„Prváci ku mne!" po celom Rokville sa ozýval mohutný hlas ešte mohutnejšieho hájnika a zároveň aj profesora Staroslivosti o zázráčné tvory - Rubeusa Hagrida. Avani si nevedela predstaviť jediný jeden rok bez toho, aby ako prvé po vystúpení z vlaku nezačula práve túto známu vetu.

S kufrom v ruke sa tmavovláska pohla smerom vpred, pretože stáť na jednom mieste pri takej horde ľudí sa ani nedalo. Očami behala po všetkých, ktorých videla a hľadala medzi kráčajúcimi ľuďmi jej dvoch najlepších priateľov.

Ku kočom poháňanými neviditeľnými tvormi pre tých, ktorí na vlastné oči neuzreli smrť, dokráčala sama. Tu už bolo o čosi jednoduchšie sa obhliadať, či náhodou nezbadá aspoň Rose, a napokon, keď už si myslela, že svoje pátranie vzdá, zbadala práve Rose sediac v koči, ktorá svojej najlepšej priateľke už oduševnene kývala.

Avani sa poponáhľala ku tretiemu koču od konca, ktorý už bol takmer plný. Rose však bola jediná, koho v koči poznala.

Vyložila si naň batožinu a sadla si vedľa svojej najlepšej kamarátky, s ktorou sa ihneď objala. „Ach, Avani, tak veľmi si mi cez leto chýbala!" vravela Rose takmer so slzami v očiach.

„Veď vieš, že aj ty mne, Rosie," Avani rozprávala o čosi pokojnejšie a hlavne menej afektovanejšie, ako druhá z bysyrohlavčaniek. „Kto sú títo ľudia?" spýtala sa potichšie, pretože si nepotrebovala prihodiť trapas hneď zo začiatku roka.

„Netuším," mykla Rose plecami, „ale podľa tvárí, čo si tak zbežne pamätám, si myslím, že asi nejakí piataci z Bifľomoru," odhadovala červenovláska a Avani si ich pomerne nenápadne prehliadala.

„V listoch si mi síce písala všeličo, ale čo si vlastne porábala cez leto? Čo ty a Scorpius?" pýtala sa na Rosinho frajera, ktorý bol zároveň jej vlastným najlepším priateľom. Aspoň na niečo jej bol otec dobrý, keďže sa priatelí so Scorpovým otcom. Možno už nie tak, ako kedysi, ale občas si zájdu na pohárik, a pri Blaisovej závislosti na alkohole možno aj na viacero.

„Ideme na to pomaly, ale vyzerá to tak, že sa uberáme dobrým smerom," šťastná Rose sa takmer rozplynula. Avani bola za najlepších priateľov šťastná. Sama si želala nájsť chlapca, ktorý by ju bol ochotný ľúbiť takú, aká je, so všetkým čo má a naopak aj s tým, čo jej chýba.

Aj by ho našla, len by sa stačilo dobre obzrieť okolo seba.

„Vieš, že vám to veľmi prajem," Rose dostala od svojej kamarátky bozk na líce. Vždy si takto prejavovali lásku a puto, ktoré ich zväzovalo už snáď naveky.

„Ďakujem. Aj za neho," usmiala sa červenovláska a Avani Rose úsmev opätovala.

„Kde je vlastne Scorp?"

„Musel ešte zostať vo vlaku, pretože nejaká dvojica slizolinčanov si zakliala kufre a tie lietali po celom kupé," Rose prevrátila očami, avšak Avani sa schuti zasmiala. „Takže Scorp tam musel ísť robiť zásah. Pretože profesor Flitwick to mal očividne hrooozne ďaleko."

S kočom boli asi v polovici cesty, keď sa rozhodli opäť po pár minútach ticha prehovoriť. „S kým si vlastne bola v kupé?" spýtala sa Rose, ktorá bola na Avaninu odpoveď ozaj zvedavá. Bolo jej ľúto, že odvtedy, ako sa so Scorpom stali prefektmi už viac nesedávali v trojici v kupé a neprežívali celú cestu do a z Rokfortu spoločne, tak ako kedysi.

