Začiatok či koniec roka, študenti sa musia na Rokforte učiť neprestajne. Či sú prváci, siedmaci, alebo chodia do akéhokoľvek iného ročníka. Avani bola šiestačkou, a posledný ročník sa nezadržateľne blížil, čo znamenalo stále viac a viac učenia. Profesori ich už teraz, minimálne rok a pol pred skúškami strašili, že sa blížia MLOK-y, ktoré jednoducho musia spraviť, ak nechcú žiť medzi muklami a kopať kanály.

Avani sa za to množstvo rokov strávených po boku Rose Weasleyovej naučila učiť. Vedela, že štúdium, a to poctivé, je veľmi dôležité, ale Avani to nikdy nepreháňala tak, ako jej najlepšia priateľka. V tomto smere bola zase rozumná.

Práve teraz sa čiernovláska s pleťou ako čokoládka nachádzala v školskej knižnici, ktorá sa mala každou chvíľou zatvárať. Rose trávila dnešný voľný čas so Scorpiusom, a tak Avani v podstate neostávalo nič iné, ako sa učiť na najbližšiu skúšku z Transfigurácie.

Listovala v učebnici veľmi rýchlo, a písmenám, ktoré v nej boli písané, už pomaly nevenovala žiadnu pozornosť.

„Ťažký deň?" za šestnásťročnou dievčinou sa ozval chlapčenský hlas, ktorý Avani ihneď prebral. Ako keby dostala facku. Aj tri. Aj desať. Priveľa na to, aby sa prebudila a začala odrazu vnímať svet úplne normálne.

Uškrnula sa. Neplánovala to, ale urobila tak. Ešte stále jej pobehovala po mysli spomienka na párty a na Jamesa, ktorý si užíval prípitok destilátom.„Ťažké štúdium. Občas," odpovedala, no neotočila sa naňho. Počkala, kým on príde ku nej a prisadne si. A tak aj spravil.

Ani si nevedela presne vybaviť, aké boli roky na Rokforte predtým, keď s Jamesom okrem občasného obyčajného pozdravu neprehovorila ani slovka. Chýbali jej? Možno. Ale naozaj len možno... 

„Kam si zmizla?" spýtal sa jej v nádeji, že sa mu dostane do uší normálna odpoveď. Teraz na vec išiel až príliš priamo, čo sám nemal rád, ale vlastná zvedavosť ho predčila a pohltila.

„Kedy?" tvárila sa, že jeho otázke nepozorumela, ale v skutočnosti bol opak pravdou. Vedela, na čo narážal, len mu nechcela odpovedať. Možno aj preto sa mu nedívala do očí a radšej venovala svoju pozornosť učebnici z Transfigurácie. Tiež vedela, že nemá ani najmenšiu šancu na to, aby sa dačo naučila, ale tváriť sa, že poctivo študuje, veru mohla.

„Na párty predsa," odvetil a zatvárila sa tak, akoby ju veľmi podozrieval. Vedel, že klame, ale hral jej hru. Aspoň zatiaľ. „Zmizla si krátko po tom, čo si prišla. Prečo?"

„Nie je to jedno?" odpovedala mu na otázku otázkou a tentokrát sa na neho odhodlala pozrieť. Do očí sa jej tlačili slzy, ale nechcela plakať. Nie teraz, nie pred ním. Vôbec. Vo svojom živote sa už naplakala dosť. Bola unavená z neprestajného smútku, z neprestajného opúšťania sa nad tým, aký je život k nej občas odporný.

„Nie, nie je, Avani," pokrútil hlavou a zovrel jej ruku v tej svojej. Avani sa chcela odtiahnuť, najradšej odísť, ale James ju držal dostatočne pevne na to, aby jej zabránil v úteku.

„Prečo ťa to tak trápi?"

„Pretože to bola moja párty a aj preto, že mi na tebe záleží," možno ani nepremýšľal nad tým, čo hovorí. Jednoducho mu to vykĺzlo. Správal sa ako skutočný opilec. Hovoril pravdu úplne automaticky, bez akéhokoľvek rozmýšľania.

Avani ostala naňho hľadieť bez slov. Očami sa na Jamesa dívala priamo, ale myšlienkami bola na míle ďaleko.„Tebe na mne záleží?" spýtala sa ho, ako keby stále nemohla prijať jeho slová. Ako keby im stále nerozumela.

„Áno, Avani," potvrdil, ale ďalej jej nechcel vyznávať svoje city. Bolo ešte príliš skoro a on to vedel. Bol zraniteľný, pretože prípadne Avanino odmietnutie by ho zničilo, a práve preto nechcel nič hovoriť. Pretože sa bál, že by ho jeho vlastná zraniteľnosť mohla vskutku zraniť.

