Z tmy sa začala vynárať rozmazaná postava. Moje viečka sa od seba len ťažko odtŕhali. Aj keď sa mi to na moment podarilo, o chvíľu nato zase spadli.

Po niekoľkých nepodarených pokusoch sa mi podarilo ich udržať otvorené. V miestnosti však bolo priveľa svetla, ktoré spôsobovalo že som stále nebola schopná poriadne zaostriť na postavu v čiernom.

Človek naproti si asi všimol že sa preberám, pretože miestnosťou sa ozvalo klopanie topánok.

"Vitaj späť medzi živými." Ozval sa mužský hlas nadomnou. S námahou som pootočila hlavu a pozrela na muža, ktorý sa skláňal pri mojej posteli.

Čierny kabát, tmavá pleť, páska cez oko.. chvíľu mi to trvalo, no čoskoro som prišla na to kto to bol. Fury. Čo ten tu ale robil?
Ako som sa sem vlastne ja dostala?

Začala som sa pomaly rozpamätávať a loviť v spomienkach.
Boli sme s Buckym v horách, schovávali sa pred Hydrou. Potom nás však našli a napadli.

Pred očami som mala boj a telá agentov naokolo. Striaslo ma.
Tuho som opäť zavrela oči, snažiac sa rozpamätať na viac.

Stratila som vedomie pod vplivom elektrických šokov. Keď som sa prebrala, Bucky bol preč. Na streche. Spolu s Whisper.

Výstrely. Ďalšia vec, ktorú som si pamätala boli dva výstrely.
Známe telo ležiace v krvavom snehu. Tvrdý dopad na zem.
Po líci mi samovoľne stiekla slza, čo však nezabránilo spomienkam aby naďalej prichádzali.

Pred sebou som mala Whisper. Jej tvár fialovela po viacnásobnom strete s mojou päsťou. Tak isto sa pod ňou hromadila krv.

Našla som zbraň, pripravená všetko ukončiť.
Výstrel. Výstrel tak hlasný, že až bolesť ma upozornila na to že nebol jediný.
Whisper svoju úlohu dokončila. Teda aspoň s tým vedomím zomrela.

"Bucky.." hlesla som potichu, otvárajúc oči. Z nich už sa kotúlali slzy. Prudko som sa nadýchla a mojim telom prešla vlna bolesti. To som kompletne ignorovala a bez rozmýšlania sa začala dvíhať.

"Kľud, zase si ľahni, Starková. To je rozkaz." Mužské ruky ma prirazili späť k posteli. Pozrela som uslzenými očami na Furyho.

"On.." zašepkala som, neschopná pokračovať vo vete. Nedokázala som na to čo i len pomyslieť, nie ešte to vysloviť nahlas.

"Barnes žije." Zo zničujúcich myšlienok ma vytrhol hrubý hlas. Tentokrát v ňom bolo počuť že akosi zmäkol.

"Čože.." zalapala som po dychu. Uslzené oči som naďalej upierala naňho.
"To nieje možné, videla som jeho telo." Môj zdravý úsudok začal protestovať. Viem predsa čo som videla.
"Whisper.. Whisper ho zastrelila."

"Prežil, tak ako aj ty." Opäť sa ozval Fury, snažiac sa zachovať kamennú tvár. V jeho oku sa však zračila starosť, či si to priznal alebo nie.

"Bucky žije?" Vydýchla som. Moje oči na ňom zostali zavesené, čakajúc na odpoveď. Aj keď sa už vyjadril, potrebovala som to vedieť na isto.

"Žije." Potvrdil nakoniec. Z očí sa mi spustili opäť vodopády sĺz. Tentokrát to ale boli slzy šťastia.
Furyho som si nevšímala a ďalej plakala.
Nebola som si istá čím som si toto neskutočné šťastie zaslúžila, ale vážila som si to.

Bucky žil. Môj Bucky to prežil. Uzdraví sa tak ako aj ja a obaja budeme môcť konečne zabudnúť na túto nočnú moru.