„Nebudeš veriť, ale s jedným z tvojich bratrancov," odpovedala Avani trošku nechcene. Bola by klamala, ale nechcela Rose nič zatajovať a navyše sa medzi ňou a Jamesom nestalo vôbec nič okrem obyčajného rozhovoru, takže nebolo o čom.

„S Albusom? Veď ten je v pohode," mávla rukou, ako keby Avanine slová boli zbytočnosťou.

„Nebola som s Albusom."

„Loiusom?" ďalej hádala členka Potter-Weasleyovského klanu, avšak neúspešne.

Avani pokrútila hlavou, a tým dala Rose priestor na pokračovanie v hádaní.

„Fredom?" spýtala sa s obavami, pretože už Fred bol občas silná káva, ale James Sirius Potter bol, ako inak, srdcom Záškodník, ba aj menom.

„Nie."

„Chudinka moja!" vykríkla Rose zdesene i ľútostivo naraz a všetci v koci sa striasli od ľaku. „Ty si bola s tým záškodníckym barbarom?" opýtala sa Rose, ktorá sa musela chytiť za srdce. Reagovala preafektovane, avšak vždy bolo jasné, že všetkých svojich príbuzných má aj tak rada, dokonca aj Jamesa. I keď to tak častokrát nevyzeralo...

„Prišiel ku mne. Neviem prečo, ale prišiel a začal rozprávať. Videl ma ešte pred nasadnutím vo vlaku a začal vravieť o tom, prečo mi matka vlepila facku," stále rozprávala a Rose ju mala chuť pri spomenutí fscky stopnúť, ale Avani dala najlepšej kamarátke jasne najavo, aby sa teraz nič nepýtala. Mienila to totiž prebrať až na izbe. „Čo som sa čudovala, tak rozprával celkom rozumne. Nemyslela som si, že sa dačo také pri človeku ako James vôbec môže stať, vzhľadom na jeho dlhoročnú povesť, ale očividne každý vie prekvapiť a on ma naozaj prekvapil."

Rose zostala zarazene pozerať, a zostala by tak asi veľmi dlho, keby študenti nemuseli po zastavení koča z neho aj vystúpiť.

Dievčatám boli odnesené batožiny priamo do hradu, a tak kráčali cez rokfortské pozemky s prázdnymi rukami.

„Nemôžem tomu uveriť," červenovláska nechápavo krútila hlavou a musela sa pridržiavať kamaratkinej ruky, aby nespadla. Vyzerala ako opitá, ale smola, nič také ako opilosť sa pri študentke menom Rose Weasleyová nedalo dosiahnuť.

„Ani ja, ale čo už. Niekedy ťa človek s typickým charakterom dokáže najviac prekvapiť," mykla plecami v momente, ako prešli prah vchodu do monumentálneho hradu.

Študenti vyšších ročníkov ako prvého sa sami vydali smerom do Veľkej siene, kde mala o pár minút začať triediaca ceremónia. Noví prváci sa mali rozdeliť do štyroch možných fakúlt a získať tak nový domov.

Aj teraz Avani prepadla mierna nostalgia.

...

Jedenásťročnému dievčatku sa zbiehali slzy do očí každým krokom viac a viac. Nemohla uveriť, že kráča po tej dokonalej mramorovej podlahe, že sa prechádza okolo študentov, ktorí na Rokforte už strávili určitý čas. Všetko jej prišlo také čarovné, ako z iného sveta...

„Prváci, poďte sem," ozval sa piskľavý hlas drobného profesora Flitwicka, ktorý prevzal post zástupcu riaditeľa školy po samotnej súčasnej riaditeľke Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.

Okolo profesora Čarovania sa zhŕkli všetci prváci, ktorí už teraz boli vyšší ako člen pedagogického zboru.

„Ako iste viete, za pár minút vás čaká triediaca ceremónia. Zúčastníte sa triedenie, vďaka ktorému vás Múdry klobúk rozdelí do jednej zo štyroch školských fakúlt - buď do Chrabromilu, Bystrohlavu, Bifľomoru alebo do Slizolinu. Je to len vec vašej povahy, vášho charakteru je to zároveň vec úsudku Múdreho klobúka, do ktorej fakulty budete napokon zaradení. Nová fakulta bude ako váš domov. Budete bývať na internáte so spolubývajúcimi, budete sa učiť, budete tráviť voľný čas v areáli Rokfortu a od tretieho ročníka budete mať možnosť navštevovať Rokville - miestnu dedinku plnú zaujímavých obchodíkov a miest, ktoré stojí za to vidieť," drobný profesor dorozprával a následne sa mohli všetci pobrať do Veľkej siene, kde už všetci napäto čakali.

