Hrubá kniha preletela krížom cez celú komnatu, narazila do steny a zviezla sa na zem, kde ostala otvorená smerom nadol s pokrčenými stranami. Christopher, stojaci pri polici s ďalšími knihami, sa s úškrnom otočil ku kreslu v rohu miestnosti.

„Vitaj v mojom svete," poznamenal.

Odpoveďou mu bol ťažký povzdych. Telly si pretrel oči a s námahou sa v kresle narovnal.

„Vieš, všetci tvrdia, že byť šľachtic je... lepšie."

„Tým myslia, že lepšie ako na poprave. Zvykneš si," odpovedal Christopher s pokrčením pliec. Odložil knihu a oprel sa o knižnicu. Pohľad mu zamieril k oknu, pomaly sa začínalo stmievať.

„Dokedy tu musíš byť?" spýtal sa Telly, sledujúc jeho pohľad.

„Večnosť," zavrčal Christopher.

Telly sa zasmial, prešiel k odhodenej knihe a zdvihol ju. Pozrel sa, na ktorej strane ostala otvorená, a prečítal pár viet. Hovorili o ochrane panovníka počas vojny. Kniha nepochádzala z Južnej Zeme, ale Telly sa už pred niekoľkými mesiacmi dozvedel, že pravidlá v Tairemone sa len málo odlišujú od tých v Južnej Zemi. Preto všetci súhlasili s tým, aby si ho na starosť vzala tairemonská princezná Amanda, a naučila ho, ako má byť manželom kráľovnej. Sophelia mala priveľa vlastných záležitostí, zmena, hoci menšia, čakala aj ju.

Dnes Amandu zastupoval Christopher, pravdepodobne na kráľov rozkaz. Telly sa nedozvedel, či je s ním za trest, alebo jednoducho preto, že Amanda mala iné veci na práci, a radšej sa nevypytoval. Christopher vyzeral už aj tak dosť otrávene.

„Akoby nestačili moje vlastné hodiny," zamrmlal, sledujúc knihu v Tellyho rukách s otvorene nepriateľským výrazom. „Len nedávno skončili, ale táto nočná mora ma bude prenasledovať do konca života!"

Telly sa zasmial a odložil knihu. Zahľadel sa na Christophera.

„Tak ma nauč niečo iné. Z tvojich skúseností."

Christopher neveriacky nadvihol obočie.

„Moje skúsenosti? Jedna skutočná vojna, pri ktorej... Som nič dokopy neurobil."

Otrávene odvrátil pohľad k oknu. Telly vedel, že tá vojna nie je práve najlepšia na rozhovory, a preto sa radšej rozhodol zmeniť tému.

„Radšej niečo zo života na kráľovskom dvore," navrhol. „Vyrástol si tu. Najlepšie niečo optimistické, nie tie kecy z kníh."

Christopher sa zamyslene pousmial.

„Z polovice otrava, nuda, formálne veci. Ale tá druhá polovica je super, to je pravda. Keby som nebol princ, veľa vecí by som nezažil, nenaučil by som sa tak dobre šermovať... a ďalšie veci. Ľudia ma rešpektujú." Zazrel na Tellyho. „Aspoň väčšina."

Tak to už býva, keď ti niekto zachráni krk, pomyslel si Telly, ale nepovedal nič. Obaja sa tvárili, že svoje konflikty pochovali v minulosti, ale v skutočnosti vedeli, že to tak nie je. Keby Christophera nezväzoval dlh za život voči Tellymu, a Tellyho prísaha vernosti kráľovi a krajine, pravdepodobne by sa nikdy ani nepokúšali normálne komunikovať.

Telly radšej neodpovedal, vrátil sa do kresla. Kníh mal už plné zuby, bolo toho priveľa, čo si musel pamätať, a, ako Christopher povedal, väčšina z toho boli nudné formality. Mal pocit, že ako mešťan mal život oveľa jednoduchší. Zmena mu ale aj tak stála zato. V spomienkach sa vrátil jedenásť rokov dozadu.

Bol ešte malý chlapec. V to ráno svietilo slnko a zalievalo celú záhradu za domom jasným svetlom, vzduch sa začínal zohrievať a z ulice doliehal zvuk začínajúceho mestského rána. Telly kráčal opatrne popri plote záhrady, aby na opačnej strane záhonov napravil drevený terč, ktorý vietor v noci vykrivil. Na konci záhrady zastal a na chvíľu sa zahľadel na námestie. Ich dom stál len niekoľko ulíc od paláca a z konca záhrady sa dalo uličkami pomedzi domy zazrieť kúsok námestia a vysokej veže paláca za ním. Tellymu sa páčil ten pohľad, hoci najradšej obdivoval palác zblízka, priamo z centra námestia.

