Spomienka (Vanessa, 10 rokov)
Ťažké kovové dvere sa po dlhej dobe konečne otvorili. Pred dobrou pol hodinou do miestnosti vošiel strýko s tým divným chlapom s páskou cez oko. Prikázali mi zostať vonku a aj cez moju povahu som sa rozhodla ich počúvať. Dokonca som sa ani nedvihla keď ma pochytila nuda. A že to bolo dobre dávno.

"Môžem sa s tebou porozprávať, mladá dáma?" Opýtal sa chlap v dlhom čiernom kabáte. So mnou? Čo môže chcieť so mnou?
Pohľad som otočila na Tonyho, ktorý vyzeral nervózne. To bolo prvé zlé znamenie, pretože on nebýval nervózny často.

Na môj spýtavý pohľad ale iba kývol, čo znamenalo že mám ísť. Preto som sa neochotne dvihla a vybrala sa ku dverám. Tony od nich ustúpil a ten chlap ich za mnou zavrel.

"Ste zo sociálky?" Bola moja prvá otázka. Nevyzeral síce že by k nim patril, kedže títo ľudia sa vždy ukázali v navoňaných oblekoch alebo kostýmoch, ale človek nikdy nevie.
Po tomto incidente by som sa ani nečudovala keby ma chceli Tonymu zobrať, čo som však dúfala že nedovolí.

"Nie, zo sociálky rozhodne nie." Pobavene pokrútil hlavou a posadil sa do koženného kresla. So založenými rukami som stála vo dverách bez tušenia či si mám tiež sadnúť, alebo zostať na svojej pozícii v prípade potrebného úteku.

"Sadni si." Akoby čítal moje myšlienky, pokynul ku stoličke naproti. Opatrnými krokmi som stoličku obišla a potom na ňu sadla.
"Ak nieste zo sociálky, čo potom chcete?" Odvážila som sa opýtať. Odpoveďou mi bolo jeho mlčanie. Akoby rozmýšlal čo povedať.

"Ako kto podľa teba vyzerám?" Opýtal sa nakoniec zamyslene. Chvíľu som mlčala v domienke že to je celé vlastne test. Jeho pohľad ma však nabádal že chce odpoveď. Tak som sa mu rozhodla ju nakoniec dať.

"Čo ja viem? Nepáčite sa mi." Pokrčila som s detskou úprimnosťou ramenami. On sa pobavene rozosmial.
"Ani sa ti nečudujem." Dodal nakoniec, keď sa ukľudnil.

"Som tu kvôli tvojmu strýkovi. Mám preňho ponuku, no povedal že s ničím nesúhlasí pokiaľ to neodkývaš ty." Popravde ma jeho slová prekvapili, ale zároveň potešili. Nech chcel ten chlap čokoľvek, Tony sa tentokrát nerozhodoval bezomňa.

"Som šéfom tajnej organizácie menom SHIELD." Bolo to po prvý krát čo som sa s tým názvom stretla. Ani som však netušila aký bude pre mňa od toho dňa dôležitý.
"Moje meno je Nicolas J Fury. A chcem aby sa tvoj strýko k nám pripojil." Nechápavo som s ním naviazala očný kontakt, ako to v jeho situácii len išlo. Čo so mnou mali spoločné strýkove kšefty?

"Nechápem. Stark Industries so mnou nemá nič spoločné." Nakrčila som obočie.
"Tu nejde o jeho firmu. Chcem aby sa k nám pripojil ako Ironman." Teraz už som chápala, to sa ma týkalo.
"Mohol by pomôcť mnohým ľuďom. Deťom, rodinám, ale zároveň sa tvoj život určite zmení." Jeho hlas sa zasekol, akoby sa pokúšal nájsť vhodné slová ktorými to mohol prezentovať 10 ročnému dieťaťu.

