Celý deň som strávila zavretá vo svoje izbe. Som si istá že Bucky na tom bol tak isto, ale nemala som tú odvahu vyliezť. Bola by tu šanca že by som musela čeliť stretnutiu s ním, čo som nechcela riskovať. Necítila som sa na to pripravená. Nechcela som počuť ako začal nový život, nechcela som počuť ako mi povie že po prehrmení problémov s Hydrou zase zmizne z môjho života. A už vôbec som nechcela aby sa tam vrátil, keď potom plánoval zase odísť.

Bohužial ma bolesť hlavy vyhnala do jedálne, kam som išla hladať Steva aby mi povedal kde vezmem tabletky.

Po skontrolovaní chodby som sa tam rýchlo pobrala s úmyslom sa tak rýchlo aj dostať späť k sebe.
Otvorenie dverí mi však bolo ako facka. Automaticky som sa otočila na odchod, pretože toto som nemala za potrebu.

"Vanessa." Stačilo jediné vyslovenie môjho mena, na to aby som okamžite zastala v pohybe. Ten hlas ma k tomu prinútil, vždy by to dokázal.
Stála som mu chrbtom, neschopná pohybu. Nedokázala som odlepiť nohy od zeme a utiecť, tak ako to moja zbabelá duša chcela.
No zároveň som sa ani nedokázala otočiť a čeliť jeho pohľadu.

"Prosím, chcem s tebou hovoriť." Zazneli zúfalé slová tak isto znejúcim hlasom. Hlásky sa mu ťažko drali z hrdla, to bolo rozhodne počuť.
"Nieje o čom." To bola lož, obrovská lož. A hovorila sa mi s obrovskou ťažkosťou. No bolo to tak lepšie. Bolo lepšie ak som mu nedala zase náboje do zbrane, ktorou mohol rozmetať moje srdce.

"Viem že si naštvaná a máš plné právo, ale.." toto ma vytočilo. Nemohol to snáď myslieť vážne!
"Naštvaná?" Prudko som sa otočila so suchým smiechom. "Ani si nedokážeš predstaviť čím som si za posledné mesiace prešla!" Vyletelo zo mňa rozzúrene. Už som to ďalej nedokázala ovládať.

Prebodla som ho pohľadom. Jeho modré oči sa topili v previnilosti a úprimne, mali prečo. Zrak obrátil do zeme, akoby sa nedokázal ďalej prizerať na moju tvár, ktorá značila že čoskoro sa zase rozplačem.
Zároveň som naňho stále pozerala trochu ako na cudzinca. Vyzeral úplne inak ako som si ho pamätala. Nie zle, ale inak. A to ma znepokojovalo.
Pred 7 mesiacmi to bol môj Bucky. Chlap ktorý stál predomnou, to nebol on. Bola to úplne iná osoba.

"Vieš že som ti nikdy nedávala za vinu nič z toho čo si urobil za tých 70 rokov." Zasyčala som a prinútila svoje nohy do pohybu. Robila som pomalé ale isté kroky k nemu.
"Nebola to tvoja chyba a dobre to obaja vieme." Pokračovala som. Úprimne, samu ma zaujímalo kam sa týmto dostanem.

"Ale toto bolo tvoje rozhodnutie! Ty si odišiel, bez poriadneho rozlúčenia!" Zabodla som mu ukazovák do hrudníku, na čo konečne dvihol hlavu, aby čelil môjmu pohľadu
"Nechal si tu mňa aj Steva. Oboch v zúfalej snahe ťa nájsť, a to nebolo fér!" Z očí mi už tiekli slzy. Bola som hnevom bez seba, no iba z jediného dôvodu. Stále som ho milovala.

"Viem." Zašepkal bez mihnutia jediného svalu. Nechápavo som si ho obzrela.
"To vážne? To je všetko?" Rozhodila som nechápavo rukami. Ani si nevedel predstaviť ako ma táto reakcia vytočila.

"Čo mám na to povedať?" Tentokrát vyletel aj on. V jeho hlase však nebol hnev, ale zúfalstvo.
"Myslel som že.. ale nič." V polke vety sa zasekol, ale ja som chcela vedieť čo myslel.

