Nasledujúce dni tak nejak ubiehali. S Buckym sme nič neuponáhľali a nechávali veciam voľný priebeh.
Nemohla som však popierať puto, ktoré sa medzi nami formovalo, ešte silnejšie ako doteraz.
Dokonca to vyzeralo že aj on sa mi konečne otvoril. Na jeho tvári sa občasne objavoval ten široký úsmev, na ktorý som si matne spomínala. Tešilo ma to, ani si nevedel predstaviť ako moc.

Tony nás kontaktoval len raz a to preto, aby zistil že som v poriadku. Inak sme sa kontaktu vyhýbali pre našu vlastnú bezpečnosť. Informácie sme získavali len zo správ v televízii, ktoré mi však Bucky zakazoval pozerať. Vraj nemali na mňa dobrý vplyv.

Teraz som po tme sedela na sedačke, jediné svetlo vychádzalo z obrazovky predomnou, na ktorej sa nachádzala opäť moja a strýkova tvár.

Zase sa rozoberal fakt mojej nezvestnosti. Potom bol prestrih na strohý rozhovor s Tonym, ktorý sa dušoval o to že som na základni, len chce aby som sa vyhla tomuto cirkusu.

Smutne som si odfrkla a počúvala čo o mne hovoria. Mali ma čakať súdy a obvinenia zo spolupráce na vražde či protivládnemu spiknutiu. Zaujímalo by ma ako žijú iné osemnástky..

Zo schodov sa ozývali zvuky krokov. Sklonila som zrak, pretože som veľmi dobre vedela čo bude nasledovať.

"Vanessa.." započula som povzdych od schodov. Pri pohľade pred seba som uvidela Buckyho, nespokojne sa opierajúc o stenu.
"Iba si to zhoršuješ." Pokrútil hlavou a pomaly prechádzal ku mne. Vzal diaľkový ovládač a ihneď správy vypol. Preto už jediné svetlo robil dohorievajúci krb.

"Ja viem že za to cítiš vinu, no nič si neurobila. Ani nevieš ako dlho som sa sám mučil čítaním novín, kde písali o Winter Soldierovi." Na moment sa odmlčal a prisadol si ku mne. Chytil ma jemne za rameno.
"No nestojí to za to." Hlesol nakoniec. "Tí ľudia tam," začal a mechanickou rukou ukázal smerom na obrazovku. "nemajú žiadne právo ťa súdiť. Nevedia čím si si musela prejsť. Nevedia o tom vôbec nič." Jeho modré oči sa zapozerali do tých mojich.

Mlčala som, snažiac sa odtrhnúť môj pohľad od toho jeho, aby som sa necítila tak previnilo. Svojim konaním som ho vlastne nútila si tým celým prechádzať znovu.

"Prosím, vráť sa hore do postele." Smutne si ma premeral. "Musíš si odpočinúť." Hovoril ustarostene.
"Iba ak si ľahneš so mnou." Vyletelo nakoniec zo mňa. "Ak sa mám vyspať, potrebujem ťa." Vedel na čo narážam. Na nočné mory, ktorým pomáhala naša vzájomná prítomnosť.

Obaja sme mali šancu sa o tom presvečiť. Raz som sa zobudila celá roztrasená, zatiaľ čo on chodil už s dvojdňovými kruhmi pod očami. Zostal pri mne s prísľubom že mi nič nehrozí.
Nakoniec sme zaspali obaja a konečne sme dostali zaslúžený pokojný spánok.

Bez väčších protestov teda prikývol a postavil sa zo sedačky. Urobila som to isté a vybrala sa za ním po schodoch.
Skončili sme uňho v izbe, kde si s povzdychom ľahol. Keď som sa tiež uložila, pozorovala som ako sa snažil svoju ľavú ruku držať čo najďalej.

"Bucky, prečo to vždy robíš?" Tentokrát som to nenechala tak. Či už som chcela oďdialiť spánok, alebo sa skutočne dozvedieť odpoveď.

Jeho pohľad zostal trochu nechápavý. Oprel sa o lakeť a trochu sa nadvihol, čo som zopakovala.

