"Ako je to vôbec možné?" Tony mi pevne chytil obe dlane, až mnou trhlo. Mal tak šancu okúsiť aké sú ľadové.
S vystrašenými očami si premeral moju hrubú mikinu a deku okolo pliec.

"Idem ti urobiť čaj." Prehlásil a okamžite sa postavil na rovné nohy. Pochybovala som že by mi práve čaj dokázal pomôcť, ale prinútila som sa jeho rozhodnutie nespochybňovať a tak som zostala sedieť.

Onedlho sa už vracal na gauč aj so šálkou z ktorej sa parilo. Opatrne som ju chytila do dlaní a pritiahla bližšie k sebe.

"Pokiaľ sa to nezlepší, zajtra ťa za niekým vezmem." Povedal ustarostene a jemne ma chytil za plece.
Mimovoľne som prikývla, vediac že už u Jamesa som sa pokúšala zohriať, úplne neúspešne.

Ani som si neuvedomila ako, nastal večer. Tony mi za ten deň toho ešte veľa povedal a v rukách sa mi vystriedali 3 šálky s čajom.

"Keby sa čokoľvek deje, budem tu, dobre?" Ubezpečil ma posledný krát predtým ako som sa vybrala naozaj spať.
Prikývla som na znak že rozumiem, aj keď to rozhodne nebolo po prvý krát.

Na moment ma ešte objal okolo ramien, čo spôsobilo že jeho pohľad sklesol. Asi cítil aká som stále studená.
Nič však na to nepovedal, iba sa neochotne postavil z postele a odišiel von z mojej izby.

Ľahla som si na bok a pritiahla nohy k telu. Pod prikrývkou som sa snažila udržať si nejaké teplo, ale očividne zbytočne.
S povzdychom som si dala jednu ruku pod hlavu. Bol na nej nový obväz, ktorý mi Tony pomohol dať.

Nech som sa snažila akokoľvek, mojou hlavou sa preháňalo nespočetne myšlienok, ktoré som nedokázala zastaviť. Preto bolo pre mňa momentálne priam nemožné zaspať.
Včera u Jamesa doma to bolo jednoduché, ani som sa nenazdala.
Teraz som bola hlavou úplne inde.

Postupne mi začalo dochádzať že niečo na Jamesovom byte mi dodávalo zvlaštny pocit bezpečia. Moje zmysly to tam z nejakého dôvodu spoznali, čo bol asi dôvod prečo som tak rýchlo zaspala.

Myšlienky mi stále ulietali k nemu. Prečo sa Tony tak hrozne vyhýbal rozprávaniu o tom čo medzi nami bolo? Čo sa medzi nimi stalo?
To mi všetko pripomínalo ako veľa toho vlastne neviem..

"Nechcem o tom hovoriť." Objala som si trup rukami a urobila zopár krokov dopredu, aby som nemusela pozerať na Tonyho, ktorý mal v očiach slzy a ľútosť.
"K tomu ťa ani nenútim." Hlesol potichu a prešiel ku mne. "Len chcem vedieť či si v poriadku." Opäť som sa stretla s jeho ustarosteným pohľadom.

Nakoniec som prikývla, pozerajúc do zeme.
"Bola to len nočná mora, nič viac." Zamrmlala som, skrývajúc ako veľmi ma to vlastne trápilo. Bolo to ďaleko horšie ako nočná mora.
Nebola to nereálna predstava spôsobená stresom či prepracovanosťou, ale moje spomienky na kreslo. To bolo až moc reálne.

Objala som Tonyho v snahe udržať sa od toho aby videl že sa mi v očiach zbierajú slzy. Nechcela som aby videl ako moc som bola zraniteľná takou hlúposťou.

"Sľubujem že nech tam bolo čokoľvek, nenechám aby ti to skutočne ublížilo." Jeho ruka jemne krúžila po mojom chrbte, na čo zo mňa vyšiel tlmený vzlyk.
Tony však nepovedal ani slovo, aj tak už určite vedel ako moc ma to vzalo.

"Vyriešime to." Dodal ukľudňujúco, na čo som ho pevnejšie objala.
"Tak ako aj tvoju večnú zimu a spomienky. Všetko dám do poriadku, aj keby ma to malo zničiť." Jeho posledné slová boli tiché, ale dobre som ich počula.
Nechcela som aby sa mu čokoľvek stalo. Bol to jediný človek pri ktorom som mala úplne jasno. Nemohla som oňho prísť.

