla z dverí, uvažujúc, čo ďalej. Možno by to mal nechať tak. Koniec koncov, asi si ten rozchod zaslúži za to, aký bol doteraz neprístupný. Olivia, ktorá sedela vedľa neho a celý rozhovor počula, len nadhodila:

„Neboj, ak si ju očaril prvýkrát, podarí sa ti to aj druhýkrát."

Nick sa zatváril kyslo.

„Jasné, až na to, že prvýkrát som..." náhle zmĺkol a zamyslel sa. Potom prudko vstal. „Výborný nápad, Olivia!"

Tvárila sa prekvapene, ale nevysvetľoval jej, aký nápad bol v skutočnosti dobrý, ponáhľal sa von zo siene. Nemal do večerného plesu veľa času.

Deň v kráľovstve prebehol v znamení príprav na večer. Na ples bolo pozvaných mnoho dvoranov, ale aj mešťania so zvedavosťou očakávali príchod delegácie z Južnej Zeme, s mladou kráľovnou a jej manželom. Ruch bol v celom meste, kvôli bezpečnosti sa všade premávali vojaci v strieborno-červených uniformách a kontrolovali každého, kto sa im zdal podozrivý.

V hrade to vyzeralo podobne. Plesová sieň sa zmenila na nepoznanie. Amanda neodolala pokušeniu a išla nazrieť do vyzdobenej sály. Keď vošla, užasnuto zastala a hľadela na výzdobu, všade sa ligotala strieborná s modrou a sieň jej pripomínala nočnú oblohu. Pamätala si plesy spred matkinej smrti, boli úžasné a veľkolepé, a Amanda pretancovala vždy celú noc. Pri tých spomienkach sa začala mimovoľne usmievať a zlepšovala sa jej nálada, až sa nakoniec pristihla, že sa vlastne na večer teší tak, ako už dlho na nič iné.

Do svojich komnát sa vracala s úsmevom na tvári, až kým na chodbe nestretla Christophera. Ten sa tváril normálne, akoby nič, a bol oblečený ako na tréning šermu.

„Kam ideš?" nechápala.

„Za mojimi chalanmi," odpovedal so samozrejmosťou v hlase. „Dnes majú mať tréning."

„Ale veď o pár hodín je ples!"

„Ja sa nechystám hodiny ako ty," uškrnul sa. „Ja som dokonalý vždy a všade."

Zazrela naňho, čiastočne preto, lebo vedela, že má pravdu.

„Aj tak, nebojíš sa, že ti chalani omylom vrazia do tej čerstvo zahojenej tváre?"

Christopher sa zasmial.

„Nemôžem ich nechať bez tréningu, potrebujú režim, inak zase chytia spôsoby z ulice a zamotajú sa do problémov."

Amanda sa zahľadela na brata s nenápadným úsmevom.

„Čo?" spýtal sa nechápavo.

„Nič. Niekedy zabúdam, aký si zlatý... vieš, keď sa o niekoho staráš."

Christopher sa zatváril divne, akoby zarazene, a neodpovedal. Amanda sa cítila trochu zmätene, za iných okolností by predsa začal vyhlasovať, že nie je zlatý, iba výnimočne schopný, alebo niečo podobné. Teraz iba stál a trochu podozrievavo zazeral.

„Povedala som niečo?" nechápala.

„Nie..." odpovedal Christopher pomaly. „Len musím ísť."

Viac nedodal, len rýchlo pokračoval v ceste. Amanda sa zamračila a premýšľala, či začína byť paranoidná, alebo sa jej brat naozaj v poslednej dobre správa v jej prítomnosti inak.

Rýchlo ho však pustila z hlavy, ponáhľala sa do komnaty, aby sa začala chystať. Na večer zvolila žiarivo žlté šaty. Síce bude priťahovať pozornosť všetkých naokolo, ale dnes sa chcela cítiť šťastná. Prišla k šatám zaveseným na vešiaku a natiahla k nim ruku, keď si zrazu spomenula. Tešila sa na ples, lebo mala s kým tancovať. A hoci ju mnohí do tanca určite pozvú, skutočne chcela len jedného.

A odmietla ho. Trochu to ľutovala, ale na druhej strane vedela, čím prechádzali doteraz. Skoro rok takmer bez slov, bez kontaktu... prečo by sa mala trápiť ďalej? Vedela, že má právo byť sama a spokojná, ale aj tak ju to bolelo a chcela ho späť. Lenže takého, aký bol predtým, a obávala sa, že to už nepôjde.

