Ostré slnečné lúče zavítali skoro ráno i v dome Zabiniovcov, a práve kvôli nim sa Padma Zabiniová prebudila nahá pod tenkou prikrývkou. Aký dlhý čas prebehol od takejto podobnej chvíle... A musela uznať, že jej to chýbalo. A ako veľmi...

„Dobré ráno, láska," zaželaj jej manžel, ktorý jej neposlušné vlasy odhrnul z tváre a následne sa na ňu usmial spôsobom, akým asi ešte doteraz nikdy. Ani raz za ich toľkoročné manželstvo.

„Aj tebe dobré ránko," Padma prižmúrila oči kvôli ostrému slnku svietiacemu priamo do jej tváre. No na jej tvári sa okrem trpkej grimasy objavil láskavý úsmev.

„Blaise, musíme to Avani povedať," ozvala sa po chvíli maznania sa opäť Padma a tentokrát jej hlas bol úplne vážny. Iste, po tých všetkých premárnených rokoch ich nepodareného manželstva si teraz museli užívať jeden druhého, ale nesmeli zabúdať ani na ich jediné spoločné dieťa.

„Viem, láska, viem," prikývol. Následne vzal jej ruku do tej svojej, pobozkal jej ju a prehodil si ju cez rameno, tak, aby ho akoby objímala po ležiačky. „Ale neviem či by bolo najvhodnejšie jej o tom napísať list. Čoskoro bude koniec školského roka a Avani príde domov. Podľa mňa by bolo najlepšie, keby všetko zistila až tu, doma, pretože ten list by ju mohol zmiasť a ja myslím, že sme jej už obaja ublížili dosť."

V tom danom momente Blaise Zabini hovoril ako skutočný muž, ktorým však možno nikdy predtým nebol. A Padma si to tiež všimla a bola na svojho manžela neskutočne hrdá. Už viac ani ona nemusela byť závislá na svojej práci, keď konečne mala aj druhý koníček - venovať sa svojmu manželovi a dobiehať tak všetko zabudnuté.

Niektoré víkendy trávili celé v posteli. Nemuseli jesť, pomaly ani piť. Doslova ich živila ich znovuzrodená láska. Tá povestná pravá láska.

„Máš pravdu, len sa obávam, ako zareaguje. Či už sme si to u nej natoľko nepokašľali, žeby s nami vôbec nechcela komunikovať," odvetila Blaisovi Padma a jej výraz vyzeral nanajvýš ustarostene. Obaja dospelí ľudia si až teraz uvedomili, koľko chýb za svoj život urobili a aké veľké vlastne boli. Mrzelo ich to, neskutočne, ale už to nešlo odčiniť. Teraz už neexistoval priestor na robenie ďalších. Museli sa stále pokúšať o povstanie ich rodiny. To znovuzrodenie. Padma i Blaise verili v to, že v ich dcére stále existuje iskrička lásky k jej rodičom.

„Ak sme sa my dvaja dokázali dať späť dokopy, tak si spoločne dokážeme získať späť aj našu dcéru," povedal jej s takou istotou v hlase, až to Padmu skutočne povzbudilo.

„Kiežby to tak bolo," vyslovila svoje prianie.

„Bude, uvidíš," žmurkol na manželku Blaise a následne ju sladko pobozkal.

To ráno však rozhodne neostalo len pri sladkých bozkoch.

...

„Pre Merlina, pán Malfoy, čo tu robíte o takejto hodine?" opýtala sa rozospatá Minerva McGonagallová, riaditeľka Rokforstkej strednej školy čarodejníckej, jedného zo svojich študentov, ktorý bol od prvého ročníka zaradený v slizolinskej fakulte.

„Prepáčte, že vás budím, pani profesorka, ale musel som. Niečo sa stalo a... Musíte ísť jednoducho so mnou do Nemocničného krídla," jeho hlas znel ozaj naliehavo, ba až prosebne.

„Môžete mi povedať, o čo tu, pre Merlina svätého ide. Ako to, že o takejto hodine ste hore? A kto akože leží v Nemocničnom krídle?" kládla mu rôzne otázky. Ako riaditeľka potrebovala byť o všetkom jasne a dopodrobna informovaná. Nič jej nesmelo uniknúť, za žiadnu cenu.

„Všetko vám vysvetlím, ale až keď budeme tam. Prosím, pani riaditeľka, poďte so mnou."

„Isteže idem s vami, Malfoy," riekla Minerva a ani sa neprezliekla, ani len pomocou prútika. Jednoducho sa odrazu rozbehla za Scorpiusom v pyžame a so strapatými vlasmi, ktoré nepochybne pripomínali vtáčie hniezdo.

