,,Čo?"
Obrátila som sa späť k môjmu prenasledovateľovi a spýtavo nadvihla obočie.

,,Nič," mykol plecami a sám sa otočil na odchod.

To myslí vážne?

,,Hej! Čo to malo znamenať?"
Zrýchleným krokom som ku nemu podišla a potiahla ho za rukáv trička.

,,Nič, nechaj to tak."
Mávol rukou a ak by som ho za to tričko nedržala tak pevne, bol by odišiel.

,,Nenechám a neodídem, kým so mnou nebudeš normálne hovoriť," tvrdohlavo som si stála za svojím.

Na sekundu akoby sa mu na tvári mihol úsmev, no bolo to také rýchle a takmer nebadateľné, že som tomu nevenovala ktovieakú pozornosť.

Ale bolo to tam.

,,Dobre, tak poď so mnou."

Chytil ma za ruku, ktorú som síce nestriasla, ale ani som ho nenasledovala.

Nebola som si istá, či to bol dobrý nápad.

,,Chcela si sa rozprávať, tak poď."

Potiahol ma za ruku a keďže moja zvedavosť opäť zvíťazila nad rozumom, šla som.

Myslela som si, že ma zatiahne niekam na trhy alebo do nejakej tmavej uličky, kde mi vyberie vnútornosti, no na moje vlastné prekvapenie som sa objavila v sklade obchodu.

Stále dobré miesto na vraždu.

Túto myšlienku som schovala do úzadia, pretože byť v opustenom sklade plného jedla bol ako splnený sen.

Z jednej krabice môj únosca vytiahol dve deky a pokračoval ďalej v ceste.

Dúfala som, že ma tu nenechá, pretože by ma potom pravdepodobne musela ísť hľadať policajná čata so psami, ktorí by po roku možno aj vyňuchali moje kosti.

Zastali sme pred obrovskou hromadou krabíc, z ktorých pár dal preč a prekĺzol za ne aj s dekami.

Ja som čakala ,vonku' a uvažovala či nemám újsť, kým ešte môžem.

,,Ideš?" vystrčil von svoju blonďavú hlavu a ponúkol mi pomocnú ruku.

So všetkou hrdosťou som odmietla a zvyšné krabice preliezla sama.

,,Je tu tma," podotkla som, na čo sa zasmial  a zapálil sviečku.

,,Začína to byť divné," pridala som ďalšiu svoju poznámku a v rozpore s jej významom som rozprestrela jednu deku a sadla si na ňu.

To isté urobil aj...

,,Hej, ako sa vlastne voláš?"

Na chvíľu ku mne zdvihol pohľad, potom si sadol na svoju rozprestrenú deku a mlčal.

,,Adam," povedal tesne predtým, než som stihla niečo povedať.
Niečo typu či je hluchý.

,,Tak, Adam," dala som si pozor, aby som dôraz vložila na jeho meno ,,povedz mi niečo o sebe."

Prekvapene pozdvihol obočie. Treba uznať, že nebol jediný prekvapený, ale keď ja otvorím ústa, nikto si nie je istý, čo z nich výjde.

,,Čo by si chcela vedieť?" provokačne sa na mňa usmial, na čo som ihneď svoju otázku oľutovala.

,,Všetko, čo mi budeš chcieť povedať."

,,Dobre, ale najprv..."

Vstal a začal sa hrabať v jednej krabici.
,,Keďže si si svoj nákup nechala v predajni," začal a ja som neverila, že ma opäť pripravil o moju Tombleronku, pre ktorú som sa už dvakrát šplhala na regál ,,tak táto je na mňa."

Dopovedal a podal mi moju vysnívanú Tombleronku.
Ak som bola šťastná, tak to bolo slabé slovo.

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem!"

Usmiala som sa naňho a vrhla sa mu okolo krku.

Vzápätí som sa však odtiahla, keďže som si uvedomila, čo robím a prečo to robím.

,,Keby som vedel, že ma objímeš, keď ti dám tú čokoládu, urobil by som to už prvý raz."

Nachvíľu sa zamyslel a dala by som ruku do ohňa, že spomínal na naše prvé stretnutie: ,,Aj keď ani to nebolo na zahodenie."

Zasmial sa, ale ja som sa začervenala.

To nebolo, naozaj, naozaj nie...

///

Heyy💚🙈

Neviem ako vy, ale ja si myslím, že táto časť už je celkom pozitívna 😄😁

A ešte pár takých asi aj bude😬

Dúfam, že sa vám páči 💚
Mne áno 😂 Po dlhšom čase som spokojná s celým obsahom 💓💓

Som zvedavá na vaše názory 💕

💚💚💚