"Chcem ho vidieť." Vyletelo zo mňa. Tvár som mala stále uslzenú a myseľ neschopnú zdravého úsudku, no toto som vedela na isto.

"Potrebuje odpočívať, tak ako ty. Mimo toho, som si istý že tu je niekto, kto najprv bude chcieť vidieť teba." Zmaril moje plány Fury. Vtedy mi to však došlo.

"Tony je tu?" Ozvala som sa snáď ešte naliehavejšie. Musela som vidieť svojho strýka. Dlžila som mu obrovské ospravedlnenie, ale hlavne som nemyslela že ho ešte niekedy vôbec uvidím.

Predtým ako sa ku mne dostala odpoveď, dvere sa otvorili a oba naše pohľady zastali na osobe v nich.

Tony zastal uprostred pohybu. Jeho unavené oči sa zrazu prebrali a než som si to stihla uvedomiť, jeho rýchle kroky smerovali ku mne.

Ešte skôr ako sa Fury stihol vydať na odchod, ma Tony drtil v objatí. Niečo v mojom hrudníku ma zabolelo, ale nebránila som sa. Cenila som si toto objatie presne tak ako on.

"Prepáč." Zašepkala som zlomeným hlasom. On sa neozýval. Jeho odpoveďou mi boli iba tlmené vzlyky.

Chcela som sa ďalej ospravedlňovať, no nedokázala som zo seba vydať jediné slovo. Preto sme v tejto polohe zostali ešte dlhú dobu.
Tony sa zohýbal k mojej posteli a mňa vytiahol do polosedu, čomu sa Fury ešte pred chvíľou snažil tak horlivo zabrániť.

Minúty ubiehali no ani jeden z nás sa nehýbal. Od oboch sa ozývali vzlyky, ktoré som sa ja, narozdiel od Tonyho, nepokúšala tlmiť.

Keď sa Tony po dlhej dobe odtiahol, pozrela som do jeho uslzených hnedých očí. Tvár mal strhanú od nedostatku spánku a stresu, pod očami mal tmavé kruhy, no aj cez to sa mu tam zračila nevýslovná úľava.

Stále ma obomi rukami pevne držal, akoby sa bál že mu zrazu zmiznem. Tiež som sa automaticky chcela natiahnuť pravou rukou k nemu, no nedokázala som ňou ani pohnúť, telo mi zaliala bolesť.

Na tvári sa mi vytvorila bolestná grimasa, ktorej si Tony ihneď všimol. V očiach mal opäť strach.
Bez zaváhania som však nadvihla ľavú ruku a jemne v nej zovrela jeho predlaktie. Chcela som ho cítiť z toho istého dôvodu ako on mňa. Bála som sa že mi razom zmizne.

Keď som sa rozhodla s Buckym zostať, popravde som nemyslela že ho ešte niekedy uvidím. Myslela som že ideme na istú smrť, no očividne sme to nakoniec obaja prežili. Nevedela som v akom stave bol, ale to bolo teraz nepodstatné.

"Toto už mi nikdy nesmieš urobiť." Hlesol ku mne Tony a konečne ma pustil. Mohla som si tak zase opatrne ľahnúť.
Neznelo to ako rozkaz, ani ako výčitka. Skôr ako zúfalá prosba. Jeho hlas bol zlomený, neschopný znieť výhražne.

Nezmohla som sa na odpoveď, dobre som vedela že by aj tak nič neznamenala. Iba som niekoľko krát prikývla, na čo sa opätovne zohol a objal ma.
Očividne mu to ako odpoveď momentálne stačilo.

V hlave mi stále rezonovala jedna vec, potrebujem vidieť Buckyho.
To som sa však aspoň na okamih rozhodla odložiť. Dlžila som to Tonymu. Po tom ako ma mohol opäť stratiť, tentokrát definitívne.

A tak som ho nechala aby ma držal v objatí ešte nejakú dobu. Užívala som si to. Mala som pocit že možno aspoň na moment som v bezpečí. Že už mi nič viac nehrozí a ja sa jedného dňa skutočne vrátim domov.