Vyrovnal terč a vrátil sa späť k domu, na miesto, odkiaľ strieľal.

Svoj prvý luk dostal od otca, sám mu ho vyrobil. Telly dlho strieľal s ním, kým sa nenaučil vyrobiť luk sám. Pomaly natiahol tetivu a zamieril na terč. Svet na chvíľu prestal existovať, sústredil sa len na čierny bod v strede, ktorý sa vždy usiloval zasiahnuť, a hoci boli jeho strely z roka na rok presnejšie, nikdy so sebou nebol spokojný.

Vystrelil. Šíp potichu preletel cez celú záhradu a zabodol sa do terča, stred však opäť netrafil. Telly sa zatváril nespokojne a chcel nabiť luk ďalším šípom, ale vyrušil ho hlas z konca záhrady.

„Mier vyššie!"

Prekvapene pozrel hore. Pri plote stálo dievča. Vykročil k nej a cestou si ju obzeral, bola od neho o niekoľko rokov mladšia, ale oveľa lepšie oblečená. Nevyzerala ako obyčajné dievča. Telly jej preto nedôveroval, nikoho z vyšších vrstiev nepoznal a rodičia mu hovorili, že šľachtici sa s mešťanmi bežne nerozprávajú.

„Kto si?" spýtal sa, keď prišiel až k nej.

„Sophie," predstavila sa stručne.

„Telly."

Na chvíľu bolo ticho, potom kývla k luku.

„Pozerala som, ako strieľaš. Celkom dobré, na chlapca," uškrnula sa.

„Čože?" nahneval sa Telly. „Lebo ty to vieš lepšie! Veď si ešte decko! Koľko máš rokov?"

„Ty si ešte tiež decko, tak čo," nenechala sa vyviesť z rovnováhy. Telly mal jedenásť a rozhodne sa už necítil ako dieťa, ale ona mala evidentne iný názor. „Pusť ma dnu, ukážem ti, ako strieľam ja."

Telly sa načiahol za zadnými dvierkami do záhrady, ale zháčil sa a zahľadel sa na ňu.

„Najprv povedz, kto si."

„Veď som povedala."

„Nie meno!" hádal sa Telly.

Sophie prevrátila očami.

„Fajn, som princezná, ale neprezraď ma."

„Čože?" vykríkol Telly.

„Psst!" zamračila sa Sophie. „Som z Južnej Zeme, sme tu na návšteve, neviem, načo. Bola tam nuda, tak som zdrhla," kývla hlavou k palácu.

„Ale... nebudú ťa hľadať?"

„Budú," odvetila jednoducho. „Ale kým ma nájdu, môžem si zastrieľať?"

Telly váhal, ale nakoniec ju pustil dnu. Žiarivo sa naňho usmiala a bežala na druhú stranu záhrady. Išiel za ňou a sledoval, ako zdvihla luk. Bolo vidieť, že to nerobí prvýkrát. Pohodila hlavou, aby dostala preč z tváre pramene hnedých vlasov. Na tento obraz Telly nikdy nezabudol. Bolo to prvýkrát, čo ho uchvátila. Nie preto, ako vyzerala, ale pre oheň, ktorý z nej sálal, už vtedy, keď bola malé dievča.

Vystrelila a zamračene sledovala šíp, ako sa zabodol do terča.

„Tiež nie je v strede," poznamenal Telly.

„Ale je bližšie, ako tvoj," nedala sa a znova natiahla luk.

Chvíľu strieľali a zabudli na to, že by medzi nimi mala byť obrovská, neprekonateľná priepasť. Dovtedy, kým si Telly nevšimol kráľovské stráže v uliciach.

„Myslím, že ťa hľadajú, Sophie," povedal. „Mala by si sa vrátiť."

Povzdychla si a prevrátila očami. Telly len pokrútil hlavou.

„Ako sa ti môže nepáčiť v paláci? Veď je taký... krásny."

„Príliš," skonštatovala Sophie a podala mu luk. „Pôjdem, nechcem, aby si mal problémy."

„Ty nebudeš mať problémy?"

„Ja ich mám vždy."

Telly sa zasmial.

„Tak sa maj."

Sophie sa otočila na odchod, ale ešte raz sa zastavila a pozrela sa na Tellyho.

„Nechceš niekam chodiť strieľať? Mohli by sme trénovať spolu."

„Dobrý nápad," súhlasil.

„Za hradbami Carbornu pri lese je lúka."

„Poznám ju."

„Uvidíme sa tam?"

