Zbehla som schody, pridŕžajúc sa zábradlia. Tonyho moje rýchle kroky vyrušili z telefonátu a rýchlo zložil, mobil schovávajúc do vrecka. Na jazyku by som mala otázku a pochybnosti, no fotka v mojej ruke ma zamestnávala viac.

Zastala som zopár krokov od neho, neschopná slova. V očiach sa mi leskli slzy a nedokázala som sa ani prinútiť zdvihnúť ruku s rámikom.
Nasucho som preglgla a pozrela na Tonyho prestrašený kamenný výraz.

"Ja a James." Boli slová na ktoré som sa nakoniec zmohla, konečne mu ukazujúc fotku v trasúcej sa ruke.
Tony privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Toto nebola reakcia ktorú som chcela, čo ma trochu frustrovalo.
Sľúbil mi predsa že mi všetko vysvetlí, alebo nie?

Na fotke sme totiž boli my dvaja. Ja s Jamesom, presnejšie ja dávajúc mu pusu na líce a na jeho tvári bol pravý nefalšovaný úsmev.

Jeho správanie potom dávalo zmysel. To prečo v jeho očiach boli neustále slzy a ľutosť či previnilosť. Vyzeralo to že.. sme k sebe mali blízko.
To som však teraz potrebovala potvrdiť.

"Vanessa, ja skutočne niesom niekto, kto by ti práve toto mal objasniť." Začal čo najmiernejšie Tony. Nakrčila som obočie a zúfalo si ho premerala.
"Musím to vedieť." Znela moja tichá no zato jednoznačná odpoveď. Ak pre mňa znamenal tak veľa, akoto že som si ho vôbec nepamätala?

Alebo predsa len áno?
V hlave sa mi opäť prehral moment kedy po prvý krát vyslovil moje meno. Možno preto som mu začala tak rýchlo veriť. Nie len preto že si prešiel tým istým, ale preto že som mu možno kedysi sama pomáhala nájsť jeho identitu.
Toto boli však stále moje teórie, ktoré mi musel niekto potvrdiť.

Tony smutne pokrútil hlavou.
"Bol pre teba dôležitý, veľmi. Niesom ale človek ktorý by ti mal vravieť čo medzi vami bolo. Ja a Barnes máme minulosť, ktorú nedokážem prehliadnuť." V jeho očiach bola ťažoba. Nevedela som čo sa stalo, ale rozhodne to nebolo pekné.
"Mrzí ma to." Dodal nakoniec a zvesil hlavu.

Pohľad som opäť otočila na fotku v mojich obviazaných rukách. Dopadla na ňu moja slza, ktorú onedlho nasledovala ďalšia.
Tak moc som sa snažila si spomenúť na čokoľvek čo by sa týkalo nás dvoch, na akýkoľvek cit či udalosť, ale márne.
Nebolo to nič viac ako prázdny kus papiera, ktorý kedysi pre mňa musel veľa znamenať.

Zlomene som nakoniec odvrátila zrak od fotky, hľadiac opäť na Tonyho, ktorý stále vyzeral previnilo.

V tom mi však došla ďalšia vec. Hydra musela dobre vedieť čo medzi nami bolo. A preto ma poslali ho odrovnať, vedeli ako moc mu moja prítomnosť ublíži.
Začala som rozmýšlať čo by sa stalo ak by sa mi podarilo dokončiť moju misiu. Jedného dňa by ma našli a dostali späť.
Ak by som potom uvidela túto fotku, asi by som to neuniesla.
Ak by James nedokázal vyblokovať dve guľky, ktoré som doňho vypálila, ako hrozne to mohlo dopadnúť.

Ešte väčšmi som sa rozplakala, na čo som pocítila ako ma Tony objal.
"Prepáč mi to." Zašepkal potichu, no z mojich úst sa ozývali iba tiché vzlyky.
"On.." začala som, ale prudký nádych ma zastavil v dopovedaní nedomyslenej vety.
"Mal ma veľmi rád, však?" Opýtala som sa nakoniec.

Pocítila som Tonyho prikývnutie. Nepotrebovala som preto viac slov.
To ma prinútilo k ďalším vzlykom. Bol tu niekto kto ma miloval a potom čím všetkým si u Hydry prešiel ho prinútili si tým prejsť znovu, tentokrát ešte horšie ako naposledy a to nepriamym  spôsobom.

Koľko úsilia ho muselo stáť aby toto zatajil?
V hlave som mala ešte väčší zmätok ako na začiatku.
Zistenia o mojom minulom živote bez príslušných spomienok, boli ako pomiešané puzzle. Nedávali žiadny zmysel.

"Zajtra môžeme zájsť na základňu. Poviem Rogersovi aby zavolal Barnesa a porozprávate sa, dobre? Bude najlepšie ak to preberiete spolu." Na Tonym som si cenila že aj keď nevyzeral z tohoto nápadu ani trochu nadšený, stále mi ho predložil ako riešenie.

Nakoniec som porazenecky prikývla, zotierajúc rukávmi mikiny slzy z mojej tváre. Kútikom oka som však ešte stále pozerala na fotku v mojej ruke.

