"Si si istá že chceš zostať doma?" Tonyho hlas znel ustarostene. Ja som iba unavene prikývla na súhlas.
Musel na 3 dni odísť, kvôli firme. Pôvodne som mala ísť s ním, no ráno som sa zobudila s horúčkou. Preto by bola hlúposť ho zaťažovať svojou prítomnosťou, tak som sa rozhodla zostať na základni.
Steve sa tam mal najbližšiu dobu zdržať, preto sľúbil že na mňa dá pozor. Nebolo to po prvý krát čo sa o mňa staral keď som bola chorá.

"Tak fajn. Vezmem ti veci." Povzdychol nakoniec a namieril hore do mojej izby. O chviľu sa jeho kroky ozývali zo schodov a keď som ho uvidela, v ruke mal už moju tašku s vecami. Pôvodne som ich mala zbalené na ten menší výlet s ním, ale bohužial.
Aj tak jediná vec ktorú budem potrebovať, bude pyžamo.

Nemotorne som sa postavila z kresla, na čo sa mi zatočila hlava. Chvíľu trvalo než som nabrala opäť rovnováhu a mohla som sa vybrať k autu.
Tony si ma neisto premeral, akoby si nebol istý či to je celé dobrý nápad. Možno jeho pochybnosti boli na mieste, ale nemali sme moc na výber.

Po príchode na základňu mi musel Tony pomôcť z auta, pretože som sa ledva držala na nohách. Cítila som sa hrozne unavená, aj keď som za celý deň nič nerobila.
Podopierajúc ma, sme sa presunuli do haly, kde už čakal Steve. Jeho pohľad pri strete so mnou zamrzol.

Slabo som ho pozdravila a okamžite sa zložila do jedného z kresiel. Tony si ma obzrel či som v poriadku, no asi pochopil že to moje nohy proste neustáli.

"Som rád že sa o ňu postaráš. Nechcel som ju nechať v takomto stave samú." Prehovoril na Steva, ktorý mu venoval chápavý pohľad.
Ignorovala som fakt že sa bavili akoby som tam ani nebola. Viac ma práve trápila neznesiteľná bolesť hlavy.

"Hlavne sa daj dokopy. Hotelový bazén si užiješ inokedy." Tony sa smutne pousmial a jeho pery sa jemne dotkli môjho čela. Úsmev som mu opätovala a posledný krát stisla jeho dlaň v mojej.

"Tak poď, Ness. Dostaneme ťa do postele." Povzdychol Steve a pomohol mi zase na nohy. Posledný pohľad som si vymenila s Tonym a potom som sa už pozerala pred seba, aby som náhodou nezakopla.
So Stevom sme sa dostali k výťahu ktorý nás vyviezol k poschodiu s izbami.

Na chodbe sme prišli k dverám ktoré som veľmi dobre poznala. Boli od izby ktorá mi tak nejak patrila. Minimálne som v nej zostávala vždy keď som tu bola. Nechávala som si tam už aj nejaké veci, pre prípad núdze.

Steve zložil moju tašku na zem a potom mi pomohol do postele. Vďačne som si opäť ľahla a hlava sa mi prestala trochu točiť.
"Prinesiem ti čaj, dobre?" Stevove slová ku mne doliehali akosi zahmlene, ale prikývla som.
Potom som už počula iba jeho vzďalujúce sa kroky. Zatvorila som unavené viečka a skôr ako som si to uvedomila, zaspala som. Tentokrát však bez akýchkoľvek snov, ktoré by ma nútili k plaču.

Keď som sa prebrala, tušila som že prebehlo dosť času. Jediný pohľad na hodinky ma o tom uistil, pretože bolo niečo po piatej hodine večer.

