Ples, ktorý sa mal konať počas poslednej noci pred vianočnými prázdninami sa mal konať už len o pár hodín. Mnohé dievčatá už teraz boli zatvorené vo svojich izbách a pred zrkadlami skúšali všetky možné variácie svojho večerného líčenia. Avani však nie. Jej na vzhľade na plese až tak veľmi nezáležalo. Mala pripravené šaty, make-up nikdy nepreháňala, maximálne špirálu, linku na oči a rúž. Nič viac, nič menej. Ona si nepotrebovala nič dokazovať. Nepotrebovala sa tváriť ako najväčšia hviezda školy. Od toho tu boli iné dievčatá, ktoré chceli zo škaredého káčatka urobiť krásnu labuť.

Avani vôbec nebola hladná, no i tak sa so svojimi najlepšími priateľmi vydala do Veľkej siene na dnešné raňajky. Bystrohlavský stôl bol plný študentov a Avani musela dlho pátrať, aby vôbec  našla dve voľné miesta pre ňu a pre Rose, ktorá sa vo dverách pod imelom visiacim nad nimi pobozkali a zároveň sa tak rozlúčili. Dnes bolo vyučovanie zrušené, no hlavní prefekti spolu s ostatnými prefektami mali plno práce, čiže Rose sa bude môcť so Scoriusom vidieť prakticky až na plese, ktorí obaja chystali. Avani to osobne dosť vadilo, aj keď na sebe nechcela dať nič poznať, pretože chcela tráviť so svojou najlepšou priateľkou o čosi viac času ako doteraz. Spolu vo dvojici bývali len málokedy, a aj to len počas presunov na hodinu či večer v ich spoločnej izbe v bystrohlavskom internáte. Tmavovláska by nikdy na Scorpiusa nežiarlila, čo sa stráveného času s Rose týkalo. Len ju to mrzelo, pretože všetci traja boli odjakživa najlepšími priateľmi a potom, ako sa Rose a Scorpius dali dokopy, sa všetko otočilo a zmenilo. Už neboli oni traja, ale len oni dvaja a miestami sa k nim prikmotrila aj Avani. Väčšinou sa však cítila hlúpo, keď chodili napríklad do Rokvillu, pretože mala dojem, že je tam len navyše a bráni im, aby si naplno užívali spoločne strávené chvíle.

„Avani, si v pohode?" spýtala sa jej Rose, ktorá mala na tanieri naloženú krupicovú kašu. Červenovláska vždy tvrdila, že najlepšiu krupicovú kašu jedla od jej babičky Molly. Kiežby to i Avani mohla povedať. Kiežby mohla povedať, že má nejaké najobľúbenejšie jedlo alebo hocijakú inú spomienku na svojich starých rodičov. Nemala nič. Ona nemala rodinu, len priateľov. A tí časom vytvorili jej novú rodinu, bez ktorej si teraz už ani nevedela predstaviť svoj život.

Nechcela teraz myslieť na svoju matku a otca. Prinútila sa zatvoriť oči a sústrediť sa na prítomnosť, nie na minulosť alebo akékoľvek spomienky spájané sa s jej rodičmi, ktorých vzťah sa už môže nazvať len papierovým manželstvom. Ich zväzok už k ničomu neviedol a ak sa mala Avani úprimne priznať, okrem toho, že už nesmierne túžila po osamostatnení sa po skončení Rokfortu, tak túžila i po rozvode rodičov. Z jej matky sa stala obyčajná troska po tom, ako Blaise Zabini začal piť. Avani sa hnusilo volať ho čo i len svojím otcom. Bolo jej z neho zle. Toľkokrát ho videla opitého, až si nevedela ani poriadne spomenúť na jednu jedinú situáciu, kedy by bol ten muž triezvi. A to bolo veľmi smutné, až príliš smutné...

„Hej, hej, som," odpovedala tmavovláska s pleťou ako čokoládka, no jej hlas neznel veľmi presvedčivo a Rose to bystro spozorovala. Vedela však, že i keby sa jej na to spýta, odpovede by sa jej žiadnej nedostalo, a aj preto sa to rozhodla nechať tak, aspoň zatiaľ.

Nevedela ako ani prečo, no jej pohľad sa zrazu ubral smerom na chrabromilský stôl, za ktorým nesedel nik iný ako James Sirius Potter. Mladý urastený siedmak s neposlušnými čiernymi vlasmi, ktoré pôsobili skôr ako neupravené vtáčie hniezdo. No ten šarmantný pohľad a úškrn, ktorý vedel vyčariť pri každej možnej situácii, vedel dostať do kolien nejedno dievča. Avani si to nerada priznávala, no aj ju.

Bola jeho priateľkou, kamarátkou. Rozumeli si a ti to bol razantný krok v ich spoločnom vzťahu, pretože ešte minulý rok sa ani len nepozdravili. Tmavovláske stále nedochádzalo, čo sa tak veľmi zmenilo, aby sa takto zmenili i oni sami, ale nemala sa na čo sťažovať. Možno len na to, že sa jej city voči Jamesovi stávali postupom času čímsi viac, než len priateľskými.