"Ako?" Opýtala som sa neisto. Nechcela som aby sa čokoľvek menilo. Chcela som sa už konečne vrátiť do starých kolají a mať pokoj.
"Možno to nepocítiš hneď teraz, ale jedného dňa to môže prísť. Nebudem ti klamať, od toho tu niesom. Ľudia okolo teba môžu prísť k úhone. Alebo ich možno stratíš. Každopádne to nebude zmena k dobru." Sklonil pohľad, akoby mi dával moment na spracovanie novej informácie.
Už len pomyslenie na stratu Tonyho mi vohnalo slzy do očí. Mohla som ho stratiť, každú chvíľu sa dialo niečo čo mi ho mohlo vziať, o čo horšie to mohlo byť?

"Ale bude to pre dobro, však?" Konečne som sa prinútila opäť hovoriť. Odpoveď bola tichá, no jasná. Muž s páskou cez oko prikývol.
"Súhlasím."

Súčasnosť (Vanessa, 17 rokov)
Ako malej by ma ani vo sne nenapadlo že Furyho slová niekedy naozaj pocítim. A keby aj áno, určite nie touto cestou.
Odkedy Bucky odišiel, často som rozmýšlala nad tým momentom. Nad momentom kedy som SHIELD nechala aby vzal moje detstvo a narobil z neho trosky.
Koľkých vecí som sa mohla ušetriť keby som Tonymu vtedy nedovolila sa k nim pridať. Teraz už však nestálo za to nad tým plakať. Stalo sa. Vpustila som ich do mojho života a to sa mi stalo osudným.

Posledný krát som pohľad dvihla od čiernych tenisiek na sklenenú tabuľu predomnou. Zozačiatku ma ten pohľad doháňal k slzám. Teraz som už len v tichosti sedela na lavičke v múzeu a pohľad zabodávala do Buckyho podobizne.

Bolo to už 7 mesiacov odkedy odišiel a nechal ma tu ako takú trosku. Prvé dva mesiace som sa držala nádeje že sa nám so Stevom podarí ho nájsť, ale potom sa situácia v SHIELD-e zvrtla a nám nezostalo nič iné ako povoliť. Jeho prítomnosť bola vyžadovaná inde a ja? Ja som zostala sama a snažila sa vrátiť k môjmu životu predtým.

Tony ma vzal späť domov hneď potom ako sa dozvedel čo sa stalo. Nehovorili sme spolu až pokiaľ ma jednej noci nepočul sa zobudiť z nočnej mory.
Plakala som. Plakala a kričala. Bolo to niečo čo sa potom zopakovalo ešte nespočetne krát. No to už tam bol, vždy pripravený ma uistiť že je všetko v poriadku.
Či to pomáhalo bolo diskutabilné, no minimálne som nemala taký pocit že som sama.

Nejakú dobu sa môj život vliekol a dni sa zlievali do jedného. Školu som zase na pár týždňov prerušila kvôli pátraniu po Buckym, no pre neúspešnosť a taktiež úradom, ma Tony prehovoril aby som tam chodila. Možno dúfal že by mi to mohlo zabezpečiť určité rozptýlenie, ktoré by som uvítala, ale mýlil sa.

'Aha, Starková.' 'Hovorí sa že chodila s Winter Soldierom.' 'Počul som že utiekol lebo ho naháňajú úrady za všetky vraždy ktoré spáchal.' 'To je divné, ten chlap mal prakticky aspoň sto rokov..'

Podobné reči sa ozývali každou chodbou, ktorou som prechádzala. Peter sa ma síce snažil ukľudniť a prehovoriť že to prejde. Že si raz nájdu novú tému a sú to len klebety.
To však nemenilo fakt že sa šírili. Šírili sa svetelnou rýchlosťou a skôr než som sa nazdala už po škole kolovali najrôznejšie verzie.
Až.. až som to raz nevydržala.

"Starková! Je to pravda? Si na starších? Pretože môj dedo by si určite dal povedať.." chodbou sa ozval mnohohlasný chlapčenský smiech.
"Vanessa.." z môjho boku sa ozval Petrov hlas, no tentokrát to už nemohlo pomôcť.
Svoju skrinku som celou silou zabuchla a prudko sa otočila na dotyčného.