Netrvalo dlho, kým sa riaditeľka so Scorpiusom dostali do Nemocničného krídla, kde neustále okrem pacientky a ošetrovateľky - madam Pomfreyovej - boli aj ďalší dvaja ľudia, študenti, a tými neboli žiadni iní ako Rose Weasleyová a Avanin vcelku nový priateľ - James Sirius Potter.

„Pán Potter! Slečna Weasleyová! Čo tu, vy dvaja, robíte? Hlavne vy, pán Potter?" obrátila sa na Jamesa, ale hneď, ako pozrela za neho a uvidela na lôžku ležiac zcela zmätenú Avani, všetko hneď a zaraz pochopila. O Jamesových citoch voči Avani vedelo množstvo ľudí, medzi ktorými boli aj niektorí profesori, ale o jeho čerstvom vzťahu s ňou vedel len málokto. Stačila by mu na ten výpočet jedna ruka, a aj tak by nevyužil všetky prsty.

„Pani riaditeľka," Minervu oslovila jediná úplne duchaprítomná študentka v tejto miestnosti a prešla pár krokom smerom do strany, aby ich rozhovor nebol úplne verejný. „Vec sa má tak, že počas našej prehliadky po škole Scorpius našiel Avani ležiac tesne pod schodami v kaluži krvi. Bola úplne v bezvedomí, krehká ako krieda a on ju okamžite odniesol sem. Ja som zatiaľ išla po Jamesa. Ja viem, že by nebol príliš nadšený, keby vám to poviem, ale oni dvaja sa dali dnes v noci dokopy. Určite bol tak veľmi šťastný a odrazu sa mu všetko rozpadlo ako domček z karát..."

Rosiina reč trvala niekoľko sekúnd, ba aj minút, ale Minerva jej aj tak celkom neporozumela. Najmä jej koncu nie. „Ako to myslíte, že sa mu všetko rozpadlo?" spýtala sa tak trošku nechápavo.

„Stratila pamäť," oznámila jej s posmutnelým tónom hlasu a Minerva sa okamžite zarazila. Takúto odpoveď by rozhodne nečakala. „Na nikoho si nespomína, ani len na Scorpiusa, s ktorým strávila v podstate celý svoj život. Povedala len, že ten blondiak sa mi zdá povedomý, ale nič viac. Navyše je hrozne slabá. Mala by spať, ale madam Pomfreyová chce ešte chvíľu počkať, a keď z toho nič nebude, tak ju nechá spať alebo jej dá elixír spánku a ráno sa uvidí," Rose riaditeľke upriamila všetko, čo hlava tejto školy potrebovala vedieť a následne sa obe pobrali bližšie k lôžku, kde stál Scorpius, ktorý pôsobil, ako keby mu priamo do hrude pichali sto nožov naraz a James netajil slzy. Z celej tejto situácie bol úplne mimo a už viac nevládal nosiť masku, ktorá by značila, že mu je to úplne jedno. Teraz by najradšej vykríkol do celého sveta, ako Avani Zabiniovú miluje a že urobí všetko pre to, aby bola opäť v poriadku a oni by mohli byť spolu ako normálny pár, a nie ako ľudia, ktorých musí neprestajne niečo od seba odcudzovať.

„Napíšem list Avaniným rodičom. Hneď teraz. Ráno ho dostanú a potom sa všetko bude riešiť," riekla profesorka McGonagallová.

„Pani profesorka," ozvala sa zase raz Rose. „Nebolo by lepšie počkať predsa len do rána? Možno si Avani spomenie, a tým pádom by nebolo nutné žiaden list posielať," červenovláska navrhla druhú alternatívu, no Minerva mala pripravený dokonalý dôkaz toho, že tá jej navrhnutá možnosť by bola vyslovene najlepšia.

„Slečna Weasleyová. Vy ako najlepšia priateľka slečny Zabiniovej by ste mali najlepšie vedieť, aká je jej rodinná situácia. Každý rodič si zaslúži byť informovaný o zdravotnom stave svojho dieťaťa, najmä v prípade, ak je nejak narušené. A ja osobne si myslím, že toto je až prehnane dôležité a naliehavé. No a napokon čo aj tak môže rozbitú rodinu dať späť dokopy, ak nie situácia, akou je aj táto?" spýtala sa na koniec, no na odpoveď si nepočkala a radšej sa vytratila z Nemocničného krídla rovno do svojich komnát, kam sa chystala ísť napísať list Avaniným rodičom. Minerva sama o sebe pevne dúfala, že táto vec s Avani dopadne v prospech všetkých, pretože by si ani iný scenár predstaviť nevedela a už vôbec nechcela.