"Takže si odišiel?" Opakovala som viacmenej sama pre seba, keď Bucky skončil s rozprávaním. Jeho oči boli sklenené po celú dobu a bolo vidieť že čím ďalej išiel, tým viac ho to všetko bolelo.

"A vrátil sa po siedmych mesiacoch?" Nakrčila som nechápavo obočie.
Niečo z toho sa mi vracalo. Neboli to priame spomienky, ktoré by dávali zmysel, ale záblesky.

"Ani nevieš ako hrozne sa cítim. Teraz viem že to bola najväčšia hlúposť akú som mohol urobiť. Čoho všetkého som ťa mohol ušetriť. Možno by si dokonca neskončila u Hydry.." jeho hlas sa zlomil.
"Nemusíš mi to odpustiť, vôbec sa na teba za to nehnevám. Len chcem aby si vedela že ma to mrzí."

Miešali sa vo mne rôzne pocity. Vedela som že som s ním zažila veľa dobrého, už len súdiac podľa tej fotky a toho ako o mne na začiatku rozprával.
Zdalo sa mi však že všetko to dobré sa jeho rozprávaním snažil prekryť. Cítil obrovskú vinu za to čo sa mi stalo, to som vedela isto.

Jemne som sa svojou studenou rukou načiahla k tej jeho a zovrela ju.
Naše pohľady sa stretli, zatiaľ čo z jeho očí stále tiekli slzy.
Druhou rukou som zalovila opäť vo vrecku a vytiahla fotku.

"Takto si to chcem pamätať." Opäť som ju rozprestrela. Na jeho tvári sa objavil smutný úsmev keď pokrútil hlavou.
"Nezaslúžim si ťa, Vanessa. Nie po tom všetkom. Bude najlepšie ak sa ti stratím zo života, tentokrát už navždy." Jeho uslzené oči boli schované za pramene tmavých vlasov, ako zvesil hlavu. Uvolnil dlaň z môjho zovretia a pretrel si tvár.

Tentokrát sa aj mne drali do očí slzy. Nechcela som aby odišiel. Bol prvý človek ktorému som verila, prvý čo vo mne vyvolal emócie, ktorý o mňa prejavil starosť. A zjavne bol veľkou súčasťou mojej minulosti. Nemohol proste zmiznúť. Minimálne pokiaľ si nespomeniem. Ak chcel odčiniť čo sa stalo, musel zostať.

"Nemôžeš ma tu len tak nechať." Hlesla som a potom sa prvé kvapky skotúľali z mojich očí. "Nieje to fér!" Bolo to prvý krát čo som zvýšila na niekoho hlas. Boli to však silné emócie, čo mnou teraz lomcovali.

"Je to tak pre teba najlepšie, tentokrát to viem na isto. Tony ma aj tak nenávidí. Čudujem sa že si vôbec tu, pochyboval som že ťa pustí z jeho domu." Sucho sa zasmial a pozrel pred seba na vypnutú obrazovku televízora.

"Ako môžeš vedieť čo je pre mňa najlepšie? Nemyslel si si to aj naposledy, keď som skončila na tabletkách?" Toto bol útok a uznávam že prehnaný. Nedokázala som sa však kontrolovať. Za posledné dva dni toho na mňa bolo až moc.

Tentokrát sa na mňa otočil s prekvapeným výrazom.
"Som dospelá osoba a myslím že by som sama mala rozhodnúť čo je pre mňa najlepšie." Založila som si ruky na hrudníku a pokúsila sa zastaviť vodopády valiace sa z mojich očí. Chcela som aby videl ako vážne som to myslela.

"Sľúbil si že mi predsa pomôžeš." Prelomila som hrobové ticho ktoré medzi nami nastalo. "To neznamenalo odísť." Hlas sa mi tentokrát zlomil. Celú dobu v Hydre za mňa všetci rozhodovali, tu som mala byť slobodná.

Cítila som ako mnou lomcoval plač, keď sa pod náporom vzlykov začalo celé moje telo triasť. Teraz som už nebola schopná jediného slova.
Silná paža sa omotala okolo mojich ramien a pritiahla ma bližšie k známemu hrudníku.