"Mne tvoja ruka nevadí. Vyrobila som ju." Sucho som sa zasmiala nad tou absurditou. Obaja sme mali svoje chyby, no ja som ho akceptovala úplne so všetkým. Bolo mi to jedno.

On však potichu povzdychol a privrel oči.
"O to nejde, Vanessa. To si mi už niekoľko krát povedala." Smutne nad tým pokrútil hlavou.
"Tak čo?" Nechápala som to.
"Ublížil som ti." Prehovoril. "Keď som hore, mám aspoň akú, takú istotu. Keď však spím.." odmlčal sa a sklonil hlavu.

"Mal som jednu z nočných môr, ako vždy. Keď som býval s tebou, zlepšilo sa to a preto ma už ani nenapadlo, že by to mohlo byť také hrozné." Začal rozprávať, zatiaľ čo ja som pozorne počúvala každé jeho slovo.

"No stalo sa a ja som ti skoro rozdrtil ruku, noc predtým ako sa vrátil Tony." Hovoril zatrpknuto. "Nechcel som ti ublížiť, ale nemohol som tomu nijak zabrániť. Nešlo ma prebudiť, dokonca si volala Steva. A ja nechcem aby sa to nikdy opakovalo." Jeho prsty pravej ruky sa jemne dotkli mojej tváre.

"Neurobil si to predsa naschvál." Nesúhlasne som pokrútila hlavou.
"Ale stále urobil." Nedal sa odbiť.

"Bucky." Zašepkala som a vzala jeho tvár do dlane. "Nikdy by si mi naschvál neublížil, to viem. A je jedno koľko spomienok mám." Prehovorila som vážne, zatiaľ čo na jeho tvári sa objavil menší smutný úsmev.

"Stále vravím že si ťa nezaslúžim." Povzdychol a pritiahol ma bližšie k sebe.
"Aj tak nikam nejdem." Zaborila som tvár do jeho trička a vdýchla jeho vôňu.

Ako som predpokladala, spoločne sa nám podarilo zaspať. Tentokrát ma netrápili nočné mory a aj spánok prišiel pomerne rýchlo. V Buckyho objatí som sa cítila v bezpečí..

'Možno by to mohlo fungovať.' Prehnala sa mojou hlavou myšlienka pri raňajkách. Pozerala som na nás.

Z rádia sa ozývala hudba, s Buckym sme sa bavili o úplnych hlúpostiach a pre jeden krát som mala pocit že sme vlastne úplne normálny.

Bola to priam idilka dokonalého rána. Na sebe som mala jednu z jeho čiernych mikín, ktorá mi prirodzene bola veľká, čo mi však vôbec neprekážalo.

"Deje sa niečo?" Opýtal sa Bucky pri pohľade na mňa. Z tváre mi už hodnú chvíľu nemizol úsmev.
Pokrútila som záporne hlavou.

"Ja len.. pozerala som na nás. Na to čo tu máme." Začala som neisto. "Viem že podmienky niesu ideálne, ale niečo na tom predsa je." Dúfala som že pochopí čo som sa snažila povedať. Na jeho tvári sa však tiež zjavil menší úsmev.
"Súhlasím." Povedal nakoniec.

Tento moment však narušilo zvonenie jeho mobilu. S Buckym sme si vymenili prekvapené pohľady, pretože zo SHIELD-u sa nám mali ozvať až o 3 dni.

"Je to Steve." Prečítal zarazene. Zovrelo mi žalúdok, toto nemohlo značiť nič dobré.
Bucky nakoniec hovor vzal a hneď ho dal na hlasitý odposluch.

"Čo sa deje?" Opýtal sa rozhodene. Tŕpla som každou sekundou.
"Bucky, máš pri sebe Ness?" Stevov hlas znel zúfalo a bezradne. Srdce mi v tom momente zovrelo ešte pevnejšie.

"Áno, som tu." Ozvala som sa neisto. V hrdle som mala sucho a čoraz ťažšie sa mi dýchalo.

"Vanessa!" Očividne v tej sekunde prebral velenie Tony, pretože sa ozval jeho hlas.
"Musíš odtiaľ vypadnúť!" Znel asi tak ako Steve, bezradne a zúfalo. Ja som však mala na jazyku len jedinú otázku.
"Čože?"