Všetci sa natoľko ešte v Rokforte tešili na vianočné prázdniny, až si napokon pomaly každý z nich želal vrátiť sa naspäť do ich milovaného druhého domova.

A dočkali sa. Čas odchodu na Rokfort nastal práve teraz.

Avani sa pobalila ešte večer pred odchodom, čiže ráno sa mohla spokojne najesť, obliecť, nachystať sa psychicky a následne odísť s úsmevom, no i rôznymi obavami. Bola šťastná za svojich rodičov, ktorí sa konečne, po takých dlhých rokoch, začali aj skutočne správať ako rodičia a nielen ako nejakí obyčajní známi, ktorí s ňou zdieľali jednu domácnosť. Stala sa z nich ozajstná rodina a Avani nemohla byť aspoň za toto šťastnejšia.

Sama sebe sa dosť čudovala, keď si na nástupišti 9 a 3/4 uvedomila, ako ťažko sa jej s rodičmi lúči. Všetci na nich zazerali akosi zvláštne, pretože doposiaľ sa ešte nestalo, že by ju šli vyprevadiť na vlak obaja rodičia a už vôbec nie to, že by všetci pokope vyzerali tak šťastne.

Avani si po vkročení do interiéru vlaku ihneď musela hľadať miesto, pretože kupé sa čoraz viac začínali plniť a ona nemala ani len potuchy, kam si jej dvaja najlepší priatelia sadli. Dnes nemuseli sedieť v prefektskom kupé, ale doposiaľ ich tmavovláska ešte nevidela, a tak sa musela len modliť za to, aby na nich niekde po ceste úzkymi uličkami našla.

Nepremýšľala o ňom. Popravde o ňom ani premýšľať nechcela. Napísali si cez prázdniny zopár priateľských listov, ale úprimne si vôbec nevedela predstaviť odrazu sa mu ocitnúť stáť zoči-voči a čokoľvek mu povedať. Nato bol ich posledný rozhovor až príliš otrasný.

„Avani," oslovil ju odrazu, keď zastal asi päť centimetrov od nej. Kráčal oproti, očividne tiež zahĺbený do svojich myšlienok, a tak si vôbec neuvedomil, že niekto oproti nemu môže aj ísť, no včas zabránil nárazu.

„Ahoj, James," pozdravila ho úplne normálnym tónom hlasu, ale popravde sa hanbila ako pes a túžila sa odtiaľto hocijakým spôsobom vypariť. Len nech je proste preč, čo najďalej od neho-

„Vieš, Avani, rád by som sa s tebou porozprával," povedal jej a ona naňho ostala zarazene pozerať. Nečakala, že na to pôjde tak zhurta, a aj napriek patričnému strachu nemohla odmietnuť.

„Iste," prikývla a napravila si ramienko od ruksaka, ktoré sa jej zošmyklo z ramena. „Kde a kedy?"

„Máš čas večer, krátko pred večierkou? Môžem prísť pred váš internát, aby si potom nemala prípadné problémy z povaľačstva," žmurkol na ňu a ona len s úsmevom pokrútila hlavou.

„Myslím, že to pôjde," súhlasila napokon a on nemohol byť šťastnejší. Konečne nadíde chvíľa, kedy jej bude môcť všetko, ale že všetko vysvetliť...

...

„Prišla si," poznamenal pomerne prekvapene, keď vyšla z vchodu do internátu bystrohlavskej fakulty. Maj ju tam počkať a on tak urobil, čo zase mierne prekvapilo ju. Bála sa, že by sa na ňu vykašľal a jej srdce by sa opätovne zlomilo. Ako keby už nebolo zlomené príliš veľakrát...

„Aj ty si prišiel," odvetila a na jej perách sa pohrával úsmev. Taký, aký on miloval. Jej úsmev určený jedine pre neho a pre nikoho iného.

„Nemohol by som neprísť," podotkol a mierne pokrútil hlavou. Svoje slová bral a aj myslel vážne. Avani nikdy nechcel klamať. Nato ju miloval až priveľmi.

„Práve toho som sa obávala," priznala a trošku sklonila hlavu. Cítila sa zahanbená, avšak podľa siedmaka z Chrabromilu stojaceho priamo pred ňou nemala ani najmenší dôvod na to, aby sa hanbila. Práveže sa mu jej slová zdali milé. Bola to jeho Avani. Tá, do ktorej sa už pred mnohými rokmi bezhlavo zamiloval a tá láska ho držala doposiaľ, v ešte väčšej forme.

„Nemala si sa prečo," riekol automaticky a jej úsmev sa o čosi viac prehĺbil. „Myslím, že už som ti ublížil dosť, nemám za potreby ešte viac."

Jamesove slová ju zaskočili a trošku vyviedli z miery. Popravde ani nevedela, čo si o tom má myslieť. Iste, ublížil jej tými všetkými bozkami s Jessicou, tým plesom, možno i viacerými vecami, ale ako sa tak teraz na neho pozorovala v takmer čírej tme, ktorú prerušoval len svit pochádzajúci z ich dvoch prútikov, nemohla sa na neho hnevať. Práve naopak. Najradšej by ho pohladila po líci a následne sa mu hodila do náručia a už by odtiaľ nikdy neodišla.

„Dlžím ti vysvetlenie," ozval sa po pár sekundovom tichu, a i to ho už ťažilo na duši.

„Nie, James, ja ti dlžím ospravedlnenie," prerušila ho Avani rozhodným vlasom a posunula sa k nemu o čosi bližšie.

„Za čo?" nechápal James.

