Nebol žiadnym sukničkárom, ako by si človek mohol myslieť. Mal rád dievčatá a možno si aj trochu užíval ich pozornosť, ale to len preto, že danú vlastnosť zdedil od svojho dedka a muža, ktorého meno on sám nosil. V srdci však nosil len jedno meno, tvár jediného dievčaťa.

Už len pri predstave jej čokoládovej tváre, hnedých očí a povahe, ktorú zdedila od oboch svojich rodičov, mu búšilo srdce ako o závod. Našťastie však zdedila iba to dobré.

Niektorí sa pýtajú, čo také hrozné Avani zažila, keď je ľutovaná. Iní nerozumejú, prečo to tí druhí riešia. Kolotoč otázok sa točil stále dookola, nebolo možné zastaviť ho čo i len na sekundu.

Písal sa posledný deň prázdnin pred začiatkom šiesteho, a teda aj predposledného ročníka na Rokforte pre Avani a toho posledného pre Jamesa. Tmavovláska sedela na tmavej koženej sedačke v obývačke u seba doma a v ruke držala knihu. Bola to muklovská rozprávka, konkrétne Malý princ.

Ona bola kedysi malou princeznou. Jej rodičia ju milovali, hýčkali, rozmaznávali, ale zdravo. Cítila sa dostatočne milovaná, ale nie nadarmo sa hovorí, že všetko pekné raz skončí.

Otec, Blaise Zabini, miesto práce a rodiny venovať začal svoj čas venovať pitiu alkoholu. Nikdy domov neprišiel triezvy, a keď bol pod vplyvom, z jeho úst nevyšlo iné slovo ako nadávka a dokonca sa už párkrát pokúsil Avani zbiť, no vždy utiekla z domu.

A matka? Tá, naopak, začala pracovať až priveľmi. Všetka tá frustrácia z nevydareného manželstva s alkoholikom ju dohnala k tomu, že miesto toho, aby sa svojej dcére venovala viac a viac, neustále pracovala, až jej z toho začínalo šibať. Práce mala až nad hlavu, niekedy dokonca ani nespala, aby všetko postíhala, a tak Avani čakala na spásu v podobe Rokfortu. Dočkala sa a teraz už nastupuje do predposledného ročníka. Ten čas naozaj neuveriteľne plynie...

Na vlakovú stanicu King's Cross ju odprevadila len matka, otec mal ešte žalúdočné problémy po ťažkom alkoholickom večeri.

Avani pozorovala množstvo starých študentov, ktorí nastupovali od druhého ročníka vyššie, ale oči jej zavadili aj o malých vystrašených prváčikov. Hneď si spomenula, ako svoj prvý deň zvládala ona.

...

Písal sa prvý september roku 2016, keď Avani Zabiniová nastupovala do prvého ročníka na Rokforte. Ešte teraz tomu nemohla uveriť, všetko jej to prišlo ako obrovský sen.

Pred pár týždňami bola len obyčajným dievčaťom, obyčajnou dcérou Blaisa a Padmy Zabiniovcov, až do momentu, keď jej počas raňajok otec priniesol na stôl zapečatený list.

Srdce išlo vyskočiť z hrude počas toho, ako napäto čítala každé jedno slovo písané v liste rukou samotnej riaditeľky školy mágie, kde mala prvého septembra nastúpiť. A teraz stála tu, na stanici King's Cross, na nástupišti 9¾, rovno pred krásnym Rokfortským expresom.

„Tak a je to tu," povedala Padma a kvokla si tak, aby na ňu dcérka dobre videla. Blaise stál pri nich, ale nehovoril nič. Obzeral sa, či náhodou neuvidí dávneho kamaráta zo školy - Draca Malfoya. Bolo však pravdou, že jeho syn mal nastúpiť do Rokfortu až budúci rok, čiže jeho dnešná účasť bola vcelku nepravdepodobná.

„Mami, bojím sa," rieklo dievčatko s čokoládovou pokožkou vystrašene.

„Nemáš sa čoho báť," Padma svoju jedenásťročnú dcérku pohladila po líci a usmiala sa na ňu. „Na Rokforte nie je nik, kto by ti chcel ublížiť."

