Oproti mojej ceste ráno bola cesta z obchodu oveľa pokojnejšia. Teda, aspoň navonok.  Nikto nemohol vidieť ten rozruch v mojej hlave. 

Milión myšlienok zapichnutých v mojom mozgu,  ktoré sa každým krokom, každou sekundou vrývali čoraz hlbšie dovnútra a spôsobovali mi nesmiernu bolesť. Mala som chuť kričať, plakať, ale aj sa smiať, tešiť sa. Čo som však mala naozaj urobiť?

Posledných pár hodín mi v hlave nespravilo nič viac než guláš. Ten chalan ma úplne zmiatol a, aby toho nebolo málo, bol môj nákup opäť opustený v uličke s cukrovinami, kde som ho znovu nechala.

Ako sa teraz vyspím? 

Bolo síce možné, že aj s liekmi na spanie by sa mi to nepodarilo, keďže moja hlava bola ako pred explóziou, no bez nich by to bolo ešte horšie. Zabralo mi iba chvíľu, kým som sa rozhodla vrátiť späť do obchodu. 

Stretnutia s Adamom som sa už tak neobávala, no aj napriek tomu som dúfala, že ho nestretnem. Plán bol jednoduchý: čo najrýchlejšie sa dostať do inkriminovanej uličky, vziať nákup a utekať k pokladni. Ak budem dostatočne rýchla, možno ma Adam ani neidentifikuje, keď okolo neho náhodou prejdem.

Prvé dva body som zvládla na jedničku. Košík s mojim nákupom bol presne tam, kde som ho nechala a po ceste k nemu som nestretla takmer ani dušu.

 Povedzme, že sme s Adamom boli v tom sklade dlhšie, než by sme mali a obchod sa na dnes blížil ku zatvoreniu. Sem tam sa len mihli ľudia, ktorí boli neskoro v práci alebo zabudli nejakú tú surovinu, čo bolo vidno pri pokladniach, kde sa celý môj plán zrútil. Bola tu jedna vec, s ktorou som absolútne nerátala.

 Adam pracuje v obchode. Adam PRACUJE v obchode! A práca v obchode nezahrňuje iba striehnuť na rebelské dievčatá, ktoré kvôli čokoláde lezú na regál. Adam pracoval za pokladňou, zdôrazňujem, že za jedinou otvorenou, keďže o tomto čase už predsa len ľudia do obchodu nechodia. Iba hlupane ako som ja. 

 Rad nebol veľmi dlhý, stálo tam iba tých pár ľudí, ktorých som videla cestou, no aj vďaka nim si ma Adam nevšimol. Ja som sa postavila do najbližšieho rohu, odkiaľ som ho nebadane pozorovala. Bolo zlaté, ako sa sústredil. Po asi desiatich minútach, kedy sa rad rozpustil a Adam obsluhoval poslednú, postaršiu pani, prenikla som do už neexistujúceho radu a na pás vyložila svoj nákup.  

Za ten čas sa pani Adamovi vyrozprávala a on chudák sa len na ňu zdvorilo usmieval, netrúfajúc si prerušiť ju.

Nakoniec som predsa len prišla na rad ja, stará pani odišla a Adam už do rúk zobral najbližší kus na páse. Zhodou okolností Tombleronku. Pohľad, ktorý mal doteraz upretý na svoje ruky pohybujúce sa po pulte, mu vyskočil hore. Oči sa mu vpili do tých mojich, tvár mu rozžiaril úsmev a od prekvapenia takmer nezatvoril ústa. V duchu som sa nad jeho reakciou zasmiala. 

,,Čo tu robíš?" usmial sa na mňa, stále viditeľne prekvapený.

,,Aj ja ťa zdravím," podpichla som ho a hlavou kývla na pás s mojim nákupom.

,,Znovu ostal v tej uličke," zasmiala som sa.

Adam sa na mňa usmial a začal blokovať môj tovar. Keď sa mu do rúk dostali lieky na spanie, trochu zvraštil obočie, ale nič nepovedal. Celý čas som ho otvorene pozorovala, no ani na to nereagoval, možno si to ani nevšimol alebo už bol zvyknutý.  Nákup som mala po pár minútach už vložený v taške, vytiahla som teda peňaženku, no Adam sa načiahol poza pult a zastavil ma. 

,,Čo to zase stváraš?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím. 

,,Je to na mňa."

,,Adam, džentlmeni ponúkajú zaplatiť za ženu večeru, nie nákup sladkostí," zasmiala som sa a pokrútila nad ním hlavou. Kde on chodí na také nápady?

,,Ja nemám problém zaplatiť obe," uškŕňal sa.

,,Ale ja s tým problém mám. Zober si prosím ťa tie peniaze, dobre?"

Podala som mu desať librovú bankovku, ktorú si s povzdychnutím zobral a ja som sa spokojne usmiala.