Zadívala sa na neho a chvíľu na neho naozaj zazerala, ale potom sa spamätala a odvrátila svoj pohľad. Jej myšlienky ju však stále mátali a stále prenášali smerom k nemu. K chlapcovi, ktorý jej sám navrhol priateľstvo. K chlapcovi, po ktorom prahla takmer každá študentka na tejto škole, včetne malých prváčok, ktoré o láske nemali mať ako čo i len šajnu.

„Si dnes nejaká príliš zamestnaná, Ave," poznamenala Rose, a tá akurát dojedala svoje raňajky. Avani sa dnes ráno naozaj k jedlu príliš nemala, a preto vsadila len na tekvicový džús. Ten ju sám o sebe dosť zasýtil.

„Vôbec nie," namietala prefektina najlepšia priateľka a na znak nesúhlasu i pokrútila hlavou.

„Ale áno," nedala sa Rose, no Avani taktiež nie.

„Nie, Rose," povedala už vážnejšie a o čosi hlasnejšie, no stále nekričala. Rose jej v tomto často liezla na nervy. Najlepšou priateľkou bola naozaj skvelou, ale často bola príliš zvedavá. I najlepšie kamarátky si však nemuseli hovoriť všetko, aspoň takého názoru bola Avani. Človek si občas musí nechať i niečo pre seba a nehovoriť všetko všetkým. Rozpaky z Jamesa Pottera si teda rozhodne chcela nechať pre seba, o tom potom.

„Dobre, dobre, najmä pokoj," Rose napokon rezignovala a radšej sa začala venovať nejakej ich spolužiačke, ktorá sa jej pýtala čosi ohľadne domácej úlohy z Aritmancie.

Zatiaľ čo Avani Zabiniová sedela za bystrohlavským stolom mysliac na Jamesa Pottera, ten sedel za tým chrabromilským s myšlienkami týkajúcimi sa práve nej. No nielen jej. Myslel aj na ten bozk s jeho partnerkou na plese v Rokville. Myslel na to, čo by sa stalo, keby v deň oznamu o plese bol rýchlejší a stihol by Avani pozvať práve on. Zmenilo by sa zase niečo medzi nimi? Mohli by posunúť svoj vzťah do etapy, po ktorej James priam až neznesiteľne túžil? Odpovede na tieto jeho otázky však nemal ako zistiť, keďže za Avani nestihol prísť včas a ona sa už sľúbila inému.

„James!" ozval sa hlasný krik dievčaťa smerujúci od vchodu do Veľkej siene. Všetci odrazu upriamili svoju pozornosť na veľmi známeho metlobalového stíhača za družstvo Chrabromilu. No James Sirius Potter nebol známy len vďaka svojim skvelým schopnostiam predvádzaným na metle, ale aj kvôli jeho otcovi, mužovi menom Harry James Potter. V čarodejníckom svete nežil jediný človek, ktorý by nemal ani potuchy o tom, aký muž sa za týmto menom môže skrývať. Každý ho poznal a každý tým pádom poznal už aj jeho manželku či deti.

Čiernovlasý chlapec sa odpútal od myšlienok týkajúcich sa jeho otca a radšej si to namieril rovno k Jessice, dievčaťu zo Slizolinu, kde chodil aj jeho brat, ktorá mu mala ísť dnes za partnerku na plese. Tá sa čudesne usmievala, ako keby mala niečo v pláne, ale James len pokrútil hlavou a zahnal tieto hlúpe myšlienky. Dnes mu už naozaj preskakovalo a bol úplne paranoidný. Najradšej by bol, keby dnes večer mohol ísť skôr spať a aby si tak mohol doplniť energiu, ktorá mu naozaj veľmi chýbala. I pri niektorých metlobalových zápasoch či tréningoch zomieral. A nebolo sa čomu čudovať. On sa vždy snažil štúdium neflákať, takže sa venoval domácim úlohám či prípravám na písomky. Iste, že nebol ako jeho sesternica Rose, ale tak či tak nebol lajdák. A ak sa zrovna neučil, trénoval metlobal alebo sa venoval svojim priateľom. Už si ani nepamätal na moment, kedy by mal čas čisto len pre seba alebo na odpočinok.

„Čo si chcela?" opýtal sa slizolinčanky James a pousmial sa, no v skutočnosti mu ten úsmev vôbec nevyšiel. Únava ním hrozne lomcovala a zachádzala s ním ako s bábkou.

„Hmm," naoko sa zamyslela a odrazu venovala svoj pohľad vecičke visiacej priamo nad nimi vo vchode do Veľkej siene.„Toto," riekla Jessica napokon a zrazu pred zrakom všetkých študentov i profesorov svojho partnera na plese pobozkala.