"Tony?" Hlesla som neisto, odtŕhajúc pohľad od projekcie pred nami. Strýkove hnedé oči sa na mňa ihneď otočili.
Práve mi ukazoval nejaké fotky, väčšina bola už celkom stará, pozerajúc na moju podobizeň. Väčšinou tam boli Avengers, ako som zistila že sa superhrdinovia prezývali, a spolu s nimi aj ja.
Moc hodnotných spomienok to nevzbudilo, no dokázala som si spomenúť na pocity, čo bolo zvláštne.

"Čo sa stalo s mojimi rodičmi?" Opýtala som sa so strachom v hlase. Myslím že odpoveď som poznala a on to dobre vedel.
Nepochybne žena s mojou 5 ročnou verziou na fotke v mojej izbe, bola moja mama. No žiadna ďalšia ju neobsahovala.

Tony zvesil hlavu dolu a potichu povzdychol. Dal si dolu okuliare a položil ich na stôl. Jednou rukou si pretrel oči a potom sa prinútil na mňa konečne otočiť.
Sedela som na gauči s dekou cez seba, snažiac sa konečne poriadne zohriať.

"Tvoja mama bola moja sestra." Začal nakoniec. Očividne to bola veľmi ťažká téma, preto ma mrzelo že som sa ho na to musela pýtať.
"Neboli sme v kontakte už nejakú dobu predtým ako si sa narodila. Vravela mi že sa chovám ako rozmaznané decko, keď som po smrti rodičov začal vyvádzať, čo bola pravda." Bola som rada že začal od začiatku. Chcela som vedieť všetko čo je môj mozog schopný si zapamätať a neskôr použiť ako súčasť skladačky.

"Tvoj otec však bol idiot a keď si sa narodila, nechal ju na všetko samu. Ak by som to vedel, pomohol by som jej. V tej dobe už mi to išlo s firmou, len keby Sarah nebola večne tak tvrdohlavá.." z jeho úst vyšiel suchý ranený smiech. Znovu si pretrel oči v snahe zahnať slzy.
Ja som pozorne počúvala, snažiac sa vybaviť si čokoľvek čoho som bola schopná.

"Ochorela keď si mala 7, aj vtedy bola stále moc hrdá na to aby požiadala o pomoc. Nevedel som to, no aj tak si to dávam za vinu. Možno ak by som sa viac zaujímal, viac sa snažil a našiel ju skôr, všetko by bolo inak." Tentokrát už plakal. V mojich očiach som zacítila slzy tiež. Opäť to tu bolo, pocit smútku, sťahujúci mi pľúca, nútiaci ma prudko sa nadýchnuť.

"Dlho s tým bojovala a jej stav sa zhoršil veľmi náhle. Keď sa vraj pokúsila ma skonaktovať, bolo príliš neskoro, nestihla to. Tak si zostala úradom ktoré najprv hladali tvojho otca. Ten za tých 9 rokov nezmenil názor a preto som zostal ako posledná voľba. Ver mi však že keď som sa to dozvedel, ani na sekundu som nepomyslel na to že by som ťa v tom nechal. Aj keď mi to zo začiatku naozaj nešlo." Pri poslednej vete sa opäť cez slzy smutne zasmial.

Na moje prekvapenie som ale urobila to isté. To čo potom nasledovalo som nečakala. Bolo to ako záblesky. Zvláštne záblesky odohrávajúce sa mi pred očami.
Videla som samu seba presne v tejto obývačke, preháňajúc sa na kolieskových korčuliach.
Potom sediac na pohovke spolu s Tonym, sledujúc telku.
A nakoniec v zvláštnej miestnosti plnej prístrojov, kde sa nachádzal pred nami Tonyho oblek, ktorý mi predtým ukazoval na fotkách.

"Ja.. spomínam si." Na perách sa mi zjavil rozčarovaný úsmev. Bola to úľava, ktorá prechádzala mojim telom. Konečne sa niečo hýbalo dopredu.

Tonyho zreničky sa zreteľne rozšírili a na tvári sa mu usadila úľava. Presunul sa na sedačke bližšie a opäť ma objal, čo som sa mu pokúsila opätovať.

"Bude to dobré, sľubujem. Spomenieš si na všetko." Jeho ruka jemne zovrela tú moju, čo spôsobilo že sa radosť z jeho výrazu razom vytratila.
Tušila som čo je za tým a ruku som okamžite stiahla a pozrela do zeme.
Moje ruky totiž boli stále totálne ľadové aj na vzdory všetkých vrstiev čo som mala na sebe, tak ako aj zbytok tela.

A/N
Veľmi sa ospravedlňujem že mi to predsa len tolko trvalo. Sťahovali sme sa a tak naozaj wattpad bol posledná vec na ktorú som myslela. Teraz ma čaká ešte dobiehanie vecí do školy, lebo ani na to nebol čas. Ale tento ročník už hádam nejak všetci zvládneme. Držím vám všetkým palce a dúfam že nabudúce sa tu už vidíme skôr😅