Neskôr prišli dvorné dámy, aby jej pomohli prichystať sa. Dlhé zvlnené vlasy jej zopli do voľného, ale elegantného uzla. Obliekla si šaty a k nim strieborné šperky. Keď sa pozrela do zrkadla, konečne mala pocit, že vyzerá tak dobre, ako kedysi vyzerala jej mama.

Dvorné dámy poslala preč, chcela ešte chvíľu súkromia, kým definitívne odíde na slávnosť. Posadila sa na posteľ a len tak pozerala pred seba, v duchu si predstavujúc atmosféru, do ktorej o chvíľu vstúpi. Vedela, že bude musieť reprezentovať, a zakaždým sa toho trochu obávala, mala strach, aby niečo nepokazila. Z myšlienok ju prerušil dlhý, ťahavý tón spod okna. A potom nasledovali ďalšie, a vytvárali melódiu, ktorá jej znela veľmi povedomá.

Neubránila sa úsmevu, postavila sa a prešla k otvorenému oknu. Našla ho tam presne tak, ako predpokladala. Oblečeného do strieborno-modrého, slávnostného kráľovského oblečenia na ples, hral na husliach ako vtedy pred rokom a pol, keď sa ešte tváril, že je chudobný trubadúr. Stál na terase siene, ktorá bola priamo pod Amandiným oknom. Iba neveriacky pokrútila hlavou, ale nechcela rušiť hudbu, nechala ho hrať a vychutnávala si tóny. Všimol si, že počúva, ale neprestal. Hral, až kým skladba neskončila.

„Hrať pod oknom?" spýtala sa Amanda, keď odložil husle. „Myslíš, že to bude fungovať?"

„Vieš, čo to stálo, tak narýchlo zohnať husle? Svoje som nebral," odpovedal a sadol si na kamenné zábradlie terasy. Pozeral na ňu hore a čakal.

„Ako si sa tam vôbec dostal?" spýtala sa Amanda po chvíli premýšľania, kedy bojovala sama so sebou a nevedela, či sa s ním má rozprávať, alebo zabuchnúť okno. „Tam sa nesmie ísť, tá terasa vedie k zasadacej sieni, sú tam všetky kráľovské rady..."

Pokrčil plecami, nevyzeral, že by ho kráľovské rady trápili. Ostalo medzi nimi ticho, neprestával ju sledovať, a ona stála s jednou rukou na ráme okna a premýšľala, čo ďalej. Keď však hľadela do tých modrých očí... zvíťazili v nej. Povzdychla si.

„Chceš sa rozprávať?" spýtala sa.

Nick vstal.

„Prosím," odpovedal jednoducho.

„Tak príď hore."

O chvíľu už stál pred dverami komnaty. Vyšla na chodbu a pár minút stáli oproti sebe bez slov.

„Takže... bol si na tom mieste," začala Amanda. „Sám?"

„Nie, bol so mnou Telly."

„A...?"

„Myslím, že mi to pomohlo vyrovnať sa s tým."

„Dobre." Výraz Amandinej tváre bol stále trochu tvrdý.

„Je mi to ľúto, Amy," povedal Nick. Rozhodol sa, že bude lepšie hovoriť priamo. „Ja viem, aké to bolo, a viem, že som... no... že som si ťa nevšímal a uzatváral sa."

Amanda pozrela do zeme, nevedela, čo má povedať. Prišiel k nej o krok bližšie.

„Stále si však tým najúžasnejším, čo som stretol, a nechcem ťa stratiť. Bude to ako predtým, sľubujem. Netvrdím, že mi Ryan nebude chýbať, ale..."

„To nebol problém," prerušila ho Amanda. „Nebol problém, že ti chýba. Problém bol, že si sa stále obviňoval."

„A to už nebudem," sľúbil.

„Dokázal si si odpustiť?" spýtala sa Amanda neveriacky. „Po roku?"

„Pomohlo mi ísť tam a dostať to zo seba. Budovalo sa to vo mne už dlhšie." Chytil ju jemne za ruku. „Mrzí ma, že to trvalo pridlho."

