Po návrate z Wakandy na týždeň zostalo všade ticho a kľud. Minimálne ja som mala ten pocit, kedže akékoľvek okolité dianie sa odomňa všetci snažili držať čo najďalej.
Všetok svoj čas som trávila u Tonyho doma, postupne som sa prepracovala aj k oblekom do garáže, kde sa mi vrátili niektoré spomienky.

Čo sa týka spomienok, niečo sa vracalo. Pomaly, no postupne som si spomínala na viac a viac ľudí v mojom živote. To však znamenalo že som sa s nimi chcela opätovne stretnúť, čo sa Tonymu až tak nepáčilo.

Znamenalo by to totiž vypustiť do sveta fakt že som späť a so Stevom sa zhodli že pre zatiaľ je najlepšie ak o tom vie čo najmenej ľudí. Fury tak isto súhlasil a povedal že SHIELD bude moju prítomnosť na základni úplne prehliadať.

S jednou osobou mi však Tony predsa povolil sa stretnúť. Peter Parker, alebo ako ho ľudia vo svete poznali Spiderman, bol asi jediný môj priateľ v mojom veku.
Mal vraj nejaké bližšie spojenie s Tonym, bol mu niečo ako mentor, preto mu nerobilo problém dotiahnuť Petra k nám v sekunde ako som to navrhla.

Nervózne som prešlapovala z nohy na nohu. Takto to bolo už nejakú dobu. Chvíľu som sedela, lebo nohy sa mi triasli, potom som však nedokázala obsedieť.

"Ak si si to rozmyslela, môžem Petrovi zavolať, pochopí to." Podišiel ku mne Tony. Ja som však záporne pokrútila hlavou.
Prišla som o šancu stretnúť sa s Natashou, Samom a Clintom. Nechcem si nechať vziať aj Petra.

"To je dobré." Hlesla som potichu, na čo prikývol a opäť si ma premeral. V poslednej dobe to všetci robili často. Vraveli že aj za tak krátku dobu som sa dosť zmenila. Vraj som vyzerala zdravšie.

Na začiatku som to sama nevidela, ale po pár dňoch sa mi do tváre začala vracať farba, čo malo na svedomí asi to že moje telo nabralo normálnu teplotu.
Tiež som prestala chodiť v hrubých tmavých mikinách, ale využívať aj zbytok môjho šatníka, ktorý bol dosť rozsiahly. Ale keď už mi nebola neustála zima a nesnažila som sa to maskovať aby ľudia okolo mňa nemali starosť, bolo jednoduchšie sa obliekať.

Práve som na sebe mala bavlnený modrý sveter a biele rifle. Bola to zmena, no Tony vravel že k lepšiemu.
Z rozmýšlania ma vytrhol zvonček, čo spôsobilo že som znervóznela ešte viac ako doteraz.

Tony sa ešte raz uistil či to je v poriadku, predtým ako otvoril dvere.
V nich sa objavila tvár ktorú som poznala najmä z fotiek, no tiež sa mi vybavovala nejaká tá matná spomienka.

Chlapcova tvár pobledla a zostal stáť vo dverách, tak ako som čakala. Jeho tmavé oči si ma neisto premeriavali, tak ako tie moje jeho.
Ako tak stál pri Tonym, všimla som si ich určitú podobnosť. Určite sa naňho podobal viac ako ja.

Pokrútila som nad tým mierne hlavou a odvážila sa urobiť krok dopredu.
"Ahoj." Hlesla som potichu. Na nič iné som sa nezmohla, iba prostý pozdrav. Bol to zúfalý pokus o akýkoľvek posun.

To však trochu zabralo, pretože sa akoby prebral z tranzu. Na jeho tvári sa zjavil menší úsmev. Oči mal stále smutné, no to som sa snažila prehliadnuť.
Pomaly sa aj on vybral mojim smerom, tak som sa opäť dala do pohybu.