Druhá vec čo som si uvedomila, bol fakt že som sa cítila o niečo lepšie. Pri tom ako som sa podoprela lakťami a dvihla sa do polosedu, som už necítila nevolnosť z krútenia hlavy.
Ruku som načiahla pre šálku s čajom, položenú na nočnom stolíku. Vedľa nej bola miska so suchými keksíkmi, ktoré asi Steve považoval za stráviteľné v mojom momentálnom stave.

Šálka sa mi v ruke roztriasla, no nakoniec sa mi podarilo nevyliať a napiť sa studeného čaju. Nevadilo mi to, aspoň už som ústa nemala vyprahnuté ako Saharu.
Na jedlo som však nemala chuť a preto som sa porozhliadla po izbe, zrakom vyhľadávajúc moju tašku.

Našla som ju pri kraji postele a preto som sa premohla poriadne posadiť, aby som sa mohla načiahnuť.
Keď sa mi konečne podarilo prstami nahmatať popruh, potiahla som ju prudko k sebe. Narobila som trochu rámus, no úspešne som to ignorovala.

Rozopla som zips a z vrchu vytiahla mobil. Tašku som znovu pustila k zemi a uložila sa späť do postele. Zvyšok dneška som plánovala ešte preležať.

Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Aj bez toho aby som dvihla pohľad mi bolo jasné že v nich bude Steve.
Na privítanie som mu darovala menší úsmev, ktorý mi oplatil.

"Vidím že už si na tom lepšie." Poznamenal a prešiel bližšie. Automaticky som sa posunula na posteli a urobila mu tak miesto, aby si mohol sadnúť.
"Hej. Hádam to čoskoro prejde úplne." Či som si to uvedomovala alebo nie, Stevova prítomnosť spôsobovala že som sa cítila o niečo lepšie.
V poslednej dobe býval neustále preč a keď som ho aj videla, bolo to na rýchlo a riešila sa Hydra či podobné veci. Preto som si užívala pocit že sa stará o mňa, ako keď som bola malá.

"Pamätáš keď si bola malá a Tony mi volal pol hodinu pred odletom do Monaca, aby som sa o teba postaral?" Zasmial sa nostalgicky, na čo som sa k nemu o chvíľu pridala.
"Najprv chcel zavolať Furymu, s čím som veľmi rázne nesúhlasila." Dodala som a spomenula si na môj odpor, keď to Pepper navrhla.

Obaja sme sa ešte chvíľu smiali, až som si začala viac spomínať na daný zážitok. Medzi tým ako mi urobil čaj, postaral sa o to aby som mala dostatok tepla a pozeral so mnou nejakú nezmyselnú šou v telke, som si spomenula ešte na jednu vec.

Bucky. Bolo to po prvý krát čo som o ňom počula. Vtedy si však Steve myslel že je dávno mŕtvy a iba nostalgicky spomenul že predtým ako sa stal supervojakom, býval chorý každú chvíľu a jeho kamarát sa vždy postaral o to aby sa z toho čo najrýchlejšie dostal.

Steve si všimol môj pohľad, ktorý na chvíľu zamrzol a očividne mu to tiež došlo. Preto sa úsmev vytratil aj z jeho tváre a nahradila ho starosť.

"Viem čím si prechadzaš, aj mne chýba. Ale on si prešiel mnohým a aj keď to neospravedlňuje že zmizol.." hovoril Steve s ťažkým srdcom, ale prerušila som ho.
"Ja viem." Zovrela som mu jemne dlaň, a naše pohľady sa stretli. Nechcela som sa o tom viac baviť. Aj keď ma to neskutočne bolelo, svojim spôsobom som to chápala.

"Skús si ešte pospať, dobre? Dnes nevyliezaj z postele." Daroval mi ešte jeden pohľad a potom sa postavil z mojej postele. Prikývla som a sledovala ako prechádza ku dverám.
"Steve.." zašepkala som keď už vychádzal. V momente sa na mňa spýtavo otočil. "Ďakujem. Za všetko." Jeho pohľad ešte väčšmi zmäkol a na perách sa mu objavil úsmev.
"Mám ťa rád, Ness."