Čakal, že sa odtiahne, ale urobila presný opak. Pristúpila k nemu ešte bližšie a pobozkala ho, nežne a láskavo. Bozk opätoval a pevne ju zovrel v náručí. Nechcel ju už nikdy pustiť, mal pocit, akoby mu zo srdca spadol stokilový kameň.

„Ľúbim ťa," zašepkal jej.

Odtiahla sa a usmiala sa naňho.

„Ja teba tiež. Vidíme sa na plese, teším sa na tanec."

Vrátila sa s úsmevom do komnaty. Odišiel s oveľa lepším pocitom, než s akým prichádzal, a Amanda sa konečne dokázala tešiť naplno. S radosťou zišla dole schodiskom do vstupnej sály, kde ju čakal otec a spoločne mali privítať delegácie z iných miest a krajín.

„Vyzeráš výborne," povedal jej, keď prišla k nemu.

„Ďakujem." Poobzerala sa okolo seba. Už bol skoro čas, ale jej brat stále medzi nimi nebol. „Ak sa Chris nestihol prezliecť, možno konečne bude vyzerať horšie ako ja... ach, nie."

Zbadala ho, akurát, keď dopovedala svoje zbožné prianie. Prišiel dokonalý ako vždy, sen všetkých žien, v čiernych nohaviciach a tunike zdobenej striebrom, s krátkym plášťom prehodeným cez jedno rameno. Ľahkovážne a príťažlivo sa na všetkých usmieval.

„Ach, veď pred chvíľou ešte šermoval, to nie je možné!" šomrala Amanda potichu.

Christopher prišiel k nim a provokatívne sa predviedol pred sestrou.

„Čo hovoríš?" uškrnul sa. „Vravel som, že mne stačí pár minút na dokonalosť."

Amanda sa zasmiala a pokrútila hlavou. Všimla si sluhu stojaceho za Christopherom, nepoznala ho, a nepamätala si, že by Christopher niekedy chcel osobného poskoka, ale nechala to tak.

Spoločne privítali Sopheliu aj s celou delegáciou. Vyzerala nezvyčajne, oveľa ženskejšie, než boli zvyknutí. Fialové šaty jej decentne zakrývali tehotenské bruško, ktoré bolo čoraz výraznejšie. Telly sa nepohol od jej boku a Sophelia žiarila šťastím. Pozdravili ich oficiálne, hoci Telly sa pri tom cítil mierne divne, bol v Tairemone zvyknutý ukloniť sa.

„Vidíme sa neskôr," žmurkla Sophelia na Amandu a odišli do siene.

Amanda postrehla, že Christopherov nový sluha sa k nemu naklonil a niečo mu naliehavo zašepkal. Nechápavo ich sledovala, nerozumela tomu, prečo si Christopher zrazu necháva od niekoho radiť alebo niečo podobné, ale nebol čas klásť otázky. Pripojili sa k nim aj hostia z Viscerie a onedlho bol čas ísť do vyzdobenej siene.

Kráľ predniesol krátky príhovor a patril mu aj prvý tanec. Keďže manželku nemal, otváral ples tancujúc s Amandou. Tá bola trochu nervózna, ale keď hudba začala hrať, nechala sa viesť otcom a snažila sa len nezakopnúť.

„Usmievaj sa," zašepkal jej nenápadne.

Úplne zabudla, že by si mala dávať pozor aj na výraz tváre. Rýchlo vykúzlila čo najžiarivejší úsmev. Keď sa točili po parkete, všimla si Christophera v rozhovore stále s tým istým sluhom. Lepšie povedané, vyzeralo to, akoby mu ten sluha stále niečo vykladal. Rozhodla sa, že sa na to brata spýta hneď, ako budú sami. Radšej preniesla pohľad na Nicka, ktorý sedel aj so sestrou vedľa Tellyho a Sophelie. Sledoval ju pohľadom, ktorý nemohla nazvať inak ako zamilovaný. Srdce jej od radosti poskočilo.

Po niekoľkých minútach konečne na parket prišli aj iné páry a všetky pohľady sa už neupierali na ňu.

„Konečne, bála som sa, že spadnem," vydýchla si.

„Chytil by som ťa," pousmial sa kráľ.

„Tancujem oveľa horšie, ako mama," skonštatovala Amanda.

„Možno, ale ona bol výnimočná tanečníčka." Otočil ju pod rukou a znovu ju zachytil. „Bola celá výnimočná."