Objali sme sa. Z mojich očí potichu tiekli slzy a pevnejšie som zovrela Petra.
Keď sme sa od seba odtiahli, uvidela som že aj on plakal.

"Som rád že si späť." Vyšlo z neho nakoniec, na čo som sa mierne pousmiala. V periférnom videní som zahliadla že na Tonyho tvári sa tiež zjavil menší úsmev predtým ako nás oboch nechal v súkromí a odišiel do garáže.

"Vravíš že sme prinútili Tonyho tancovať?" Nedokázala som sa prestať smiať pri tej predstave. Podľa Petrovho prikývnutia si zo mňa naozaj nerobil srandu.
"A nikto to nenatočil?" Opýtala som sa sklamane.

"Dokonca na ten moment vypol aj Friday." Peter pokrútil hlavou, čo však nezabránilo tomu že sme sa obaja stále smiali.
"A vlastne sa vôbec neriadil tým čo bežalo na obrazovke, ale myslím že ten pohľad už nikdy nezabudnem." Dodal keď sme sa obaja na chvíľu ukludnili.

"Na toto si musím spomenúť." Prehlásila som a oprela sa o sedačku.
"Spomenieš si." Peter sa na mňa povzbudivo usmial. "Tony vravel že už si si spomenula na dosť vecí."

Musela som priznať, mal pravdu. Áno, mnohému dopomohli rôzne faktory, od prostredia po fotky, no bola pravda že môj mozog sa začal rozpamätávať. Čím viac som si toho vybavovala, tým viac som mala na čo nadviazať.

"Niekedy sú to ľudia." Začala som potichu a pohľad sklonila na svoje dlane. Hrala som sa s lemom modrej látky.
"Niekedy udalosti." Pokračovala som. Pohľadom som zavadila o hánky, na ktorých som stále mala chrasty, rozmýšlajúc kedy moje ruky už budú zase vyzerať normálne.

"Niekedy dávajú zmysel, niekedy nie." Dvihla som pohľad na Petra.
"Pamätám si boj na letisku, bol si tam." Peter prikývol a sklonil hlavu. Potom sa na moment slabo zasmial.

"Snáď nikdy som nebol taký vyklepaný ako keď som vzal Kapitánovi štít." Prehlásil keď sa na mňa konečne opäť pozrel.
Obaja sme sa teraz krátko zasmiali, aj keď to bola časť ktorú som si nepamätala.

Z príjemného ticha nás vyrušil Petrov mobil. On ho vytiahol z vrecka a skontroloval kto ho zháňal.
"To je May." Povzdychol keď si prečítal správu. Áno, jeho teta, o tej som tiež už niečo počula.

"Bojí sa ťa nechať pod strechou s niekym kto bol vycvičený na zabijaka?" Nadhodila som so smutným smiechom. Pripomenulo mi to fakt že ak sa budem snažiť akokoľvek, úplnu normálnosť asi už nikdy nezískam.
Do školy ma určite nevezmú, ľudia na mňa budú pozerať cez prsty a to som sa bála aj u tých bližších.

"O tebe nevie, Tony mi to zakázal povedať." Ubezpečil ma Peter potom ako uvidel môj výraz.
"Ah, áno. Zabudla som že o mne vlastne celý svet nesmie vedieť." Zamrmlala som.
"Je to pre tvoje dobro." Prehovoril po chvíli.
"Ja viem." Z úst sa ozval môj povzdych.

"To nevadí, aj tak pre mňa príde neskôr Steve a vezme ma na základňu." Pery sa mi roztiahli do menšieho úsmevu pri pomyslení na Buckyho.

"Takže teraz cestuješ medzi Tonyho vilou a SHIELD-om?" Nadhodil pobavene Peter a otočil sa na mňa. Chvíľu som bola potichu, no nakoniec som prikývla a s rovnakým pobavením mu odpovedala.
"Je to horšie ako striedavá starostlivosť."