V objatí zostali celú noc stáť pred oknom, pozorujúc tak krásu nočného areálu Rokfortu. James by najradšej vzal Avani von pod Neviditeľný plášť a prechádzal by sa s ňou pri Čiernom jazere počas celej nádhernej noci, ale Avani ešte nebola v tak dobrom zdravotnom stave, aby mohli riskovať.

„Dnes v noci je ozaj nádherne, nemyslíš?" spýtala sa Avani svojho chlapca, ktorý ju objímal okolo pása a bozkával ju do vlasov, pričom aj vdychoval ich skvostnú vôňu.

Slovami by sa nedalo dobre opísať, ako rád bol James za to, že sa už všetko dalo zase do poriadku a on mohol byť pre Avani skutočným priateľom, skutočnou oporou. Tá beznádej, ktorá ho počas posledných dní pohlcovala, bola jednou z najhorších vecí, aké sa mu kedy prihodili.

„Ani tá obloha plná hviezd nie je krajšia, ako ty, Avani," odvetil a ona sa od neho hlavou oddialila len o pár centimetrov, dosť na to, aby sa mu mohla zahľadieť priamo do orieškovo-hnedých očí, ktoré toľko milovala.

„Si až neznesiteľný romantik, James Sirius Potter," pokrútila hlavou, usmiala sa a následne svojho milovaného pobozkala.

„Pri tebe sa nedá byť ničím iným," mykol plecami a potom sa obaja schuti zasmiali. Boli takí šťastní, takí spokojní, až sa im obom nechcelo veriť, že to všetko je reálne, tak skutočné...

...

James sa vytratil pod Neviditeľným plášťom neskoro v noci a dával si počas cesty do chrabromilskej klubovne veľký pozor, aby na neho nik nenatrafil. Skôr by sa dalo povedať, že sa vytratil krátko pred svitaním a nechcel budiť pozornosť madam Pomfreyovej, ktorá by sa do Nemocničného krídla dostavila hneď zrána.

Tmavovlasý siedmak s obrovským talentom na hranie metlobalu si dával veľký pozor, aby nezobudil svojich priateľov zdieľajúcich s ním jednu izbu, no, žiaľ, nezadarilo sa. Jeho najlepší priateľ s ním očividne zdieľal aj spánkovú telepatiu, pretože sa ihneď po jeho príchode do izby prebudil a nemienil nič nechať len tak na náhode. Vedel, že je ešte príliš skoro na to, aby sa vracal späť. Bol informovaný o jeho nočných výletoch k Avani, akurát že v posledných dňoch, respektíve nociach, tam James nechodil a on mal dojem, že to už načisto vzdal.

„Kadiaľ si blúdil, Džej-Džej?" opýtal sa Fred svojho najlepšieho priateľa a následne aj on vstal z postele a prešiel po špičkách k tej Jamesovej. Dosť, že sa zobudil on, nemuseli sa ešte ich ďalší spolubývajúci.

„Načo vôbec kladieš takú otázku, keď odpoveď sám dobre poznáš?" odpovedal na otázku otázkou a zatiaľ čo sa James prezliekal do pyžama (ktovie tak načo), Fred sa tváril zamyslene, pretože skutočne premýšľal. Tušil, že bol predsa len za tou tmavovláskou z Bystrohlavu, ale prečo by sa potom vracal až tak neskoro?

„Ak by si aj bol za Avani, čo je očividne viac ako pravdepodobné, čo si tam potom robil toľko hodín? Nikdy si sa tam tak veľa nezdržiaval," skonštatoval Fred aj nahlas a James sa uškrnul. Iste, že mienil svojmu najlepšiemu priateľovi všetko povedať a náležite vysvetliť, ale chcel si aspoň na moment užiť ten Fredov nechápavý pohľad.

„Zmena je život, priateľu," odvetil James so stálym úškrnom na perách. Cítil sa tak neskonale šťastný, naplnený, akoby život už dosiahol vrcholu svojej dokonalosti a on bol teraz v skutočnom raji. Vedel, že ešte by nemali všetci vedieť o zmene Avaninho stavu a najmä o ich vzťahu, pretože by to všetko bolo príliš narýchlo, ale Fred to vedieť mohol, o tom bol viac ako presvedčený.