„Myslím, že viac sa na ňu podal Christopher."

„V tancovaní a pôsobení na ľudí určite," zasmial sa. Zatvárila sa trochu previnilo, tak rýchlo dodal: „Ale to neznamená, že ty výnimočná nie si. Minimálne pre mňa v tom, ako veľmi sa podobáš mne."

Usmiala sa. Zdedila jeho priamočiarosť, trochu možno uzavretosť, ale hlavne bola rovnako tvrdohlavá a racionálna v riešení problémov. Povahou mu bola bližšie, než Christopher, to bolo neodškriepiteľné.

„Nie je ti smutno za mamou?" spýtala sa po chvíli tancovania bez slov.

„Samozrejme, že je. Myslím na ňu každý deň."

„Keď zomrela, bol si tu pre nás, aj keď to muselo byť pre teba ťažké," povedala potichu, nepozerajúc otcovi do očí. „Ďakujem."

Pritisol si ju na pár sekúnd bližšie, tak, aby neprerušil tanec.

„Miloval som ju, a myslel som si, že ten žiaľ nezvládnem. Ale vedel som, že keď to príde, už bude preč a ja musím pozerať na svet okolo seba, ktorý tu ostal a možno ma potrebuje."

„V tomto sa ti nepodobám," odvetila Amanda. „Keby niekto zomrel mne, asi by som dva týždne nevyšla z izby. Za mamou som plakala mesiace."

Pousmial sa a pokrútil hlavou.

„Si oveľa silnejšia, ako si myslíš."

Hudba dohrala a zastali. Otec ju odviedol k stolu.

„Uži si večer, Amy. Všetko najlepšie."

„Ďakujem."

Vybrala sa za Nickom. Plánovala si uňho nárokovať na tanec, a potom ešte jeden. Dlhoval jej všetku pozornosť, ktorú bol schopný dať. On ochotne súhlasil a o chvíľu už boli na parkete.

Princ Christopher však, prekvapivo, potenciálne tanečné partnerky tohto večera odmietal. Chystal sa pozvať do tanca Oliviu, samozrejme, ale z úplne iných príčin. Teraz sa však sústredil na rozhovor s Ochrancom, ktorý mu od svojho výstupu zo zrkadla nedal pokoj.

„Nepreháňaš trochu?" spýtal sa Christopher. „Veď je jasné, že otec musel tancovať s ňou, nič to..."

„Neznamená? A to Sopheliino žmurknutie?"

Christopher sám začínal mať pocit, že sa niečo deje, a navrával si, že je isto len paranoidný. Pochybnosti sa mu však zavŕtavali hlboko do mysle. Tie knihy, Sophelia, tanec... všetky tie rozhovory o následníctve, ktoré sa snažila kedysi začínať... Občas sa snažil presvedčiť Ochrancu i samého seba, že vlastne kráľom byť nemusí on a Amanda je rovnako dobrou voľbou. Ochranca o tom však nechcel ani počuť, odvolávajúc sa na skazu, ktorú by to kráľovstvu prinieslo, až mu napokon Christopher uveril. Zahnal obavy tým, že Ochrancu mu predsa poslala mágia a tá určite vie, čo robí.

„Pozri, doriešime to potom," mávol rukou, aby odohnal Ochrancu, ktorý neprestával hovoriť.

„Iba sa ti snažím vysvetliť, že na tomto plese musíš vystupovať ako kráľ."

„Pre začiatok idem zobrať Oliviu tancovať."

Vstal a zavolal ju, presne, ako jej sľúbil, s očarujúcim úsmevom na perách a vyzývavým pohľadom v očiach. S rovnako provokatívnym výrazom jeho ponuku prijala a odišla s ním na parket. Musela uznať, že tancoval rovnako výborne, ako aj... všetko ostatné.

Ples prebiehal pokojne a v uvoľnenej atmosfére. Všetko vyzeralo dokonale, svetlá v sieni žiarili a víno každému zlepšilo náladu a rozviazalo jazyk. Amanda nemohla uveriť, že v časoch bez mágie môže byť takáto šťastná, zabávať sa a na chvíľu nemyslieť na všetky tie zložité veci.

Lenže potom sa ozval z rohu siene obrovský rachot, hudba stíchla a všetci sa zahľadeli smerom na mladíka, ktorý zvrchu pristál na jednom zo stolov.