"Nikam nejdem.. sľubujem." Zašepkal chlácholivo a dal mi pusu do vlasov. "Nie pokiaľ sa tak sama nerozhodneš." Dodal potichu, ale to mi stačilo.
Plač však neustával, preto som stále svojimi slzami máčala jeho tričko, čomu sa ani trochu nepokúšal zabrániť.

***
"Nepáči sa mi to." Prehlásil zamyslene Tony, sediaci v kresle. Steve sedel naproti nemu a potichu si odpil z pohára s vodou.
"Potrebujú to, obaja. Dobre to vieš. Inak nikdy nebude opäť kompletná." Oponoval mu Steve kľudným hlasom.

Obaja práve dokončili rozhovor s T'challou, ktorý ich uistil že Vanesse pomôžu ak s ňou prídu. Preto by však bolo najlepšie ak by vyrazili hneď, čo ale Tony zamietol.
Pre jej psychiku bolo momentálne najlepšie sa ešte aspoň jeden deň vyspať vo vlastnej posteli.

"Ublížil jej." Tony namietol svoje. "Ak by vtedy neutiekol, nič z toho sa nemuselo stať." Dodal a nepokojne sa pomrvil v kresle.
"Dva týždne si s ňou ani neprehovoril." Pripomenul mu Kapitán vtedajšiu situáciu, ktorá Buckyho viedla k odchodu.
Tento fakt Tonyho posledný rok zožieral. Všetky momenty kedy na ňu bol naštvaný si prial zvrátiť. Pretože čokoľvek čo urobila bolo neporovnateľné s tou bolesťou keď tam nebola.

"Viem že ho nikdy nebudeš mať rád, Tony. No skús ho akceptovať, kvôli Ness." Steve nasadil svoj rodičovský pohľad, aj keď Tony bol technicky o dosť starší ako on. V konečnom dôsledku, Steve mal sotva 30, no niekedy sa cítil ako rodič všetkých naokolo. Akoby prežil každú sekundu z tých 70 rokov čo strávil v ľade.

"Prečo máš vždy tak múdre reči, Rogers?" Odfrkol podráždene Tony, čím si u Steva vyslúžil iba posmutnelý úsmev a pokrútenie hlavou.
"Len chcem aby sa tu opäť mohla cítiť ako doma. Že má okolo seba všetkých ľudí ktorým na nej záleží. A Bucky medzi nich patrí, či sa ti to páči alebo nie." Mal pravdu, či to Tony priznával alebo nie. Barnes ju miloval, tak ako vedel že aj ona milovala jeho, aj keď si na to možno teraz úplne presne nespomínala.

"Ja viem." Zamrmlal nakoniec so založenými rukami. Postavil sa z kresla a nervózne sa prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú. Nemal tušenie ako veľa času im má dať.

"Kedy ju tam vezmeš?" Jeho myšlienky zamestnal na chvíľu Stevov hlas.
"Asi zajtra. Dnes už vystriedala dosť miest a typujem že po rozhovore s Barnesom bude rozhodená ešte viac. Na let by sa mala vyspať, ak to pôjde." Pri poslednej vete jeho hlas poklesol. Už predtým mávala nočné mory ktorých sa nedokázali zbaviť, nevedel si ani predstaviť čo musela prežívať teraz.

"Nočné mory, však?" Steve dvihol pohľad na Tonyho, ktorý iba potichu prikývol.
"Aj Bucky ich mával. Dokonca aj ja keď som sa prebral." Jeho pohľad potemnel pri všetkých tých spomienkach.
Ako prvé večery strávil s Buckym na gauči, kde sa s ním rozprával, aj cez to ako unavení obaja boli.
Alebo ako sa sám budil s kropajami potu na čele celé týždne potom ako ho vytiahli z ľadu.

"Všetci ich mávame." Tony mu venoval smutný no chápavý pohľad. Sám si prechádzal po nociach niekedy peklom, prečo sa snažil vyhýbať spánku. Pepper to nenávidela. Bol schopný vypiť aj litre kávy, len aby sa nemusel večer uložiť do postele, no radšej odpadnúť v kresle dolu v garáži.

"Ľudia ako my sa im asi nevyhnú." Dodal a zahľadel sa na svoje dlane, zopnuté pred sebou.
"Preto som ju chcel pred týmto životom ochrániť." Z úst mu vyšiel suchý smiech.
"Hádam však že niekedy to proste nejde.."