,,Hm, o chvíľu to tu mám zavrieť, vadilo by ti ma počkať, aby som ťa mohol odprevadiť domov?" 

,,Je už dosť neskoro," doložil ako vysvetlenie, keď som hneď nezareagovala.

,,Rada," súhlasila som.

Následne sa Adam odpratal niekam dozadu a neskôr sa objavil  prezlečený v obyčajnom tričku s krátkym rukávom a so zimnou bundou v ruke.

,,Nebude ti v tom zima?" prehodila som.

S úsmevom záporne kývol hlavou a po vypnutí svetiel ma vyprevadil von. Z ruky mi vytrhol nákupnú tašku a až tak sme kráčali ďalej. Moja cesta domov netrvá nikdy veľmi dlho, ale v tom mučivom tichu, ktoré medzi nami panovalo, mi to pripadali ako hodiny nepretržitej chôdze.
Prečo teraz mlčí, keď chcel ísť so mnou?

Nakoniec sme sa predsa len dostali pred bytovku, v ktorej bývam a vtedy som sa začala báť, že bude chcieť ísť dovnútra. Domovy vedia prezradiť viac než dosť a ja som už  vtedy mala pocit, že toho vie o mne až priveľa. 

Potom však odrazu zastavil a mne sa uľavilo. Stála som blízko pri ňom, takže mu nerobilo veľký problém otočiť si ma k sebe, čím sa vzdialenosť medzi nami a našimi tvárami radikálne zmenšila.

Myslela som si, že ma pobozká. Vlastne, komu by to nenapadlo? Boli sme pri sebe tak blízko, aký iný spád by to mohlo mať? Neviete? Ja vám to poviem-žiadny.

Tašku mi vložil do ruky, zašepkal jednoduché ,,maj sa" a odišiel.

Nechal ma tam stáť samú s liekmi na spanie a hlavou ešte bližšie k explózií. 

,,Hej!" zakričala som za ním, odhodlaná nenechať to len tak.

Neotočil sa, tak som sa za ním rozbehla. Neuvedomovala som si, ako hlúpo som sa správala. Naháňala som ho, pretože ma nepobozkal. To však nebola myšlienka, ktorá mi letela hlavou. Tá správna myšlienka.

Jednoducho som sa za ním rozbehla, ale po chvíli mi už dochádzal dych, tak som zastala.

,,Adam!" zvrieskla som už trošku nahnevane. 

Nič. Neotočil sa.

Nemala som už ani silu kričať, tak som zvolila poslednú možnosť, ktorá mi napadla. Rukou som zašla do tašky s nákupom a vytiahla predmet, ktorý som doňho následne hodila.

Ako inak, bola to Tombleronka a trafila ho rovno do hlavy.

Následne sa otočil a pri pohľade na osobu, ktorá niekoľko metrov za ním stála, sa doširoka usmial. Na mňa.

,,Si hluchý?" skríkla som znovu, keďže už som mala jeho pozornosť.

Vytiahol si slúchadlá z uší a kráčal ku mne.

Takže on mal slúchadlá! Ja si tu idem zničiť hlasivky a on má slúchadlá!

Už bol takmer rovnako blízko pri mne ako keď odchádzal.

,,Prečo si tak náhle odišiel?"

Uvedomovala som si, že som znela priam zúfalo, ale z istého dôvodu mi na tom pri ňom až tak nezáležalo.

,,Myslel som si, že som to už prehnal. Nevyzerala si práve nadšene," nervózne sa zasmial a bolo vidno, že bol obsahom svojich slov presvedčený, aj keď mu to radosť nerobilo.

Tentoraz som spravila pár krokov ja a opäť sme boli tam, kde predtým. Len pár milimetrov od seba.

,,Čo to stále robíme?" hlesla som.

,,Neviem," priznal.

Naklonil hlavu a ja som sa postavila na špičky, keďže výškový rozdiel medzi nami tam predsa len bol.

Potom sa nám pery dotkli. Adam sa snažil bozk prehĺbiť a ja som ho nechala. 

Takto sme tam stáli niekoľko minút a bozkávali sa.

A ja som sa neodtiahla. 

///

Ahojte💚

Viem, že dva dni časť nebola, ale snáď vám to týchto 1200 slov vynahradí 😂😂😝

Časť som písala už včera doobeda, ale nejako neprišlo na vydanie😅

Každopádne, aj keď ma to mrzí, tak do konca roka ukončiť tento príbeh nestihnem. Musela by som celé dni iba písať a nič iné alebo chcieť napísať menej častí, prípadne skrátiť dej.😕💔

Dúfam, že vám to nevadí a aj keď už Vianoce budú dávno za nami, príbeh dočítate.💙💚

Som zvedavá na vaše názory na túto časť ❤️💚❤️

💚💚💚

(práve som chcela vydať ďalšiu časť a všimla som si, že táto je opäť ako návrh 🤦)