Avani sa potili ruky od samotnej nervozity, ktorú zažívala. Možno to bolo aj tým, že mala prísť na rad až medzi poslednými, vzhľadom na jej priezvisko.

„Aj ty si nervózna?" opýtalo sa jej o čosi vyššie dievčatko, ako bola Avani.

„Asi každý je," odvetila Avani trošku odmeraným tónom, ale to všetko s ňou robila nervozita, strach, že sa dostane do fakulty, v ktorej bol za študentských čias jej otec Blaise Zabini, a aj akýsi pocit slobody. Cítila sa dobre, pretože situácia v ich domácnosti sa každým mesiacom len zhoršovala a zhoršovala, a Avani už ozaj počas tohto leta odrátavala každý deň do odchodu z domu.

Minúty plynuli a prváci sa postupne usadzovali za jednotlivé stoly, pričom každý patril inej fakulte.

„Rose Weasleyová," riekol profesor Flitwick a červenovlasé dievča, s ktorým sa Avani rozprávala na začiatku triediacej ceremónie, sa pobralo smerom na vyvýšenú plochu, kde bola umiestnená stolička a v ruke profesora sa nachádzal Múdry klobúk.

Prvé dieťa dvoch vojnových hrdinov - Rona a Hermiony Weasleyových, si sadlo na stoličku a na hlavu jej bol priložený klobúk, ktorý ju mal zaradiť do fakulty.

„BYSTROHLAV!" vykríkol po pravdepodobnej dlhšej chvíli uvažovania, kam asi Rose pošle.

Avani Rose trošku závidela, pretože sa nechcela dostať do Slizolinu a v podstate do žiadnej inej fakulty.  V Bystrohlave bola aj jej matka

Netrvalo dlho, ani nie päť minút, keď profesor Flitwick zavolal predposlednú novú študentku, a tou bola práve Avani Zabiniová.

So spotenými rukami vyšla hore a sadla si na stoličku, ktorá bola pre ňu pripravená. Najviac na svete si po nasadení klobúka želala, aby sa nedostala do Slizolinu. Chcela byť v Bystrohlave. Áno, presne tá fakulta bola jej snom...

Prestala vnímať celý svet, sústredila sa len na túžbu, ktorú prejavovala k tomu, aby sa dostala do vysnívanej fakulty.

„BYSTROHLAV!" ozval sa hlučný hlas Múdreho klobúka po celej Veľkej sieni. Zatiaľ čo Bystrohlavčania pri stole hlasito oslavovali príchod nového študenta do ich fakulty, Avani spadol zo srdca ťažký kameň, pretože práve v tomto momente dostala pravý domov, ktorý najmä v posledných mesiacoch rozhodne nemala.

...

„Akoby to bolo včera, čo sme sa my triedili do fakúlt a teraz tu sedíme po predposlednýkrát. Určite aj tento rok prejde tak rýchlo, ako ostatné, a my budeme odrazu siedmačky," vravela Rose posmutnelo, s istou dávkou nostalgie v hlase.

„Ani mi nehovor," odvetila Avani a s láskou i smútkom v očiach sa obhliadla po obrovskej miestnosti so stropom ako skutočné nebo. Tentokrát na začarovanom strope žiarlili stovky hviezd, ktoré boli priam očarujúce, dychberúce.

„Tento rok bude iný ako ostatné, cítim to," povedala Rose. Zatiaľ čo ona cítila zmenu v budúcnosti, Avani zacítila na chrbte čísi pohľad. Otočila sa a odrazu zistila, že sa na ňu díva chlapec, s ktorým strávila takmer celú dnešnú cestu do Rokfortu.

„Možno aj áno," potvrdila a stále nespúšťala zrak z mladého muža, o ktorom mala pocit, že naozaj dospel.