Hneď po našom príchode nás čakal zmienený T'challa, ktorý nás privítal. Čo mi povedali bol Kráľom Wakandy a tiež jej ochrancom.
Niečo málo mi to hovorilo z boja na letisku, na ktorý som si matne spomínala.

Teraz sme prechádzali chodbami, vraj za jeho sestrou Shuri, ktorá by sa mala na mňa pozrieť. Cítila som ako sa mi zrýchluje tep každým krokom.

Pri vkročení do miestnosti s kopou neidentifikovateľných vecí ma zarazil jeden fakt. Shuri nemohla byť o moc staršia odomňa. Úplne očividne to bola stále teenegerka.

"Seržant Barnes." Prehlásila s úsmevom keď si nás všimla. Otočila som sa na Buckyho, ktorý na tvári mal tiež menší úsmev.
"Rada vás tu opäť vidím. Nové rameno?" Povedala doberačne a prešla bližšie.

"Sestra.." povzdychol T'challa, stojaci vedľa nás.
"Kľud, chcem si ho len obzrieť." Dvihla ruky v obrannom geste a zastavila pri Buckym.
Po chvíli prezerania si mojej údajnej práce sa narovnala a nakrčila obočie.

"Urobila by som lepšie." V jej hlase bolo počuť hravú súťaživosť, ktorú som si ale v tej chvili vzala osobnejšie ako by bolo zdravé.
"Som si istá že to je moja práca." Ohlásila som sa stroho, na čo ma Tony pritiahol viac k nemu.
"Vanessa.." sykol ku mne potichu, z čoho som pochopila že som si to mala odpustiť.

Okamžite som svoje prehlásenie oľutovala, keď sa pohľady upreli na mňa. Všetky až na T'challov, ten skončil na jeho sestre, ktorá sa teraz tiež zatvárila trochu previnilo.

"To nič, mimo toho už ho Seržant Barnes nejakú dobu používa.." pokúsila sa to zakecať ale iba čo po nej brat strelil ďaľší pohľad. Obe sme teraz mlčali a za mňa môžem povedať, že som sa cítila naozaj hlúpo.

"Tak ešte raz.. toto je moja sestra Shuri." Prelomil trápne ticho Kráľ Wakandy.
Ona ku mne natiahla ruku, ktorú som prijala ako znak mieru medzi nami.
"Shuri, Vanessa Stark." Pokračoval v predstavovaní. Vymenili sme si menšie úsmevy na odľahčenie tej trápnej situácie.
Aj keď na jej tvári bolo poznať prekvapenie keď zovrela moju ruku.

Už sa na nej nenachádzal obväz, preto bolo vidieť rany na hánkach, ktoré sa len ťažko hojili. Tiež mohla cítiť aká je studená, čo nás privádzalo späť k dôvodu prečo sme tu vlastne boli.

"Má rovnaký problém ako kedysi Seržant Barnes." Dodal T'challa, vymieňajúc si pohľad s mojim strýkom.
"Tak sa na to pozrieme." Prehlásila Princezná a naznačila že máme ísť za ňou k jednému zo stolov. To presne aj celá naša skupina urobila.

Musím priznať, bolo zvláštne mať za chrbtom Tonyho s Buckym. Vedela som ako to medzi nimi je. Možno už tam nepanovala úplna nenávisť, ale niesom si istá či by sa niekedy dokázali navzájom akceptovať.
O to viac som si vážila že so mnou išli obaja.

"Toto je iné sérum ako u Seržanta Barnesa." Shuri pozrela na výsledky mojich krvných testov a potom pohľad otočila na svojho brata.
"Čo to znamená?" Vyhŕkol Tony. V jeho hlase bolo počuť zjavné obavy.

"Vysvetluje to prečo je jej telesná teplota taká nízka. No nemôžeme skopírovať presne ten istý postup ako predtým." Toto bolo všetko čo som rozumela a vlastne asi aj potrebovala. Ďalej som počula niečo o mojich bunkách a nervovom systéme, ale to už tak trochu preletelo pomimo.
Podstatné bolo to, že mi pravdepodobne nevedeli pomôcť.

"Ako dlho bude trvať než na niečo prídete?" Pokračoval v rozhovore Tony. Ten sa očividne nádeje až tak rýchlo nevzdával.
"Zopár hodín. Do večera by to malo byť." Pri tejto informácii mi skoro zabehlo.

"Hodín?" Vyšlo zo mňa nechápavo. Čakala som odpoveď typu 'týždne'.
Iba na moju otázku prikývla, akoby to bolo úplne jednoduché.
Pohľad som otočila na Tonyho, ktorému sa v tvári zračila úľava.