Hneď ako sa vonku poriadne rozvidnelo, Tony sa rozhodol že jeden svoj sľub dodrží okamžite. Preto sme už tak skoro sedeli v jeho čiernom športiaku, uprostred zápchy v New Yorku.
Na sebe som mala tmavú mikinu, ktorú som našla včera, kapucu prehodenú cez hlavu a na očiach veľké slnečné okuliare.

Neviem či sa mi darilo vyzerať nenápadne, ale Tony nevyzeral že prišiel na čokoľvek lepšie. Sklá na aute boli tmavé, takže ma len nesmie zahliadnuť nikto pri vkročení do zmienenej budovy. Mal tam byť jeden náš známy, člen Avengers, Bruce Banner.

Nevedela som poriadne čo bol zač, videla som ho sotva na dvoch fotkách, ale podľa toho čo povedal strýko, nechcela som ho naštvať. Vraj sa menil na zelenú beštiu, schopnú zdemolovať mesto.
Aspoň na moment som mala pocit že sa tu nachádza niekto divnejší ako ja.

"Hlavne žiaden stres, dobre? Nič ti nehrozí." Tony ma jemne chytil za ruku a zovrel ju vo svojej. Prikývla som na znak že rozumiem a vyšla z auta. Obaja sme rýchlo mierili ku dverám obrovskej budovy, týčiacej sa k oblohe.

"Čo to je vôbec zač?" Obzrela som sa hore, aby som dovidela jej koniec.
"Stark Tower. Už to tu ale moc nepoužívam, preto je to viacmenej k dispozícii SHIELD-u." Objasnil a popohnal ma ku vchodu.

Keď sme konečne zmizli z ulice a prešli cez recepciu, vo výťahu som si dala dolu slnečné okuliare. Tie som vopchala do predného vrecka mikiny.

"Ver mi, Bruce je neškodný." Ubezpečil ma Tony predtým ako sa výťah zastavil a my sme mali možnosť vystúpiť. Bez slova som prikývla a nasledovala ho ako vystúpil.

Celé podlažie pred nami zaberalo laboratórne vybavenie, ktoré mi bohužial pripomenulo dosť nepríjemných vecí.
Reflexívne som teda zameškala krok za Tonym, zostávajúc v jeho tieni.
Ten si toho všimol, ale nijak sa nevyjadril, iba ku mne vystrel ruku ktorú som zovrela vo svojej dlani.

"Bruce? Sme tu." Tonyho hlas sa ozýval v útrobách laboratória. Odniekiaľ sa ozval zvuk niečoho čo sa práve asi rozbilo. Obaja sme nadskočili keď sa spoza nejakého kovového monštra vynoril nízky chlap v šedom pletenom svetri.

"Ah, Tony. Prepáč, nečakal som vás tak skoro." Ozval sa roztržitým hlasom, pokukujúc stále po veciach ktoré pozhadzoval.
Keď jeho pohľad zastal na mne, trochu zamrzol. Rýchlo som si dala dolu kapucu a uhladila si vlasy.

Tony očividne spozoroval naše vymieňajúce pohľady a kúsok odomňa odstúpil.
Bruce začal pristupovať bližšie k nám s nečitateľným výrazom.

"Prepáč." Otriasol sa keď si uvedomil že na mňa zíza už nejakú dobu. "Ja len.. nevidel som ťa od Sokovie. A to bola poriadna doba. Mala si len 14." Môj pohľad bol ešte viac zmätený, pretože som netušila o čom hovoril.

S Tonym si rýchlo vymenili pohľady a vyzeralo to že si na niečo spomenul.
"Nechajme to tak. Prišli ste preto aby som vám pomohol, nie?" Pokúsil sa to zahovoriť. Najhoršie bolo že som nevedela čo mu Tony vôbec povedal.

"Potrebujem aby si ju prehliadol. Neviem čo jej urobili s metabolizmom ale nieje schopná si udržať akékoľvek teplo." Automaticky som si prstami prichytila rukávy mikiny a pretiahla ich cez dlane.
Bruce na Tonyho oznámenie prikývol a potom pozrel na mňa.

"Môžeme začať, Vanessa?" Opýtal sa neisto. Odpoveď sme však všetci poznali. Nemala som moc na výber.
"Myslím že áno.."