,,Prepáč, ja nemôžem..."

Povzdychla som si. Mala som vedieť, že to príde.

,,Myslela som si, že to zvládnem, ale asi nie. Prepáč, pôjdem."

Vzala som si veci a chcela som výjsť z tejto provizórnej skrýše, no Adam ma chytil za ruku, tak som zastala.

Stiahol ma k sebe dolu. Najprv som myslela, že skončím v jeho lone, ale našťastie ma posadil vedľa seba.

,,Ja to chápem, kvôli tomu nemusíš odchádzať."

,,Ďakujem."
Usmiala som sa naňho a myslela to vážne.

Chápal ma, a to bolo pre mňa v tú chvíľu najdôležitejšie.

,,Zostaneš?"
Prikývla som a siahla po Tombleronke.

Chvíľu na mňa hľadel, asi čakal či si odsadnem, no ja som tak neurobila.

Prvýkrát v živote som veci jednoducho nechala tak, do ničoho a nikoho nerýpala. Oprela som sa o stenu z krabíc a vychutnávala si Tombleronku.

,,Zmeníme tému, hm?" obrátil sa ku mne po chvíli s otázkou, na ktorú som súhlasne prikývla ,,ideš niekam s rodičmi na Vianoce?"

Pre Adama to bola možno normálna, bežná otázka- o pár dní tu mali byť predsa Vianoce. No touto otázkou nezasiahol len jedno tmavé miestečko na mojej duši, ale rovno dve, čo som už ignorovať nemohla.

Síce Adam bol posledný, koho by som mala viniť, ale bol jediný na blízku, tak na kom som si mala vybiť ten príval hnevu, ktorý sa dral na povrch?

,,Lili, zlatíčko, nesmieš hrýzť perá," vytrhla mamička svojej dcére pero z ruky a nepekne na ňu pozrela.

,,Ale ja ščem!" povedalo dievčatko, na svoj vek až priveľmi detským hlasom.

,,Občas nemôžeme dostať to, čo chceme," povzdychla si ticho, dúfajúc, že jej dcéra s bujnou fantáziou ju nepočula. Nechcela, aby si Lili myslela niečo zlé, nedajbože, aby pátrala po význame tých slov. Aby poznala pravdu.

,,Tak poď, Lili, otvoríme si darčeky!" naradostene zvolala, akoby úplne zabudla na svoje predošlé slová. Jej pocity sa behom sekundy vytratili.

,,Ale ja ščem počkať na ocka!" opäť predniesla svojím detským hláskom.

Mamička si iba povzdychla. Ako vysvetliť svojej deväťročnej dcérke, čo sa stalo?

,,Zlatko, vieš, tvoj ocko...on-" 

Bola prerušená hlasným buchotom na dvere. Vstala, dcéru nechala samú v obývačke a išla otvoriť dvere.

Lili nepočula všetko. Iba hrozný krik, ktorý sa ozýval spoza dverí. Mamička plakala, kričala a ďalšie dva hlasy sa len smiali. Posledné, čo Lili počula predtým, než všetko utíchlo, bol hlasný výkrik jej mamičky. Netrval dlho, no aj tých pár sekúnd jej trhalo srdce, po lícach jej stekali  slzy a do ticha sa potom ozývali jej tlmené vzlyky.

Spomienka na mamu, ktorá sa mi ako prvá spojila s Adamovými slovami, mnou zatriasla, hnev sa vyparil. Na tú noc som chcela zabudnúť. Vymazať ju zo svojej hlavy, mysle, života. No nešlo to a ona sa mi opäť vryla do myšlienok. Rozochvela moje vnútro a čo nevidieť aj moje ruky, nohy sa mi podlomili a slzy minulosti sa stali problémom súčasnosti. 

Začala som potichu vzlykať do rúk, ktorými som si prikryla tvár.

Nenávidela som seba, svoju myseľ, tých darebákov a Adama, ktorý vedľa mňa sedel, očividne rozhodnutý nechať ma vyplakať si oči.

,,Lili, čo sa deje? Prečo plačeš?" odhodlal sa nakoniec k činu Adam a pohladil ma po chrbte.

,,Nič, nechaj to tak."

Zdvihla som k nemu hlavu, ponad slzy sa naňho slabo usmiala a odložila späť tú temnú spomienku na smrť mojej mamy do kúta.

//

Veselé Vianoce, ľudkovia 💚🎄

Teoreticky boli Vianoce síce včera, ale úradne sú dnes😂
A budeme sa tváriť, že som nechcela dať včera tri časti, ale bola som príliš lenivá napísať ich, preto to píšem dnes😂😁

Teraz mi už chýba len zázrak, vďaka ktorému to do konca roka stihnem 🙈

Každopádne, dúfam, že sa vám časť páčila 💚

Ak ma osvieti, možno bude dnes ďalšia 😁❤️

💚💚💚