„Chcem tam ísť, ale bojím sa, že si nenájdem žiadnych kamarátov," smrkla. Naozaj bola ustráchaná, pretože nechcela byť na Rokforte sama. Dosť už bolo to, že sa jej doma rodičia takmer vôbec nevenovali. Vrchol bol pre nich už len to, že na King's Cross prišli obaja, aby svoju jedinú dcéru po prvýkrát odprevadili na vlak do Rokfortu.

„Si jedno úžasné dievča," Avani bola pohladená po vlasoch, „a rozhodne si nájdeš nejakých kamarátov. Možno ich nebude veľa, ale najlepší kamaráti sa nerodia len tak. Treba si ich vážiť a ja som presvedčená o tom, že pre teba sa takíto dobrí kamaráti zrodili." Padma stále hladila svoju dcérku po vláskoch, avšak už pomaly nastal čas odchodu.

Otec Blaise Zabini sa bez nejakých dlhých slov so svojou dcérou rozlúčil, obdaril ju aj bozkom na čelo. Jedným z posledných, ktoré od neho dostala za veľmi dlhý čas.

Avani už nič nebránilo k tomu, aby nastúpila.

Dvere do novej budúcnosti boli otvorené.

...

„Avani," oslovila ju matka, ktorá mala výrazné kruhy pod očami. Na ne ani kúzlo nefungovalo. Nevyspanosť nebolo možnú zakryť ničím. Predsa len... spanie s hlavou v papieroch nepatrí medzi najpohodlnejšie druhy spánku, nie je tak?

„Čo, mami?" opýtala sa dcéra otrávene a zároveň odcudzujúco. Chcela sedieť vo vlaku a tváriť sa, že jej život a celý svet je okej, v poriadku, ale v skutočnosti pravda bola na úplne opačnom konci. Jej život a ani svet nebol vôbec v poriadku. Bol v ničote, v čiernej diere, z ktorej už snáď ani nebolo cesty von.

„Neohradzuj sa na mňa takýmto tónom, Avani!" napomenula ju Padma, ktorá sa musela premáhať, aby neprestajne nezívala od únavy, ktorá ju úplne opantávala. Ale keď si spomenula na tie všetky papierovačky, ktoré ju čakali doma a v kancelárii, hneď musela ožiť. Čakalo ju ešte hodne práce na dokončenie, ba až priveľa.

„Mami, ako sa mám asi tváriť, že som v pohode?" spýtala sa Avani, ktorá sa musela tiež premáhať, ale tentokrát v tom, aby sa rovno pred všetkým týmto národom nerozplakala ako malé dieťa. „Nie som v pohode a ani ty nie si. Veď sa pozri na seba. Potrebovala by si prespať celý týždeň, aby si vyzerala ako normálna žena, ale ty nie. Dovolenku si vziať nemôžeš, pretože máš jednoducho veľa práce a šéf by ťa vyhodil, pritom dobre vieš, že Kingsley by ťa nevyhodil nikdy," Avani prehovárala svojej matke do duše už snáď po stý raz.

„Nenazývaj ministra mágie menom! Nie na verejnosti!" Padma opäť dcéru napomínala. Toto jediné jej ako matke šlo.

„Budem si ho nazývať, ako chcem! Ak si chcela u mňa niekedy dosiahnuť niečo iné, mala si ma vychovať normálne, ako to normálne matky robia, a nie workoholické kravy, akou si ty!" vykričala na ňu postupne všetko, čo celé tie roky zadržiavala. Teraz to konečne dala von, konečne vyjadrila svoj názor, avšak za ten si od matky vyslúžila facku, za ktorú sa na nich veľa ľudí otočilo a zízalo na nich ako na bláznov.

Zaručene by sa dalo povedať, že Padma Zabiniová bola bláznom. Bláznom, ktorý proste nedokázal byť dobrou matkou.

„Vieš, že práca ma vyťažuje. Musí na nás niekto zarábať, Avani. Možno budúci rok končíš, ale pochop, že doteraz si nás aj ty niečo stála. A aj budeš. Viem, že som sa ti nevenovala tak, ako sa obvykle matky svojim deťom venujú, ale nedalo sa inak," Padma sa snažila brániť, ale márne. Jej slová boli len obyčajnými riekankami, avšak Avani už dávno nebola dieťaťom, na ktoré by dané riekanky postačovali.