„Pil si tam," povedala po chvíli a už mu viac nevenovala svoj pohľad. Teraz sa dívala na stôl, ako keby to bolo niečo fascinujúce, no pritom by ho najradšej prevrhla a vybuchla ako bomba. Myšlienky sa jej uberali zase smerom domov, k jej otcovi, ktorý jej svojím alkoholizmom zničil nielen celé detstvo, ale v podstate aj celý život. Nevenoval jej nikdy ani štipku svojej pozornosti. Len ak na ňu kričal, alebo jej chcel prípadne aj fyzicky ublížiť od toho, ako veľmi bol ovládaný alkoholom. Ten mu prúdil v žilách namiesto krvi.

„Takmer všetci pili, Avani," odvetil James pokojným hlasom. Jej poznámku však nechápal.

„Vidíš?" ohradila sa na neho a James sa trochu vyľakal. Nečakal od nej takéto správanie. Veď ani nevedel, o čo jej šlo.„Nepoznáš ma. Len Rose a Scorpius áno. Neznášam alkohol, nemôžem ho ani vystáť a keďže ma nepoznáš, nemôžeš vedieť dôvod toho, prečo som ti hento povedala," hovorila zlomeným hlasom, dýchala prerývane a slzy jej už začali pomaličky tiecť po krehkej tvári.

„Tak mi to povedz. Chcem to vedieť," dával jej priestor na to, aby mu všetko vysvetlila, aby ju mohol pochopiť, ale problém spočíval už v tom, že ona o žiaden priestor nežiadala.

„Nemôžem. Nechcem o tom hovoriť," pokrútila hlavou a prešla k oknu, ktoré bolo len neďaleko od nich. Načisto sa rozplakala.

Vedela to. James Potter sa jej dostal do života a to bol omyl. Dobre robila, keď si počas piatich rokov na Rokforte pripustila k telu len dvoch najlepších priateľov, o ktorých vedela, že sa na nich môže spoľahnúť za každých okolností. Vlastne so Scorpiusom boli priateľmi už od malička, keďže ich otcovia sa priatelili dlhé roky. Lenže James Sirius Potter nikdy nemal šancu stať sa jej priateľom. Ona bola príliš uzavretá a on príliš extrovertný. Jediná šanca na nejaký spoločný kontakt bol cez Rose, alebo prípadne vzťah trošku inšieho typu. A o ten Avani nemala záujem. Nemohla ho mať. Určite pre Jamesa Pottera existovala iná spriaznená duša a ona ňou nebola. Oni dvaja boli až príliš rozdielni a Avani to dobre vedela.

„Niekedy sa s bolesťou vyrovnáme najlepšie tak, že sa o ňu s niekym podelíme," riekol jej James a následne sa tiež postavil. Prešiel k nej a pred oknom, na ktorom boli závesy ešte stále odtiahnuté, stáli zoči-voči.„Nie som tu len tak, Avani. Viem, že sme sa počas tých všetkých rokov na seba pomaly ani nepozreli, ale ja nie som taký, za akého ma možno máš. Viem byť priateľský, a aj voči tebe. Dovoľ mi byť tvojím priateľom," požiadal ju, pričom stále ani sám poriadne nevedel, čo hovorí. Nevedel, odkiaľ sa brali tie slová vychádzajúce z jeho úst.

„Chceš byť mojím priateľom?" opýtala sa ho s mierne prekvapeným tónom hlasu.

„Áno," potvrdil. Chcel byť viac než len priateľom. Chcel byť jej priateľom, ale v celkom inom zmysle. Túžil jej dať lásku, ktorú si vždy zaslúžila, ale na všetko musel ešte počkať. Nič nejde len tak zhurta, a získať si lásku svojho života už vôbec nie.„Chcem ti dať kamarátstvo, ktoré si zaslúžiš. Chcem, aby si žila s pocitom, že nemusíš mať len dvoch najlepších priateľov. Môžeš ich mať oveľa viac, pretože kto by si viac zaslúžil pravých priateľov, ak nie práve ty?" položil jej otázku, na ktorú nebolo potrebné vôbec odpovedať.

Avani venovala svojmu novému kamarátovi úsmev. Nikdy by nebola čakala, že sa stane kamarátkou Jamesa Siriusa Potter, ale život bol očividne ešte viac nepredvídateľný, než si kedykoľvek predtým myslela.

„Tak teda dobre," pritakala napokon.„Sľubujem, priateľ môj, že ti raz poviem, prečo som tak konala. Ale dnes ma do toho nenúť," požiadala ho a on nemohol urobiť nič iné, ako súhlasiť. Nikdy by jej z vlastného úmyslu neublížil. A teraz už vedel, že za jej odchodom z párty, ktorú sám James usporiadal, stojí niečo viac.

„Tvoje želanie mi je rozkazom," usmial sa na ňu a Avani mu úsmev opätovala.

Ani nevedela ako a ocitla sa v jeho náručí. Objal ju, pretože objatie potrebovala a on to vycítil. Boli ako spriaznené duše, o ktorých Avani pochybovala, že by nimi mohli naozaj byť.„Ďakujem," šepla a on sa spokojne usmial.

Tento rok sa očividne všemožné ľady prelomia.