„Konkrétnejšie to už nejde?"

James sa len potichu zasmial, a to aj napriek tomu, že mu bolo Freda trochu ľúto. Keby mu sám toto robil, asi by sa zbláznil a rovno mu jednu vrazil, Ale jeho vskutku bavilo robiť si z Freda srandu. No napokon sa odhodlal mu povedať, o čo šlo: „Spomenula si. Moja Avani... ona... spomenula si," riekol James s nadšeným úsmevom na perách, ako keby už nikdy nemal byť šťastnejší.

„Čože?!" skríkol Fred. Ten nemohol veriť vlastným ušiam. „Avani si spomenula?" spýtal sa, ako keby sa potreboval uistiť, že dobre počul, že je to naozaj pravda.

„Áno," prikývol a takmer mu vybehli slzy od šťastia. Vlastne... nie len takmer.

„A?" Fred sa pýtal svojho najlepšieho priateľa preto, že bol neskutočne zvedavý a potreboval vedieť všetko. Všetko, čo sa stalo a čo sa ešte len bude diať medzi nimi dvoma.

„Zase som ju získal," odvetil James a dlho netrvalo, než ho Fred zovrel v objatí. Fred vyslovene žiaril, pretože to svojmu najlepšiemu kamarátovi veľmi prial a bol rád, že obaja získali dievčatá svojich snov. On Hope a James zase Avani. Všetko bolo také, aké to aj malo byť.

„Kamoško, to je fakt mega. Moc ti to prajem," potľapkal to po chrbte a James sa neustále usmieval ako slniečko na hnoji. Slovami by nemohol opísať, aký bol šťastný. Najradšej by teraz vykríkol do celého sveta, ako je šťastný a že by mal každý človek milovať tak veľmi, ako miloval on Avani Zabiniovú.

„Ďakujem," povedal James a venoval úsmev svojmu priateľovi. Taký, ktorý mal špeciálne len pre svojho bratranca, chalana, ktorý mu bol ako druhý brat.

„Džej-Džej, nemáš začo, ale teraz choď fakt seriózne radšej spať, pretože musíš byť fit, keď čoskoro Avani prepustia z nemocnice," Fred žmurkol na Jamesa a ten len prikývol. Doteraz by to ani sám nepovedal, no bol ozaj unavený a už ho to ťahalo na spánok. Navyše Fred mal pravdu, musí byť už prakticky dnes fit, aby mohol ísť za svojím dievčaťom, ktoré pravdepodobne čoskoro prepustia z Nemocničného krídla.

„Dobrú noc," zaželal James bratrancovi a ten pozdrav sa mu vyslovoval akosi zvláštne. Možno to bolo preto, že bol unavený, ale skôr by povedal, že to bolo preto, že nevyslovoval dobrú nox, pozdrav, ktorý si hovorievali s Avani.

„Aj tebe, bráško, aj tebe," odvetil mu Fred a ten sa následne pobral do svojej postele, kde dal prednosť vlastným myšlienkam. Obaja chalani ešte pred spánkom mysleli na svoje polovičky a na to, aký úžasný vlastne život je.

James ešte chvíľu pobudol v posteli bez toho, aby zaspal. Musel myslieť na to všetko, čo sa stalo. Na to, ako pred rokmi po prvýkrát zbadal Avani Zabiniovú a ako sa do nej okamžite, vtedy ešte len platonicky a detským spôsobom zamiloval. Musel myslieť na to, ako naozaj chodieval po chodbách s nádejou, že ju uvidí. Ako ukradol sesternici rozvrh len preto, aby vedel, kedy sa im končí hodina a kde ju vlastne mali. Ako sa s ňou tento rok akosi spontánne začal baviť. Ako sa objali. Ako sa hádali. Ako si napísali listy. Ako sa zdravili na dobrú noc. Ako sa prvýkrát pobozkali. Všetko bolo také dokonalé, až to viac dokonalé ani nemohlo byť.

Všetko bolo v poriadku.