„A ty vieš veľmi dobre, že nech sa snažíš akokoľvek, z tých peňazí ledva vyžijeme, keďže tatko všetko prepije a minie na-" zasekla sa uprostred vety. Už zašla priďaleko. Nikdy svojej mame nepovedala, čo videla, čoho bola svedkom. Padma o nevere svojho muža pravdepodobne nemala ani potuchy, a Avani chcela, aby to tak zostalo, aj kvôli tomu, že Blaise svojej manželke ubližoval už len ustavičným pitím alkoholu.

„Avani Zabiniová!" napomenula ju zas a znova. Bolo to už pravidlo, ktoré sa nesmelo porušiť. „Za prvé, nehovor nahlas o takýchto veciach a za druhé mi dopovedz, čo si chcela povedať," jej slová zneli prosebne, akoby tušila, čo Avani plánovala riecť, len potrebovala, aby to počula celé a oficiálne.

„Mami, musím už ísť, ujde mi vlak," vravela Avani, ale vlak ešte stál na mieste a do odbitia jedenástej hodiny zostávalo ešte necelých päť minút.

„Avani, nie, prosím, povedz mi to," prosila ju takmer na kolenách.

Šestnásťročné dievča, ktoré sa s čokoládovou pokožkou podobalo na oboch rodičov, no charakterovo ani na jedného z nich sa s uboleným pohľadom zadívalo na vlastnú matku. Na tej bolo jasne vidno, ako veľmi chcela vedieť, aké tajomstvá o Blaisovi  Avani skrýva. Nemala na výber, musela to povedať, konečne dať zo seba von.

„Podvádzal ťa," oznámila Avani a v danom momente sa vyplnili všetky zlé Padmine predtuchy. Tušila, že je to tak. Tušila, čo sa deje. „Raz som ho prichytila a-"

Ďalej nemusela pokračovať, a ani nechcela. Matka si ju privinula do náručia, ale nezotrvala v ňom dlho, keďže sa ozval hvizd píšťalky.

„Ahoj, mami," naposledy ju objala a nečakala na ďalšie slová. Rozbehla sa ku vlaku, vošla do vozňa a rozhodla sa nájsť si nejaké voľné kupé.

Jej najlepší kamarát - Scorpius Malfoy bol prefektom, a aj keby nebol, určite by trávil čas vo vozni so svojou priateľkou - Rose Weasleyovou, ktorá zastávala rovnaký post, ako on. Rose bola jej najlepšou kamarátkou už od prvého ročníka. Do partie sa spolu dali nielen vďaka tomu, že boli v rovnakej fakulte, ale dokonca aj spolu zdieľali jednu izbu a stali sa z nich nerozlučné priateľky.

Avani nezáležalo na tom, čo si jej rodičia myslia o výbere kamarátov. Ona si chcela vybrať sama, tak, ako jej to aj mama naznačila na začiatku prvého ročníka. Keď Scorpov otec bude musieť jedného dňa vstrebať fakt, že jeho vlastný syn chodí s dcérou Ronalda Weasleyho a Hermiony Weasleyovej, za slobodna Grangerovej, potom sa už môže stať asi čokoľvek.

Avani poctivo hľadala voľné kupé, až napokon jej práca nevyšla nazmar. Už dávno opustili stanicu King's Cross, keď si sadla a na hornú odkladaciu dosku si uložila svoju batožinu. Vedľa seba postavila klietku s jej sovou menom Devin. Poriadne si už ani nepamätala, kde sa v nej zobral nápad na takéto meno, ale každopádne sa jej páčilo čoraz viac a občas práve Devin bol jej jediným domácim spoločníkom.

Dievča s tmavohnedými vlasmi pripomínajúcimi čiernu farbu sa dívalo von z okna, keď začulo otváranie dverí do jej kupé. Otočilo sa tým smerom, keď zbadalo chlapca.

„Slečna Zabiniová, pevne dúfam, že nesedíte sama v kupé len kvôli tej facke, ktorú ste vyfasovali od vašej matky vonku pred vlakom."

* Kedysi dávno som videla obrázok, na ktorom bola Rose zaradená v Bystrohlave a akosi sa mi táto myšlienka zapáčila :) viem, že v Drahej Rose bola zaradená v Chrabromile, ale v tomto príbehu som sa to rozhodla pozmeniť, aby Avani mala najlepšiu priateľku z tej istej fakulty, v akej je ona sama :)