„Mimo rozhovoru vo vlaku sme viedli rozhovor naposledy na plese, a tam som sa chovala ako krava."

„To nie je pravda," namietal James a krútil hlavou, ale Avani ho stopla v ďalšom rozprávaní tým, že mu ukazovák voľnej ruky priložila k perám. Jamesovi nabehla husia koža a Avani taktiež. Každý dotyk na jeho tele ju priam spaľoval.

„Ale áno, je," trvala na svojom Avani a výrazom svojej tváre dávala jasne najavo, že s ním nemá o čom diskutovať. „Chovala som sa ako krava, ako keby som to ani nebola ja. Bola som hrubá a v podstate som ťa od seba odohnala, no keď si to tak všetko zoberiem späť, bola som len rada, že si ku mne prišiel a tancoval si so mnou," priznávala sa mu každou jednou vetou a ako to nahlas vyslovovala, chcelo sa jej plakať z toho, aká bola hlúpa. Nielen vtedy, ale najmä v období, kedy sa tvárila, že k Jamesovi nič necíti.

„Nie si krava, ani si nikdy ničím takým ako kravou nebola, Avani," vravel jej sladko a ona mala pocit, že sa roztopí ako cukor. Pristúpil aj on bližšie a opatrne ju pohladil po líci, až rukou prešiel k jej temenu. „To ja som bol. Mal... mal som..." nedokázal to najskôr vysloviť, bál sa jej reakcie.

„Čo si mal?"

„Mal som sa k tebe dostať skôr," povedal jej a ona sa rýchlo musela zachytiť jeho pleca, aby sa jej nadobro nepodlomili kolená. Až také účinky na ňu mali jeho slová... „Nemal som tomu Zachariasovi dovoliť, aby sa k tebe dostal, aby ťa pozval na ples skôr ako ja. Bol som úplne mimo, keď som ho pri tebe zazrel a keď ťa odrazu objal. Vedel som, že som prehral na plnej čiare a... proste som sa cítil totálne na hovno, lebo som popravde nechcel ísť so žiadnym iným dievčaťom, ako s tebou a keď som zistil, že ideš s ním, bol som z toho mimo..."

On bol mimo vtedy z faktu, že Avani ide s niekým celkom iným na vianočný ples a ona bola úplne mimo zo všetkých jeho slov.

„Všimla som si ťa až príliš neskoro," povedala ako prvé a týmito slovami čiernovlasého metlobalového hráča trochu zaskočila. James nemal ani len poňatia, že ho vtedy videla, ale naozaj ho videla a ten pohľad, tie jeho oči, to všetko si zapamätá s najväčšou pravdepodobnosťou do konca svojho života. „Bála som sa, že by si pozval inú a že by som nemala s kým ísť, a tak som súhlasila. Keby som bola vedela, že sa ma naozaj chystáš pozvať, neprijala by som jeho ponuku."

Tento večer bol plný priznaní sa, ale to najdôležitejšie ešte nebolo vysvetlené, a ani len povedané. Slová vyjadrujúce lásku k tomu druhému ostali jedine v srdci, tam, kam právom patrili. Škoda len, že sa jeden druhému oň nechceli podeliť...

„Avani, ja-"

Umlčala ho tým istým ukazovákom, akým to urobila aj pred pár minútami.

„Na dnes sme si toho povedali už dosť, James," povedala mu a na jeho tvár sa vrhal tieň, ktorý Avani zabraňoval vidieť jeho sklamaný výraz tváre. Nechcel však tlačiť na pílu, a tak nič k tomu nepovedal. „Dobrú nox, James," zaželala mu dobrú noc tým jej spôsobom a on sa uškrnul. Prišlo mu to zlaté, ba až prekrásne, ako sa v nej prejavovala tá prostá detinskosť. O to viac ju miloval.

„Nox, Avani," zaželal aj on jej a následne obaja zhasli svoje prútiky. James odrazu vôbec nevedel, kde sa Avani nachádza, ale počul jej kroky, a tak približne odhadol, že smeruje opätovne ku vchodu do ich klubovne. On tam však ostal stáť prikovaný ako stĺp.

Ako keby vedel, že by tam ostať mal...

Avani zarazilo, že nepočuje kroky, a možno i preto aj ona sama zastala. Nepočula ich, čo znamenalo len jedno. James tu ešte stojí a ona mohla konečne ukončiť celú tú frašku týkajúcu sa dohody o ich uzavretom priateľstve. Odmietala byť jeho kamarátkou.

Dala stopku všetkým naivným myšlienkam a klamstvám a hlboko sa ponorila do reality. Do reality, kde mladého muža menom James Sirius Potter milovala viac ako čokoľvek a kohokoľvek na tomto svete.

Otočila sa o stoosemdesiat stupňov a po slepiačky sa vydala naspäť k nemu. Nestál tak ďaleko, aby k nemu netrafila. Navyše samotné srdce vie vždy veľmi dobre, kam vedie jeho cesta.

James započul jej kroky a čím hlasnejšie sa ozývali, tým viac mu búšilo srdce.

Nečakal dlho, kým Avani neskončila v jeho náručí a neobjala ho okolo krku. Nečakal dlho, kým ju konečne majetnícky objal okolo pása a druhou rukou jej vošiel do bujných vlasov, ktoré však neskutočne obdivoval a miloval ako ich samotnú majiteľku. Netrvalo dlho, kým odstránili i tú poslednú miniatúrnu, len pár-centimetrovú medzeru a svoje pery nechali viesť tretiu čarodejnícku vojnu a svoje srdcia nechali splynúť do jedného.