Dohodli sa, že sa uvidia, a skutočne sa o pár dní stretli. Na tej lúke potom vyrastali, oni, ich priateľstvo a ich zbrane, najprv ako deti, až časom dospeli a hoci sa mali stať každý niekým iným, ostali rovnakí, ako vtedy na záhrade Tellyho rodičov.

O veľa rokov neskôr bola vojna, vďaka ktorej sa Telly stal rytierom. A hoci to nemalo byť možné, jeho svadba so Sopheliou mala byť už o niekoľko dní. Mal si vziať jedinú princeznú Južnej Zeme, ktorá mala byť pri tej príležitosti zároveň korunovaná na kráľovnú. Po rokoch po jej boku sa už naučil, že život na dvore nie je o nič jednoduchší, než kdekoľvek inde. Našťastie, aspoň na niečo ho mohla Amanda alebo Christopher pripraviť.

„Už ma to nebaví," vyhlásil Christopher po chvíli zamysleného ticha. „Vieš čo, aj tak... odteraz budeš mať všade naokolo ľudí, ktorí ti budú radiť. To je veľká výhoda, ver mi."

Postavil sa a zamieril k dverám bez ďalších rečí. Telly ho nasledoval, a hoci sa necítil o nič múdrejší, posledná veta ho trochu povzbudila. Kráľovná má okolo seba veľa radcov, snáď bude niektorý vedieť, čo má robiť.

Christopher sa rozlúčil s Tellym vo vstupnej sieni hradu a sledoval, ako odchádza a v bráne sa míňa s Amandou. Pousmial sa a v duchu vymýšľal vtipnú poznámku, ktorou Amandu privíta späť v hrade, ale keď prišla bližšie, spozoroval, že niečo nie je v poriadku a zvážnel. Amanda sa tvárila nanajvýš znepokojene.

„Amy?" oslovil ju opatrne. „Čo sa deje?"

Na chvíľu neisto zastala, akoby sa musela premáhať.

„Ja... To Perceus... vlastne neviem," povedala zmätene, pokrútila hlavou a pokračovala k svojej komnate.

Christopher ju nasledoval, neplánoval sa len tak vzdať.

„Čo s ním? Pohádali ste sa?"

„Nie, len..." povzdychla si a zastala. Otočila sa k bratovi a tentoraz mu venovala plnú pozornosť. „Vieš, že draky sú niekedy... nevypočítateľné. Jednoducho sa mi dnes zdal podozrivo uzavretý."

„Nepýtala si sa ho, prečo?"

„Ale áno," prikývla Amanda. „Vravel čosi o černokňažníkoch, vraj sa pohybujú nebezpečne blízko jeho územia."

Christopher stále nerozumel, kde je problém.

„No a?"

„No a viac mi nepovedal, ale ostatné draky sú trochu nepokojné a podľa mňa vyčítajú Perceovi, že sa spojil s ľuďmi."

Christophera toto poznanie neprekvapilo, bezproblémové spolunažívanie s drakmi si nikdy nepredstavoval, skôr ho znepokojila zmienka o černokňažníkoch.

„Blízko ich hranie znamená neďaleko nás," poznamenal.

Amanda prikývla, vedela, na čo myslí.

„Zatiaľ ale nerobia problémy."
Černokňažníci boli ľudia, nie však ako ostatní. Vedeli čarovať, ale na rozdiel od Amandy k tomu potrebovali nástroje a zaklínadlá. Čo oni dokázali len s vzácnymi artefaktmi, ona zvládala silou mysle a tým nad nimi mala stále prevahu, keby ju potrebovala. Každý by sa však konfliktu s nimi radšej vyhol. Amanda sa rozhodla radšej zmeniť tému.

„Ako bolo s Tellym?" spýtala sa.

Christopher prevrátil očami.

„Už nikdy sa s tebou nestavím. Nič proti Tellymu, on bol v pohode... teda, bol ako vždy... ale tú etiketu vyhlasujem za svojho úhlavného nepriateľa."

„Zvláštne, že aj napriek tomu si vždy ty ten profesionálnejší v spoločnosti," podotkla Amanda.

„Ale to je prirodzený talent."

„Možno to je tvoja schopnosť."

„To ťažko. Z toho, že som dokonalý, som sa ešte neunavil," uškrnul sa Christopher.

Amanda len pokrútila hlavou a vošla do svojej komnaty. Christopherova schopnosť sa stále neobjavila, a začínala byť vážne zvedavá, možno viac, ako on sám. Ona dokázala čarovať... pri tej myšlienke si spomenula na černokňažníkov a stiahlo jej hrdlo.

Nič sa nedeje, snažila sa upokojiť. Možno sú nablízku len náhodou. Možno sa nič nestane.