O sekundu na to ma zovrel v objatí, čo som mu opätovala.
"Budeš v poriadku.." vydýchlo potichu. Mne to všetko ešte úplne nedochádzalo, preto som to asi až tak neprežívala.

Budem môcť nechať Hydru za sebou, tak ako celý tento rok svojho života. Vrátim sa tam kde som prestala. Moje spomienky sa postupne vrátia a všetko bude tak ako má.
Krásna to idylka..

Pomaly som sa prechádzala s Buckym pri západe slnka. Boli sme už dosť ďaleko od paláca a preto všetok ruch okolo utíchol. Shuri sľúbila že nám zavolajú keď na niečo prídu ešte dnes, ale obklopenú stenami ma chytala nervozita. Preto Bucky navrhol aby sme išli na vzduch, čo som prijala.

"Vieš kam vôbec ideme?" Opýtala som sa a prerušila tým ticho. Tentokrát to nebolo však ticho plné ťažoby, ktoré medzi mnou a ľuďmi naokolo v poslednej dobe panovalo. Bolo príjemné, akoby sme slová proste v tej chvíli nepotrebovali.

"Moc nie, ale pokiaľ máme palác na dohľad, mali by sme byť v pohode." Prehovoril Bucky s miernym úsmevom a dvihol pohľad na mňa. Tiež som sa k nemu otočila a úsmev mu oplatila.

"Bude to bolieť?" Nedala mi zvedavosť. Vedela som že on si celým týmto procesom už prešiel, preto som sa nakoniec po zvažovaní spýtala.
"Nie." Pokrútil okamžite hlavou. "Budeš spať a keď sa zobudíš, bude po všetkom." Ubezpečil ma, čo však spôsobilo že som nepokojne nakrčila obočie. Fakt že by som nemala vedieť čo sa okolo mňa deje a zostať úplne bezbranná, sa mi nepáčil.

"Viem že to môže znieť trochu strašidelne a tých ľudí sotva poznáš, no nemusíš sa báť." Obaja sme zastali a Bucky ma otočil k nemu. Jeho pravá ruka jemne zovierala moju ľavú, zatiaľ čo mechanická zostávala popri jeho tele.

"Mne predsa ale veriť môžeš a tak isto Tonymu. Ani jeden by sme nedopustili aby sa ti niečo stalo, od toho sme tu." Ďalej ma ubezpečoval o tom že mi nič nehrozilo.
Chvíľu som si ho nemo prezerala, no nakoniec som prikývla.

Mobil v jeho vrecku zavibroval práve keď sa jeho prsty jemne dotkli mojej tváre, popri tom ako mi odhrnul vlasy.
Obaja sme na moment frustrovane privreli oči, no potom ho vytiahol a skontroloval.

"Mali by sme ísť, všetko je vraj pripravené. Ešte dnes v noci sa budeme môcť vrátiť domov." Prečítal správu a vložil mobil späť do nohavíc.
Bez slova sme sa teda začali vracať späť k palácu.

Nechcela som si to priznať, no aj cez to všetko som mala strach. To spôsobilo že čím bližšie sme boli, tým sa moje kroky spomaľovali.

"Vanessa?" Bucky sa na mňa otočil keď som zaostávala zopár krokov za ním. Aj v šere ktoré medzi tým nastalo, som videla ako sa v jeho očiach objavila starosť.
"Stále sa bojím." Povedala som potichu, nerada priznávajúc svoju slabosť.

"Pokiaľ by sa k tebe ktokoľvek chcel dostať, bude musieť prejsť cezomňa." Prešiel tých zopár krokov späť ku mne.
"A toto je lepšie ako to Princezná Shuri ohodnotila, so všetkou slušnosťou." Potichu sa zasmial a dvihol svoju ľavú ruku. Tiež som sa na moment rozosmiala, no jeho slová ma potešili.

Úsmev mi preto zostal na perách, tak isto ako jemu.
"Už sa nemusíš báť ničoho." Pritiahol ma na moment k sebe. "Nie pokiaľ som tu." Dodal a potom som pocítila jeho pery ako sa letmo dotkli môjho čela.
Opäť ma ešte na chvíľu zovrel v objatí, čo som mu tentokrát opätovala.

"Tak môžme ísť a skoncovať s tou večnou zimou?" Opýtal sa a zovrel jemne moju dlaň.
Odpoveďou mu bolo moje neisté prikývnutie.
Nech sa zdalo však akokoľvek neisté, tentokrát som o tom bola presvečená. Chcela som sa dať so poriadku. Keď nie pre nič iné, tak preňho a pre Tonyho.