"Čo Bucky?" V očiach mi stále zúrila búrka. Bola to spleť citov, ktoré som sama nedokázala identifikovať.
Naše pohľady sa stretli a bolo vidieť že naozaj uvažoval či to má cenu vyklopiť.

"Myslel som že to bude lepšie, pre teba." Povzdychol potichu. Na to však nasledoval môj rozčarovaný pohľad. Ako už len jeho odchod mohol byť lepší pre mňa?!

"Asi to úplne nechápem.. máš aj nejaké logické vysvetlenie ako si k tomu prišiel?" Sucho som sa zasmiala a ruky si prekrížila na hrudníku. Vôbec som to nechápala.
"Tony sa o nás dozvedel. Vedel som že je na teba naštvaný a keď som ťa videl v tej nemocnici.. vedel som že moja minulosť ma raz doženie, a tak sa aj stalo. Nechcel som aby si sa tomu musela prizerať. Nie ak ti to malo zase zlomiť srdce." Na chvíľu sa odmlčal a miestnosťou prechádzalo hrobové ticho.

"Mám ťa rád, aj keď to teraz pre teba isto nič neznamená. Ale viem že si zaslúžiš od života niečo lepšie." Neverila som že to zase vyťahuje. Prečo nedokázal pochopiť že som nič 'lepšie' od života nechcela. Chcela som jeho aj so všetkým čo k nemu patrilo. Či jeho minulosťou alebo zraneniami, ktoré si niesol. Bolo mi to jedno, hlavné bolo len to že sme boli spolu.

"Prestaň s tým.." privrela som oči a pokrútila hlavou. Jeho pohľad bol zmätený, takže som to musela asi objasniť.
"Chcela som teba." Hlesla som a znovu prešla pár krokov k nemu. "Nikdy nič viac." Jediné čo sa miestnosťou ozývalo boli tlkoty našich sŕdc, inak bolo hrobové ticho.

"Preto to nebolo správne." Dodal skleslo.
"Tak prečo si sa potom vrátil? Mohol si sa ozvať Stevovi, alebo Furymu. Mohli vybaviť nejaké miesto kde by si zostal. Prečo si išiel do tvojej izby? Prečo tu potom so mnou stojíš a nútiš ma si tým prejsť znovu?" Znovu som vyletela so slzami na krajíčku. Ak bola pravda to čo hovoril, bolo nefér že mi to robil. Ak ma mal stále čo i len trochu rád, prečo mi zase ubližoval?

"Pretože som to už nevydržal! Pretože som potreboval zámienku ťa čo i len vidieť, aj keď som vedel ako nám to obom ublíži." Jeho oči boli taktiež už sklenené.
"A je mi to ľúto. Úprimne je, Vanessa. Všetko čím som ťa prinútil si prejsť. Naozaj som myslel že to bude lepšie, minimálne pre teba." Teraz sa už moje oči zaplavili slzami ktoré som nedokázala zadržať.

Vzlyky mnou zase triasli a jediné čo som v zahmlenom pohľade videla, bola silueta približujúca sa ku mne. Prekonal tých zopár krokov a jeho pravá ruka sa omotala okolo mojich ramien. Pritiahol ma pevne k sebe a ja som neváhala mu to opätovať.
Tak moc mi chýbal.. môj plač ešte väčšmi nabral na intenzite.

"Prosim.. prosim už neodchádzaj." V mojom hlase bolo počuť číre zúfalstvo. Keď som sa konečne dostala k nemu tak blízko, už som ho nechcela pustiť. Bolo mi jedno či za tých 7 mesiacov začal nový život, či sa za tú dobu zblížil s niekym iným, všetko mi bolo jedno.
Chcela som ho späť.

"Neodídem. Sľubujem. Už nikdy viac." Zašepkal mi do vlasov. V jeho hlase bolo tiež počuť plač, ktorý už viac nedokázal zadržať.
Rukou mi jemne chytil rameno a pritiahol ma ešte väčšmi k sebe.
Tvár som mu schovala do bundy ktorú mal na sebe a vzdychovala jeho vôňu. Tak moc mi chýbal..

Aj keď to všetko nebolo v poriadku a mali sme pred sebou dlhú cestu, pri ktorej nepochybne ešte pretečie veľa sĺz, mala som aspoň na chvíľu pocit že všetko zase bude lepšie..