"Chceš to zopakovať?" Vyprskla som podráždene. Už zopár dní som poriadne nespala, prestala som brať lieky, pretože to ešte zhoršovali.
"Len vravím čo je pravda. Nechodila si s ním? Pretože si pamätám ako ťa nejaký chlap brával zo školy na motorke." Jeho kroky smerovali bližšie ku mne. Bol minimálne o hlavu vyšší ako ja, čoho si bol veľmi dobre vedomý. Na tvári mu pohrával pobavený úsmev, očividne vedel že som mu na pôde školy nemohla ublížiť.

"Nestojí za to." Petrova ruka sa obmotala okolo môjho zápästia a potiahol ma dozadu.
So zatnutou sánkou som sa prinútila otočiť. Zhlboka som dýchala a dúfala že to konečne aspoň na chvíľu skončilo.

"Presne tak Starková! Utekaj, doma na teba určite čaká strýko!" Zvolal za mnou, čo bola jeho posledná chyba.
Prudko som sa vytrhla z Petrovho zovretia a aktivovala svoj náramok. Na pravej ruke som pocítila chladivý kov, ako sa mi objavila rukavica z obleku.
Žiarivé modrobiele svetlo som namierila na chalana, ktorému slová patrili.

Ani sekundu som nezaváhala a tlaková vlna spôsobila že zopár metrov letel dozadu. Pri dopade ho zbrzdil batoh, inak by si asi rozdrtil minimálne pár stavcov.
So spokojným úškrnom som sledovala ako sa ešte chvíľu šúchal po dlážke, než zastal.

"Ešte niečo? Asi som dobre nepočula." Urobila som zopár výstražných krokov smerom ku nemu, no očividne mal dosť.
"Myslela som si." Utrúsila som a otočila sa na odchod.
Skôr ako som však stihla odísť z miesta činu, chodbou sa ozval hlas jedného z učiteľov.

Pri tejto spomienke mi doteraz trhalo kútikom úst, aj keď som na to nebola úplne hrdá.
'Toto nieje vojnová zóna, slečna Starková! Toto je škola!' Stále som počula riaditeľov podráždený hlas. Potom Tonymu navrhol aby som ešte nejaký čas zostala doma. Vraj kým si nedám dokopy svoje osobné problémy.

Bohužial som tým Tonymu spôsobila iba o problém navyše, čo ma mrzelo.
Aspoň som však od školy mala na malú chvíľu pokoj.
Väčšinu času so strávila v garáži, kde som sa Tonymu snažila pomáhať s novou verziou jeho obleku. Akékoľvek vylepšenia som však plánovala neskôr aplikovať aj na môj.

Ani som sa nenazdala a oslavovala som sedemnáste narodeniny.
Steve bol na misii, spolu so Samom. Natasha bola stále mimo hru a Tony bol na 3 dni na rokovaní v Európe.
Potulovala som sa po prázdnom dome a spoločnosť mi robila Friday a projekcie v garáži.

Toľko k môjmu poslednému pol roku. Bol to jeden veľký bordel, do ktorého okrajovo zasahovali vládne problémy.

Neviem ako dlho som v múzeu sedela, ale poznali ma tu už všetci pracovníci, takže to nikomu už ani neprišlo divné.
Postavila som sa na zmeravené nohy a s rukami vo vreckách sa vydala von.
Míňala som Stevovu výstavu, pri čom som sa mierne pobavene usmiala a potom už som mierila k východovým dverám.

Na parkovisku neďaleko múzea už čakalo jedno zo strýkových áut, do ktorého som tiež zaviedla Friday a preto som ho mohla používať.
Bol čas ísť domov..

A/N
Oficiálne prvá časť druhej knihy je vonku! Čo zatiaľ na to hovoríte? Viem že je to iba taký začiatok, ktorý vás má oboznámiť s dejom, ale aj tak ma zaujíma váš názor❤️